Patrí Byzancia do Európy?
Byzantská ríša, dedička Východorímskej ríše, snívala v 6. stor. Sen s Justiniánom na tróne o opätovnom dobytí Západu ovládaného Germánmi. Avšak na začiatku 7. stor. Ju vo východnom Stredomorí začali ohrozovať Arabi. Neúspešné obliehanie Konštantínopola r. 677 zastavilo arabskú expanziu smerom na sever, podobne ako r. 732 víťazstvo pri Poitiers na západe, a tak zachránilo kresťanskú civilizáciu.
Od tých čias sa Byzantská ríša obrátila na Východ a Konštantínopol ostal až do 13. stor. Jedným z najbohatších a najoslnivejších miest sveta. Vzťahy so Západom sa síce zhoršili, ale neprerušili. Náboženská schizma z roku 1054 obe cirkvi oddelila a nepretržité križiacke výpravy boli pre Byzanciu bolestné. Vzostup moci osmanských Turkov ju nútil stále bojovať. Opakované výzvy o pomoc neboli na Západe vypočuté a Konštantínopol napokon r. 1453 dobyl osmanský sultán. Nechránila Byzancia celých deväť storočí kresťanský svet na juhu pred arabskou rozpínavosťou a na východe pred rôznymi ázijskými nápormi?

1. ,,Jeden štát, jedno náboženstvo“
6. storočie nadväzovalo na storočia predchádzajúce. Nová skutočnosť vyplynula rovnako z obdobia zrodu (527-533), ako z obdobia poznačeného veľkými ťažkosťami (540-565).
Justinián (527-565) a jeho nástupcovia túžili po geografickej jednote, aby mohli lepšie vládnuť. Pomocou náboženstva sa pokúšali nastoliť sociálnu a etnickú jednotu. Zásada znela: ,,Jeden štát, jedno náboženstvo.“ Cirkev sa dala do služieb politickej moci a tak sa uznávala v jednom štáte jedna viera. Cisárova násilná politika vyvolávala politické a sociálne konflikty: nátlak voči podmaneným kresťanským národom, pokusy násilne zjednotiť s cirkvou monofyzitov, sektu, ktorá uznávala v Ježišovi Kristovi len božskú prirodzenosť, zrušenie platónskej Akadémie v Aténach roku 529. Bolo vskutku nemožné, aby sa táto predstava o podrobení cirkvi politickej a svetskej moci, presadzovaná proti vážnym, hlbokým názorom, udržala bez konfliktov.

2. Reformy verejnej správy, hospodárske opatrenia
Justinián zahrnul do svojej vnútornej politiky reformy vo verejnej správe, hospodárske opatrenia a obmedzenia pozemkového vlastníctva. Vo svojich dekrétoch zaútočil proti veľkým pozemkovým vlastníkom, ktorí s rastúcou mocou veľmi často získavali politickú prevahu, a táto situácia bola v rozpore s autoritou štátu, ako ju chápal cisár. Hoci to neboli reformy radikálne, išlo najmä o kontrolu verejných služieb a prijatie daňových opatrení, čo malo chrániť drobných roľníkov, predsa sa podarilo uspokojiť nenásytnosť veľkých pozemkových vlastníkov.
Hospodárske opatrenia mali za cieľ zvýšiť výmenný obchod. Hospodársky úpadok nedovoľoval západným mestám rozsiahlejšie obchodovanie, preto sa Byzantská ríša obracala na Východ, kde mohla získať luxusné predmety z Číny a Indie. Lenže obchodné námorné cesty aj cesty po súši kontrolovali Peržania. Preto s nimi musela Byzancia udržiavať dobé vzťahy, čo nebolo vždy možné, lebo ju nútili odvádzať najmä v čase mieru vysoké poplatky. Pokúšala sa teda vybudovať nové cesty do Číny, a to cez Cherson na Kryme, cez Kimérsky prieliv a Laziku na Kaukaze; zároveň sa im podarilo získať prístup k Indickému oceánu cez Červené more. Peržania však zostali naďalej vedúcou silou v obchode až dovtedy, kým Byzantínci nedospeli k výrobe hodvábu vo veľkých mestských centrách (Konštantínopol, Antiochia, Téby), a to vďaka ľsti dvoch mníchov, ktorí v dutých paliciach preniesli vajíčka priadky morušovej. V týchto centrách sa obchodná a remeselná činnosť rozvíjala až do 12. storočia.