Templársky rád založilo v roku 1118 deväť prevažne francúzskych šľachticov a rytierov. V priebehu desiatich rokov sa počet rytierov templárskeho rádu rozrástol z deväť až na tristo rytierov, ktorí velili ďalším tritisícom mužom v templárskej armáde.

Viedli ich Hugues de Payns a Geoffrey de St. Omer. Prišli do paláca vtedajšieho jeruzalemského kráľa Balduina II. s prosbou, aby ich ustanovil ochrancami pútnikov pred tzv. saracénmi – t.j. neveriacimi moslimskými Turkami, ktorí si vtedy nárokovali na Svätú zem a útočili na kresťanské mestá. Balduin II. ich žiadosti vyhovel, a tak zložili sľub chudoby, cudnosti a cirkevnej vernosti v prítomnosti jeruzalemského patriarchu Theoclea. Kráľ im zároveň dal za príbytok časť svojho paláca v blízkosti Šalamúnovho chrámu – templa. Odtiaľ pochádza aj ich názov, ktorý pôvodne znel „Rád Chudobných Rytierov Kristových a Chrámu Šalamúnovho“. Ich písaným cieľom bolo ochraňovať kresťanských pútnikov na cestách do Svätej zeme, najmä cestu spojujúcu Jeruzalem a St. Jean d´Acre. Zároveň sa podieľali na väčšine úspechov v križiackych výpravách do Svätej zeme. Povráva sa však, že v skutočnosti šli hľadať Archu zmluvy, ktorá mala nesmiernu cenu. Nikdy ju však nenašli, a ak aj predsa, nikto sa to nikdy nedozvedel.

Templári boli podporovaní jedným z najmocnejších mužov svojej doby, svätým Bernardom z Clairvaux, hlavou cisterciánskeho rádu. Svätý Bernard bol dôverným priateľom vtedajšieho pápeža Honoria II., ktorého bez problému presvedčil, aby dal cirkevný súhlas novému rytierskemu rádu. Pre samotného pápeža to bolo veľmi výhodné, pretože mal kedykoľvek k dispozícii početnú armádu, schopnú kedykoľvek podniknúť križiacku výpravu do Svätej zeme, navyše nezávislú od panovníka i duchovenstva. Nečudo teda, že Bernardovmu naliehaniu vyhovel.

Templársky rád mal okrem sympatií pápeža aj mnohé iné výhody. Bol nezávislý voči vláde a miestnym cirkevným autoritám, neplatil dane a mohol ich dokonca sám vyberať.

Na čele templárskeho rádu stál Veľmajster. Počas vyše dvestoročnej existencie sa vystriedalo 22 Veľmajstrov – prvý bol hlavný zakladateľ rádu Hugues de Payns a posledný bol Jacques de Molay, ktorého potupne upálili. Zástupcom a poradcom Veľmajsta bol Šenechal. Nositeľ ďalšej vysokej hodnosti – Veľkoprior a Prior – zastupoval Veľmajstra v jednotlivých priorstvách, ktoré patrili rádu. Všetky ostatné hodnosti rádu a členovia rádu podliehali Veľmajstrovi. Panoš, teda novic uchádzajúci sa o titul Rytier, býval najprv povýšený na Rytiera Čakateľa a neskôr aj na samotného vyššie spomínaného Rádového Rytiera. Chorí a starí rytieri, ktorí sa už aktívne nezúčastňovali bitiek, mohli ostať členmi rádu.

Muži, ktorí sa uchádzali o titul Rytier, boli podrobený náročným testom skúšajúcim jeho pevnú vôľu a nútila ho robiť rôzne nepríjemné činnosti. A práve to sa stalo pre rád istým spôsobom osudným. Keďže rád bol aj nesmierne bohatý, francúzsky kráľ Filip IV. Pekný sa rozhodol zmocniť tohto majetku. Uskutočnil plán navrhnutý jedným z jeho radcov, Guillaumom de Nogaretom, vďaka ktorému zdiskreditovali templárov tak, že ich rád pápež Klement V. zakáže. Jedným z činov, z ktorých boli templári obvinení, bolo práve prijímanie nových členov do rádu pohanskými rituálmi. 13. 10. 1307 dal Filip IV. Pekný príkaz na zatknutie všetkých členov rádu a o 5 rokov nato pápež rád oficiálne zrušil.

Celá záležitosť s templármi vyvrcholila súdom s posledným templárskym Veľmajstrom, Jacquesom de Molayom. Ten bol napokon 18. marca 1314 na Ile-des-Javiaux, ostrovčeku na Seine, verejne upálený. Tesne pred smrťou ešte stihol vyrieknuť slová: „Hanbite sa! Nečinne sa prizeráte, ako umierajú nevinní! Pápež Klement! Kráľ Filip! Rytier Guillaume de Nogaret! Buďte prekliati! Preklínam vás až to trinásteho pokolenia vášho rodu! Do roka a do dňa sa ocitnete pred Božím súdom a stihne vás spravodlivý trest!“ Zaujímavé na tejto udalosti je, že všetci traja v priebehu nasledujúceho roka zomreli.

V ostatných krajinách nenabralo potieranie templárov takú intenzitu a tempo, ako vo Francúzsku. Králi Španielska a Portugalska odolávali pod rôznymi zámienkami Filipovmu a Klementovmu nátlaku. Nakoniec problém vyriešili tak, že vytvorili nové rády, aby do nich mohli templári prejsť a boli tak chránení pred prenasledovaním. Templári pôsobili i na Slovensku a dokonca aj v Južnej Amerike a Mexiku.