Je symbolom slobody a demokracie. Pre milióny ľudí, ktorí prišli do Ameriky s nádejou na lepší život, je symbolom otvorenosti tejto krajiny. Pochodeň, ktorú drží newyorská dáma v ruke, bola prvou vecou, ktorú uvideli, keď sa blížili k brehom Ameriky. Tento týždeň ju po troch rokoch čakania po teroristických útokoch opäť sprístupnili pre verejnosť. Socha slobody. 5. augusta 1884 - položili na Ostrove slobody (Liberty Island) základný kameň mohutného podstavca, na ktorom stojí. Potom sa už len čakalo na sochu, ktorú na znak priateľstva poslali loďou Francúzi.

Myšlienka postaviť Sochu slobody má korene niekde v časoch americkej vojny za nezávislosť. Francúzi sa vtedy postavili na stranu Američanov a v boji proti britskej korune ich podporovali. O sto rokov neskôr sa v Paríži zišlo niekoľko intelektuálov. Ospevovali slobodu a energiu, ktorá z Ameriky prichádzala.

Edoard Lefebre de Laboulaye, vtedy známy vodca francúzskych liberálov, prišiel s nevšedným nápadom: "Nebolo by nádherné, keby ľud Francúzska daroval ľudu Spojených štátov veľký monument ako trvalý symbol oslavy myšlienky ľudskej slobody?"

Mladý sochár Frédéric Auguste Bartholdi sa toho chytil a začal sa soche pre Američanov naplno venovať. "Nemohol som spávať. Vedel som, že chcem navrhnúť sochu, ale spočiatku som nevedel, akú by mala mať podobu. A potom ma oblial pot. Má ísť o sochu a socha musí mať predsa ženskú podobu."

Traduje sa, že modelkou na Sochu slobody bola Bartholdiho matka Charlotte, ktorá ho po skorej smrti manžela sama vychovávala. Bartholdi sa potom spojil so známym architektom a dizajnérom Gustavom Eifellom, ktorý navrhol skeletovú konštrukciu. Američania mali postaviť len podstavec.

Chýbali však peniaze.

A vtedy priskočil na pomoc budúci novinový magnát Joseph Pulitzer. Vo svojom denníku uverejnil na prvej strane spolovice vymyslenú, ale o to viac burcujúcu správu. "Celý svet je nadšený projektom Sochy slobody. My Američania však zaostávame. Či naozaj nie sme schopní vyzbierať potrebnú finančnú sumu? Vo francúzskom prístave už nakladajú sochu na loď." Správa zabrala. Hlásili sa mecenáši, ale peniaze posielali aj obyčajní ľudia.

Medzitým vo Francúzsku dokončili sochu. Museli ju však podeliť na dielce, aby vydržala dlhú plavbu loďou. Naložili ju na fregatu Isere a dopravili do New Yorku. Celé štyri mesiace potom sochu dávali dokopy a stavali na podstavec, ktorý je tak pevne ukotvený, že keby chcel vietor sochu prevrátiť, musel by prevrátiť celý ostrov.

Pri nohách sochy ležia pretrhané reťaze otroctva. Kniha v ľavej ruke s nápisom 4. júla 1776 pripomína deklaráciu nezávislosti Spojených štátov a jej heslo "všetci ľudia boli stvorení ako navzájom si rovní". Pochodeň v pravej ruke sochy svieti na cestu slobode. Sedem tŕňov v korune ukazuje na sedem morí.

Socha bola pôvodne hnedá. Za 20 rokov získala zelenú patinu. Takmer sto rokov stála bez opráv. Prvú rekonštrukciu urobili až za prezidenta Ronalda Reagana.

Victor Hugo v čase zrodu myšlienky postaviť Američanom sochu, ospevoval, aký je to fantastický nápad: "Pre sochára je forma všetko a nič. Je nič bez ducha. S myšlienkou je všetkým." K pôvodnej myšlienke oslavy slobody a priateľstva medzi Američanmi a Francúzmi sa rokmi pridala aj ďalšia. Pre prisťahovalcov, ktorí sa stavali pred amerických úradníkov na vstupnom ostrove Ellis do New Yorku, bola Socha slobody symbolom začiatku nového života.

Socha prijímala nové deti tak, ako to napísala aj v básni vytesanej v podstavci sochy americká poetka Emma Lazarusová. "Pošli mi svoje unavené, biedne, stiesnené masy túžiace po voľnom vydýchnutí. Úbohý odpad svojho zaľudneného brehu. Pošli týchto vyvrhnutých a búrkami zmietaných ku mne. Svojím svetlom im odokry zlatú bránu."