Caesar mal tri légie od štátu a ďalšie si postavil súkromne. Využil každú príležitosť viesť vojnu. Vojny sa väčšinou nezaobišli bez strát, ale nedbal na to. Chcel byť silný a bol schopný za to dať všetko. Keď vtrhol do Galie napádal všetky kmene bez rozdielu, nielen nepriateľov, ale i spojencov. Vojny v Galii a hlavne proti Germánom boli veľmi ťažké. Germáni bránili svoje mestá do poslednej kvapky krvy a Caesar postupne strácal svoje vojsko, ale vojaci po jeho boku vydržali. Senát sa s tým snažil niečo robiť, poslal do Galie vyšetrovaciu komisiu, ale keďže mal Caesar vojenské úspechy získal za odmenu ďakovné slávnosti, a to vo väčšom počte ako hocikto iný pred ním.

Za deväť rokov, čo viedol výbojne vojny uložil celej Galii vysoké dane okrem nejakých oblastí, ktoré mali Caesarovu priazeň. Ako prvý napadol Germánov za Rýnom. Rýn bol najväčšou riekou, akú doteraz Rimania videli. Len zriedka bol užší ako 500m. Zdalo sa nemožné postaviť cez divokú rieku most. Caesar dal postaviť most, ktorého stavba trvala iba 10 dní a bez problémov cez most prešiel so svojou armádou. Napadol aj Britániu, dovtedy neznámu krajinu. Celú ju oraboval a zobral čo sa dalo. Za týchto deväť rokov vojen ho porazili iba trikrát, to nasvedčuje tomu, že v tom, čo robil bol naozaj dosť dobrý. Ale tieto víťazstvá dosahoval ťažkým krviprelievaním. Zabíjal všetko, čo sa pohlo. Ženy, deti, starcov a pravidlom sa stávalo, že po usadlosti, po ktorej Caesar prešiel nezostalo ani stopy. Väčšinou to boli ľudia, ktorý sa absolútne nemohli brániť a už vonkoncom nemohli ohroziť Rím. Podrobené kmene sa neustále búrili, bolo to dosť nepochopitelné, pretože Rimania boli omnoho silnejší. Roku 52 pred n. l. sa vzbúril Galský kmeň Avernov, na čele s Vercingetorixom. Tento vodca by sa v pohode svojimi schopnosťami vyrovnal Caesarovi, ale musel by mať rovnakú armádu. Ale on ju nemal, a preto bola jeho akcia odsúdená na zánik. Vercingetorix bol chrabrý bojovník. Dokázal to v bitke pri pevnosti Alézia. Keď ho Caesar obkľúčil, aby zachránil ostatných sám sa vydal do rúk Rimanov. Spoliehal sa na Caesarovu veľkodušnosť, ale nič sa nekonalo. Po triumfe v roku 46 pred n. l. ho dal Caesar na námestí Ríma popraviť. Caesar týmto činom znova ukázal svoju pravú tvár.

Medzitým Crassus v roku 53 pred n. l. padol v bitke na Blízkom východe. Senát začína mať strach s Caesarovej ctižiadosti. Na stranu senátu sa postaví aj Pompeius. Senát nariadil Caesarovi, aby predal velenie armády a vrátil sa do Ríma.
Caesar však neposlúchol a prekročil rieku Rubikon pri mestečku Ariminum (dnes Rimini). Táto rieka v dobe Ríma tvorila prirodzenú hranicu medzi Galiou a Italiou.
Bolo 10. januára roku 49 pred n. l. Caesar stál pred mostom cez rieku a obrátil sa k vojakom so slovami: „Ešte teraz sa môžeme vrátiť. Ak prejdeme most, budeme si musieť všetko vymáhať zbraňou!“ Vtom sa ozval hlas trúbky volajúci do útoku. A Caesar so známymi slovami „Kocky sú hodené!“ vedomí si toho, že práve začal občiansku vojnu prekročil rieku.

Vypudil Pompeia z Itálie, porazil jeho hispánske vojsko a Pompeius musel ujsť do Grécka. Tam si ho Caesar znova našiel a porazil jeho armádu, ale Pompeius sa zachránil útekom do Egypta. To nebolo najšťastnejšie rozhodnutie, pretože za pomoci egyptského panovníka Ptolemaia bol zavraždený. Ptolemai nemal na výber. Keby pomohol Pompeiovi, tak by si podpísal rozsudok smrti. Caesar by poctil svojou návštevou Egypt, a to by znamenalo koniec. Tak dal radšej Pompeia zabiť a jeho hlavu poslal Caesarovi. Zákon schválnosti: Caesar ho za to poctil svojou návštevou.

Caesar chcel egypt pripojiť k ríši, pretože v sebe ukrýval množstvo nevýdaných pokladov. A na to potreboval, aby na tróne sedel niekto, kto sa nestará do záležitostí Ríma, a preto zosadil Ptolemaia a namiesto neho posadil na trón Kleopatru – Ptolemaiovu manželku a zároveň sestru spolu s jej druhým bratom. Dve hlavy na tróne sú predsa najlepší recept na nepokoje a nezhody, ktoré Caesar tak strašne potreboval. Caesar nemal síce právo starať sa do Egypta, ale mal armádu.
Toto obdobie bolo pre Cesara plodným obdobím. Ako pre Rím, tak i pre jeho samotného. S Kleopatrou splodil syna, ktorý sa volal podobne ako jeho otec, a to Caesarion. Caesarion sa stal následníkom egyptského trónu, ale dedičstvo, ktoré mu prislúchalo po jeho otcovi dostal Octavian – Caesarov synovec.