2. svetová vojna

I. Úvod

Druhá svetová vojna, globálny vojnový konflikt, ktorý v zmysle strát na životoch a materiálnej deštrukcie, bola najzničujúcejšia vojna v histórií ľudstva. Začala v 1939 ako európsky konflikt medzi Nemecka a Anglo-Francúzskej koalície, ale nakoniec sa rozšírila na väčšinu národov sveta. Skončila v 1945, zanechajúc svetu nové usporiadanie, ktorému dominovali USA a ZSSR.

Viac ako hociktorá predchádzajúca vojna, II svetová vojna zahŕňala národné cítenie celého ľudstva a ekonomické zdroje, rozmazávajúc rozdiely medzi bojovníkom – frontovým vojakom a civilom, a expanziou bojového poľa s pripojením celého protivníkovho územia. Najdôležitejším činiteľom určujúcim jej záver boli priemyselná výkonnosť a ľudské zdroje. V posledných etapách vojny, boli ľudstvu radikálne predstavené dve nové zbrane: rakety s dlhým doletom a atómová bomba. Predovšetkým, akokoľvek bola vojna vedená s rovnakými alebo vylepšenými zbraňami typov používaných v I svetovej vojne, najväčšie pokroky boli v letectve a tankoch.

Táto téma je značne rozsiahla, a preto si ani nedávam za cieľ podrobné rozobratie všetkých jej aspektov, veď napríklad len o židovskej otázke alebo rozvoji techniky by sa toho dalo napísať veľmi veľa. Ja by som sa práve preto chcela zamerať najmä na stručnú charakteristiku priebehu vojny, jednotlivých dôležitejších bitiek, ťažení a budem sa snažiť o chronologické a prehľadné usporiadanie udalostí. Myslím si však, že akokoľvek by som sa snažila  zrozumiteľne opísať fakty nebola by moja práca úplná bez fotografií, máp a grafov, ktoré čitateľ nájde v obrazovej prílohe.

II. SVET PO I. SVETOVEJ VOJNE

Tri významné veľmoci boli nespokojné na konci I svetovej vojny. Nemecko, hlavý porazený národ, malo roztrpčene hnev za teritoriálne straty a reparačné poplatky vnútené Versaillskou dohodou. Taliansko, jeden z víťazov, považovalo svoje teritoriálne zisky za ďaleko nepostačujúce na nahradenie výdavkov z vojny alebo na uspokojenie svojich ambícií. Japonsko, taktiež víťaz, bolo nešťastné zo svojho zlyhania v otázke získania kontroly nad Čínou.

A. PRÍČINY VOJNY

Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty dosiahli svoje vojenské ciele. Útočnú schopnosť Nemecka zredukovali na nulu a zreorganizovali Európu a svet ako ho videli oni im vyhovoval. Francúzi a Briti často nesúhlasili s povojnovou politikou a boli si neistí svojou schopnosťou obhájiť si mierové vyrovnanie. Američania, rozčarovaní neschopnosťou Európanov splatiť si svoje vlastné vojnové dlhy, sa stiahli do izolacionizmu.

A1. ZLYHANIE MIEROVÝCH SNÁH

Počas 1920tych rokov boli robené pokusy dosiahnuť stabilný mier. Prvým bolo založenie (1920) Spoločenstva národov ako fóra, kde si národy mohli urovnať svoje spory. Moci Spoločenstva boli obmedzované presvedčeniami a rôznymi úrovňami morálnych a ekonomických sankcií takže členovia mohli voľne uskutočniť, čo sa im páčilo. Na Washingtonskej konferencií v 1921-22, hlavné námorné mocnosti súhlasili s obmedzením ich armád v súlade s pevnými normami. Na konferencií v Locarne (1925) bola predložená dohoda o zabezpečení (garantovaní) Fracúzsko-Nemeckej hranice a arbitrážna dohoda medzi Nemeckom a Poľskom. V Parížskom mierovom pakte (1928), sa 63 krajín, vrátane všetkých veľkých mocností okrem ZSSR, zrieklo vojny ako nástroja národnej politiky a prisahali, že budú riešiť vzájomné konflikty „mierovými spôsobmi“. Signatári vopred súhlasili s vyňatím vojny na „sebaobranu“.

A2. VZOSTUP FAŠIZMU

Jedným z cieľov víťazných štátov v I svetovej vojne bolo: „urobiť svet bezpečnejším pre demokraciu,“ a povojnové Nemecko si adoptovalo demokratické usporiadanie, ako to urobilo aj mnoho štátov obnovených alebo novovzniknutých po vojne. V 1920tych rokoch sa vlnou budúcnosti zdal byť  národný, vojenský totalitarizmus známy pod talianskym názvom fašizmus. Sľuboval uspokojenie ľudských túžob efektívnejšie ako demokracia a prezentoval sa ako bezpečná ochrana proti komunizmu. Benito Mussolini nastolil prvú fašistickú diktatúru v Taliansku v 1922.

A3. FORMOVANIE OSOVEJ KOALÍCIE

Adolf Hitler, Führer (vodca) Nemeckej národnej socialistickej strany (Nazi), hlásal rasistický typ nacizmu. Hitler sľuboval zmenenie Versaillskej dohody a zabezpečenie ďalšieho Lebensraum (životného priestoru) pre nemeckých ľudí, o ktorých tvrdil, že ako príslušníci nadradenej rasy sú hodní viac. Na začiatku 1930tych rokov zasiahla Nemecko ekonomická kríza. Umiernené strany sa nevedeli dohodnúť, čo s tým spraviť a tak sa veľká časť voličov obrátila na nacistov a komunistov. V 1933 sa Hitler stal nemeckým kancelárom a radom následných krokov sa ustanovil za diktátora.

Japonsko formálne neprebralo fašizmus, ale silná pozícia ozbrojených zložiek vo vláde im dovolila využiť podobný typ totalitarizmu. Ako rozbíjači svetového statusu quo, japonskí ozbrojenci stoja pred Hitlerom. Využili malú zrážku s čínskymi jednotkami pri Mukdene v 1931 ako zámienku na zabratie celého Mandžuska, kde vyhlásili bábkový štát Manchukuo v 1932. V 1937-38 okupovali hlavné čínske prístavy.

Zavrhujúc odzbrojovacie paragrafy Versaillskej dohody, vytvoriac nové letectvo a obnoviac brannú povinnosť, Hitler si vyskúšal nové zbrane na strane pravicových rebelov v Španielskej občianskej vojne (1936-39). Táto trúfalosť ho priviedla ku spolupráci s Mussolinim, ktorý podporoval španielsku revoltu po tom, čo obsadil Etiópiu (1935-36) malou vojnou. Dohody medzi Nemeckom, Talianskom a Japonskom v období od 1936 do 1940 sa zmenili na os Rím-Berlín-Tokio. Os sa následne stala všeobecným pojmom pre tieto krajiny a ich spojencov.

A4. NEMECNÁ AGRESIA V EURÓPE

Hitler zahájil svoj vlastný expanzívny nájazd pripojením Rakúska v marci 1938. cesta bola voľná: Mussolini ho podporoval; a Briti a Francúzi, zastrašení nemeckým zbrojením, akceptovali Hitlerovo tvrdenie, že postavenie Rakúska bolo nemeckou vnútornou záležitosťou. USA v86ne oslabili svoju schopnosť zasahovať proti agresorovi prijatím zákona o neutralite, ktorý zamedzoval materiálnu pomoc všetkým stranám v zahraničných konfliktoch.

V septembri 1938 Hitler hrozil vojnou, aby pripojil západné pohraničné územie Československa, Sudety a ich 3,5 milióna etnických Nemcov. Britský premiér Neville Chamberlain inicioval rozhovory, ktoré vyvrcholili na konci mesiaca Mníchovským paktom, ktorým sa Česi na naliehanie Angličanov a Francúzov vzdali Sudet v prospech Hitlera. Ten prisľúbil, že už nikdy neodníme žiadnu časť Českého územia. Chamberlain veril, že dosiahol „mier pre náš čas“, ale slovo Mníchov čoskoro znamenalo neúčinné a mizerné utíšenie.

Po tom o šesť mesiacov neskôr, v marci 1939, Hitler obsadil zvyšok Československa. Zalarmovaná touto novou agresiou a Hitlerovým ohrozovaním Poľska, britská vláda prisľúbila tejto krajine pomoc ak Nemecko ohrozí jej nezávislosť. Francúzsko už malo s Poľskom dohodu o vzájomnej obrane.

Odvrátenie sa od politiky appeasementu (utišovania) priviedlo do popredia Sovietsky Zväz. Jozef Stalin, sovietsky diktátor, ponúkol Československu vojenskú pomoc počas krízy v 1938, ale bola ignorovaná všetkými stranami v Mníchovskom pakte. Teraz v hrozbe vojny bol ako spojenec žiadaný oboma stranami, ale Hitler mal lákavejšiu ponuku. Spojením sa s Anglickom a Francúzskom by dosť pravdepodobne musel bojovať, ale Nemecko chcelo jeho neutralitu. V Moskve, v noci 23.augusta 1939, bol podpísaný nacisticko-sovietsky pakt. V časti uverejnenej na druhý deň, Nemecko a Sovietsky zväz súhlasia, že nepôjdu proti sebe do vojny. Tajný protokol dáva Stalinovi voľnú ruku nad Fínskom, Estónskom, Litvou a východným Poľskom a východným Rumunskom.

III. VOJENSKÉ OPERÁCIE

V skorých ranných hodinách 1.septembra 1939 nemecké vojská vpochodovali do Poľska. 3.septembra Briti a Francúzi prekvapili Hitlera vyhlásením vojny Nemecku, ale nemali žiadne plány na predstavenie činnej pomoci Poliakom.

A. PRVÁ FÁZA: DOMINANCIA OSI

Muž proti mužovi boli poľské a nemecké sily v stálom zápase Hitler vyčlenil asi 1,5 milióna vojakov a poľský veliteľ, maršal Eduard Smigły-Rydz, očakával zozbieranie 1,8 milióna poľských vojakov. Ale to nie je celkový obraz. Nemci mali šesť obrnených, ozbrojených a štyri motorizované divízie; Poliaci mali jednu ozbrojenú a jednu motorizovanú brigádu a pár tankových bataliónov. Nemecká 1,600-členná letecká sila sa skladala z najnovších typov. Polovica z poľských 935 lietadiel bola zastaraná.

A1. BLITZKRIEG V POĽSKU

Poľská strategická teória vyžadovala tvrdú obranu celej hranice a očakávala niekoľko týždňov predbežných zrážok. V oboch prípadoch sa mýlila. Ráno 1.septembra, vlna nemeckých bombardérov zasiahla železnice a beznádejne zmaril poľskú mobilizáciu. V štyroch ďalších dňoch, dve armádne skupiny – jedna zo severu z východného Pruska, druhá z juhu zo Sliezska – sa prevalili cez relatívne tenký front a vysielali pancierované skupiny na rýchle nájazdy do Varšavy a Brestu. Toto bola „Blitzkrieg“ (blesková vojna): použitie obrnených vozidiel, vzdušnej sily, a mobilnej pechoty na zovretie do „klepiet“ a obkľúčenie nepriateľa.

Medzi 8. a 10.septembrom, Nemci obkľúčili Varšavu zo severu a juhu, uväznili poľské sily západne od mesta. 17.septembra, sa druhé hlbšie obkľúčenie uzavrelo 160 km západne, blízko Brestu. Tiež toho dňa sa sovietska červená armáda vrhla cez hranice.  20.septembra bola v podstate celá krajina v nemeckých a ruských rukách, a iba izolované hniezda pokračovali v odpore. Posledná kapitulovala pevnosť v Kocku 6.októbra.

A2. ČUDNÁ VOJNA

Francúzska a britská ofenzíva na západe mohla pomôcť Poľsku bojovať dlhšie, ale kým prišlo dostatočné množstvo Britov, muselo byť zorganizované väčšinou Francúzmi; Francúzska stratégia, bola obranná a defenzívna, založená na udržaní ťažko opevnenej Maginotovej línie. Rýchly koniec Poľska nechal obe strany na voľných koncoch. Vystrašený, Briti a Francúzi sa stali celkom zaujatými schémami o rozbitie krvavého opakovania I. svetovej vojny. Hitler urobil vlažnú, polovičatú ponuku mieru a v tom istom čase nariadil svojim generálom, aby pripravili útok na „nízke krajiny“ (low countries) a Francúzsko. Generáli, ktorí si nemysleli, že môžu urobiť vo Francúzsku, žiadali čas a trvali na zabratí len Holandska, Belgicka a francúzskeho pobrežia pri Lamanšskom kanále. Okrem mora, kde bojovali nemecké ponorky proti obchodnému loďstvu a britskej námornej blokáde, sa tak málo dialo ešte počas prvého októbrového týždňa, že americké noviny to nazvali čudnou vojnou.

A3. SOVIETSKO - FÍNSKA VOJNA

30.novembra, po dvoch mesiacoch diplomatických škriepok, Sovietsky zväz vypovedal vojnu Fínsku. Stalin sa len tak triasol, aby mal svoju vlastnú „bleskovú vojnu“, ale jeho plán sa potkol. Fíni boli pod maršalom Karlom G. Mannerheimom, ktorý bol expertom na zimné boje. Sovietsky vojaci, na druhej strane, boli často zle vedení z časti kvôli politickým čistkám, ktoré z armády vylúčili mnoho dobrých dôstojníkov. Prevýšený počtom takmer 5 na 1, Fíni si udržali územie a bojovali až do nového roka.

Útok na Fínsko rozrušil svetový názor na Sovietsky zväz a dal zapravdu Britom a Francúzom. Mali pridlho oči na míne menom Kiruna v severnom Švédsku, ktorá bola nemeckým hlavným zdrojom železnej rudy. V lete ruda šla cez Baltické more, v zime nezamŕzajúcim nórskym prístavom Narvik a potom cez neutrálne nórske vody do Nemecka. Železnica Narvik-Kiruna sa tiež pripájala na východe s fínskou železnicou; preto boli údajne poslané Anglo-Francúzske sily na pomoc Fínom aby boli automaticky v pozícií na okupovanie Narviku a Kiruny. Problémom bolo získať spoluprácu so Švédmi a Nórmi, ktorí obaja odmietali.

V Nemecku, námorný šéf, admirál Erich Raeder, prehováral Hitlera na okupáciu Nórska kvôli jeho voľným prístavom v Atlantiku, ale Hitler prejavil len minimálny záujem až do konca januára 1940, keď ho počasie a objavenie nejakých invazívnych plánov Belgicka donútili odložiť útok na nízke krajiny a Francúzsko na neurčito. Prvé štúdie, ktoré urobil ukázali, že Nórsko môže byť najlepšie obsadené simultánnym vylodeným v ôsmych prístavoch od Narviku po Oslo. Pretože vojaci museli byť prepravovaní na vojnových lodiach, a pretože sa tie mohli ľahko stať korisťou britskej námornej flotily, operácia musela byť spustená pokým boli noci dlhé. Dánsko, ktoré nepredstavovalo žiadnu vojenské problémy mohlo byť tiež užitočne pripojené, pretože malo malé letiská blízko pri Nórsku.

A4. DÁNSKO A NÓRSKO

Stalin, obávajúci sa  vonkajšej intervencie, skončil svoju vojnu 8.mája za podmienok, ktoré stáli Fínsko teritórium, ale ponechali mu nezávislosť. Briti a Francúzi si našli ďalšiu výhovorku pre plánovanú akciu v Narviku a Kirune; rozhodli sa rozmiestniť míny akurát okolo prístavu Narvik. Mysleli si, že to vyprovokuje nejaký druh násilnej nacistickej akcie, ktorá im umožní vyraziť na Nórsku stranu – a do Narviku.

Hitler odsúhlasil vpád do Nórska a Dánska 2.apríla, a vojnové lode vyplávali 7.apríla. Briti položili míny nasledujúce ráno a smerovali domov, míňajúc nemecké lode bez toho, aby si ich všimli a dovolili im vylodenie bez odporu 9. apríla. Dánsko okamžite kapitulovalo a vylodenie bolo úspešné všade okrem Osla. Opevnenie blokovalo prístup z mora a hmla bránila vzdušnému útoku. Nemci dosiahli okupáciu Osla napoludnie, ale medzitým si nórska vláda, odhodlaná bojovať, našla nové sídlo – Elverum.

Napriek tomu, že Nóri, ktorým pomáhalo aj 12,000 Britov a Francúzov, udržali územie medzi Oslom a Trondheimom už do 3.mája, o závere nebolo nikdy pochýb. Narvik bol iný. Tam 4,600 Nemcov stálo proti 24,600 Britom, Francúzom a Nórom sprevádzaným zbraňami britského námorníctva. Nemci mali výhodu v drsnosti terénu a teda v pomalých metodických pohyboch protivníka. Preto držali Narvik do 28.mája. v prvom júnovom týždni boli tlačený smerom ku švédskej hranici a teda blízko k rozhodnutiu kapitulácie či internácie, ale potom vojenské nešťastia vo Francúzsku nútili Britov a Francúzov odvolať svojich vojakov z Narviku.

A5. NÍZKE KRAJINY - BENELUX

Na jar Hitler našiel nový a lepší spôsob ovládnutia Francúzska a krajín BeNeLuxu. Prvý plán bol viesť hlavné sily cez Belgicko, ako tomu bolo v 1.svetovej vojne. Generál Erich von Manstein a niekoľko ďalších radcov presvedčilo Hitlera, aby premiestnil hlavné sily južne do Luxemburska a do Ardenských lesov. Ardeny boli hornaté, lesnaté a nie najlepší kraj pre tanky, ale Manstein argumentoval tým, že nepriateľ nebude očakávať veľký útok práve tam. Tanky mohli urobiť obchvat severozápadným smerom z Arden, poza belgickú a britskú časť Francúzska. Po dosiahnutí pobrežia a porážke nepriateľa v Belgicku, mohli urobiť čelom vzad a udrieť na juhozápad za francúzskymi armádami pozdĺž Maginotovej línie.

Keď  začal útok, 10.mája 1940, obe strany boli takmer rovnocenné v počte vojakov a tankov; Nemci boli lepší v letectve. Rozhodujúca výhoda Nemcov bola, že presne vedeli, čo chcú urobiť. Ich oponenti museli improvizovať, čiastočne pretože sa Belgičania a Holanďania snažili zostať neutrálnymi až do konca. Briti a Francúzi navyše zlyhali v tom, že sa nepoučili z príkladu Poľska, počítajúcu s porážkou krajiny cez jej najväčšiu slabosť. Následkom toho neboli schopní vysporiadať sa s nemeckou ozbrojenou silou. Ich tanky boli odrezané medzi pechotou; tie nemecké boli stiahnuté spolu v pancierovanej skupine.

10.mája nemecký výsadkové vojská pristáli vo vnútrozemí Belgicka a Holandska obsadiť letiská a mosty, a predovšetkým veľkú belgickú pevnosť Eben-Emael. Holandská armáda kapitulovala 14.mája, niekoľko hodín po zbombardovaní obchodnej sekcie Rotterdamu. Tiež 14.mája hlavná nemecká sila, s pancierovou skupinou vo vedení, prišla z Arden začnúc nájazd do mora poza francúzske a britské armády podporujúce Belgičanov.

A6. PORÁŽKA FRANCÚZSKA

20.mája pancierová skupina prevzala Abbreville pri ústí rieky Somme a začala tlačiť na sever pozdĺž pobrežia; to zahŕňalo 400 km za 11 dní. Do 26.mája boli Briti a Francúzi tlačení do úzkeho výbežku pri Dunkerque. Belgický kráľ, Leopold III, kapituloval so svojou armádou na druhý deň. Torpédoborce a menšie plavidlá všetkých druhov zachránili 338,226 mužov z Dunkerqueu hrdinským prevozom cez more, ktorý by zrejme nebol úspešný keby nemecký veliteľ, generál Gerd von Rundstedt, nezastavil tanky, aby ich uchránil pre ďalšiu fázu.

5.júna Nemci spustili nový útok proti Francúzsku. Taliansko vypovedalo vojnu Francúzsku a Británií 10.júna. Maginotova línia, ktorá sa tiahla len po belgickú hranicu, bola neporušená, ale francúzsky veliteľ, generál Maxime Weygand, sa nemal čím kryť zo severu a západu. 17.júna, maršal Henri Philippe Pétain, hrdina z 1.svetovej vojny, ktorý sa stal deň predtým premiérom, požiadal o prímerie. Prímerie bolo podpísané 25.júna za podmienok dávajúcich Nemecku kontrolu nad severným Francúzskom a Atlantickým pobrežím. Pétain potom ustanovil za hlavné mesto Vichy na neokupovanom juhozápade.

A7. BITKA O BRITÁNIU

V lete 1940, Hitler ovládal Európu od Severného Mysu po Pyreneje. Jeden jeho zostávajúci nepriateľ – Británia, pod vedením nového premiéra Winstona Churchilla – prisahala pokračovať v boji. Či bojovať mohla bolo otázne. Britská armáda nechala väčšinu svojich zbraní na plážach v Dunkerque. Stalin nebol v nálade, aby vyzýval Hitlera. USA, šokované pádom Francúzska, vyhlásili po prvýkrát v histórií brannú povinnosť za mierového stavu a značne navýšili vojenský rozpočet. Verejná mienka, navzdory sympatiám k Británií, bola proti vstupu do vojny.

Nemci dúfali v podmanenie si Britov vyhladovaním. V júni 1940 podnikli „Boj o Atlantik“, využívajúc ponorkovú vojnu na obrezanie Britov od ich zahraničných tepien. Nemci mali teraz ponorkové základne v Nórsku a Francúzsku. Na počiatku mali Nemci len 28 ponoriek, ale mnoho sa ich vyrábalo – dostatok na udržanie Britov v ohrození do jari 1943 a zvládanie bitiek mesiace nato.

Invázia bola rýchlym spôsobom ako doraziť Britániu, ale to znamenalo prekročiť Lamanšský prieplav. To by Hitler neriskoval, kým by nebolo najprv zneškodnené britské letectvo. Dôsledkom toho bolo, že vojna o Britániu sa diala vo vzduchu a nie na plážach. V auguste 1940 Nemci zahájili úsvitové útoky na prístavy a letiská a v septembri proti vnútrozemským mestám. Cieľom bolo vytiahnuť britské stíhače a zničiť ich. Nemci sa prepočítal s novým zariadením, radarom, ktorý vysoko zväčšil účinnosť britských stíhačov. Pretože ich vlastné straty boli príliš vysoké, Nemci museli prejsť na nočné bombardovanie na konci septembra. Medzi tým a májom 1941 urobili 71 veľkých nájazdov na Londýn a 56 na iné mestá, ale škoda, ktorú spôsobili bola príliš nevyberaná, aby pôsobila vojensky smerodajne. 17.septembra 1940 Hitler odsunul inváziu na neurčito, a tým vlastne uznal porážku v bitke o Britániu.

A8. BALKÁN A SEVERNÁ AFRIKA

V podstate Hitler povedal svojim generálom, že koncom júla 1940 bude nasledujúci útok nasmerovaný proti ZSSR. Tam, povedal, Nemecko nájde svoj „životný priestor“ a porážku Anglicka tiež. Tvrdil, že Briti zostávali vo vojne len preto, lebo dúfajú v znepriatelenie Nemecka a ZSSR. Keď však budú Sovieti porazení a britské pozície v Indií a Strednom Východe budú ohrozené, tak veril, že Briti uzavrú mier. Hitler chcel začať vpád začiatkom zimy 1940, ale jeho radcovia ho presvedčili, že podstupuje riziko zimou akciou do Sovietskeho Zväzu a nech počká do jari.

Medzitým nemecký spojenec, Mussolini usporiadal neúspešný útok (september 1940) na Britmi okupovaný Egypt z talianskej kolónií v Líbií a rovnako nevydarenú inváziu (október 1940) do Grécka. V reakcií na neskorší pohyb, Briti okupovali letiská na Kréte a v Grécku. Hitler nechcel britské lietadlá vo vzdialenosti dostrelu od jedného z jeho hlavných zdrojov ropy, talianske polia v Ploieşti, a v novembri začal pripravovať operáciu proti Grécku.

Začiatkom 1941 britské sily zatlačili Talianov naspäť do Líbye a vo februári Hitler poslal generála Erwina Rommela a dvoma tankovými divíziami tankových zborov, Afrika Korps, aby pomohli jeho spojencom. Pretože musel prejsť cez ich územie, aby sa odstal do Grécka (a Sovietskeho zväzu), Hitler priviedol Rumunsko a Maďarsko do Aliancie Osi v novembri 1940; Bulharsko sa pripojilo v marci 1941. Keď Juhoslávia odmietla nasledovať garnitúru, Hitler nariadil inváziu do tejto krajiny.

A8a. JUHOSLÁVIA

Operácie proti Juhoslávií a Grécku začali 6.apríla 1941. Elementárnou nemeckou ťažkosťou pri vpáde do Juhoslávie bolo pretiahnutie deviatich vojenských divízií z Nemecka a Francúzska za menej ako desať dní. Na niekoľko dní sa museli obmedziť len na vzdušné vpády a pohraničné potýčky. 10.apríla začali nájazdy na Belehrad zo severozápadu, západu a juhovýchodu. Mesto padlo 13.apríla a juhoslovanská armáda kapitulovala nasledujúceho dňa. Akokoľvek, bolo oveľa ľahšie Juhosláviu získať ako si ju udržať. Partizáni – Četníci pod Dražom Mihajlovićom a partizáni pod Josipom Brozom (Tito) – bojovali celú vojnu.

A8b. GRÉCKO

Grécka armáda 430,000 mužov, odlišná od Juhoslovanov, bola plne mobilizovaná a do určitej miery aj otestovaná vojnou, ale národná pýcha ju nútila bojovať (pod vedením Metaxasa) proti talianskej invázií severozápadne od Thessaloníki (Solúnu). Jedným krátkym vpádom do Solúna dosiahli kapituláciu línie a takmer polovice gréckej armády 9.apríla. Po tom čo bola Prvá grécka armáda, vytiahnutá z Albánska, chytená v Métsovonskom priesmyku 22.apríla sa britské sily, 62,000 vojakov, stiahli smerom na juh. Nato Nemci rýchlo obsadili Korintský záliv (27.apríla) a cez Peloponéz 30.apríla donútili Britov k evakuácií, čo ich stálo 12,000 mužov. Výsadkársky útok 20.-27.mája vniesol do nemeckých rúk aj Krétu.

Medzičasom Rommel viedol úspešnú protiofenzívu proti Britom v Líbií, vypudiac ich z krajiny (okrem izolovanej posádky v Torbuku) v apríl 1941.

B. DRUHÁ FÁZA: EXPANZIA VOJNY

Rok po páde Francúzska sa vojna začala pohýnať k novému stavu – svetovej vojne. Počas vedenia vedľajších vojenských výprav na Balkáne, v severnej Afrike, a vo vzduchu proti Británií, Hitler rozostavil svoje hlavné sily na západe a priviedol krajiny juhozápadnej Európy (takisto ako Fínsko) do partnerstva proti ZSSR.

B1. U.S. - POMOC BRITÁNII

Spojené štáty zanechali striktnú neutralitu k Európskej vojne a blížili sa ku konfliktu s Japonskom v Ázií a Pacifiku. Konferencie Britov a Američanov začali v januári 1941. Rozhodovali o základnej stratégií pre prípad, že sa Spojené štáty zapoja do vojny. Menovite o tom, že obaja budú orientovať svoje sily na Nemecko a Japonsko, ak to bude potrebné, budú riešiť neskôr.

V marci 1941 americký kongres prepustil zákon, tzv. akt pôžičky a nájmu, a uvoľnil úvodných $7 biliónov na pôžičku alebo prenajatie zbraní a inej pomoci krajinám, ktoré mohol označiť prezident. Toto znamenalo, že Amerika dúfala v zaistenie víťazstva nad Osou bez zapojenia svojich vojakov. V neskorom lete 1941, akokoľvek Spojené štáty nevypovedali vojnu Nemecku, bola námorná pechota rozmiestnená na Islande, ktorý bol okupovaný Britmi od 1940, a potom americká armáda prevzala úlohu sprevádzania konvojov vo vodách západne od Islandu. V septembri prezident Franklin D. Roosevelt oprávnil lode v konvojovej službe napádať vojnové lode Osi.

B2. NEZHODY MEDZI USA A JAPONSKOM

Medzičasom sa americké vzťahy s Japonskom neprestali zhoršovať. V septembri 1940 si Japonsko vynútilo od vichisického Francúzska, aby sa vzdalo severnej Indočíny. USA podnikli protiopatrenia zabránením vývozu ocele, zvyškového železa a leteckého benzínu do Japonska. V apríli 1941 Japonci podpísali dohodu o neutralite so ZSSR, ako poistku proti útoku v tom smere, keby mali konflikt s Britániou alebo USA počas ich väčšieho zahryznutia sa do juhovýchodnej Ázie. Keď Nemecko napadlo ZSSR v júni, si japonský vodcovia zvážili porušenie dohody a pripojenie sa od východu, ale urobiac jedno z najosudnejších rozhodnutí vojny. Zvolili si namiesto toho postup na juhovýchod. 23.júla Japonsko okupovalo južnú Indočínu. Dva dní nato USA, Británia a Holandsko zmrazili japonské aktíva. Cieľom bolo zabrániť Japonsku kupovať ropu, čo načas ochromilo jeho armádu a vojsko spravilo úplne nepoužiteľným.

B3. NEMECKÁ INVÁZIA DO ZSSR

Vojnová najmasívnejšia zrážka začala ráno 22.júna 1941, keď mierne viac ako 3 milióny nemeckých vojakov napadlo ZSSR. Napriek tomu, že nemecký prípravy boli zjavné už celé mesiace a hovorilo sa o nich otvorene medzi diplomatmi v Moskve, sovietske sily boli prekvapené. Stalin, ktorého dôvera v schopnosť krajiny ubrániť sa bola po fínskej vojne otrasená, odmietol povoliť akúkoľvek protiaktivitu zo strachu pred vyprovokovaním Nemcov. Okrem toho si myslel, že blesková vojna, aká bola praktizovaná v Poľsku a Francúzsku, bude nepoužiteľná v rozsahu sovietsko-nemeckej vojny; obe strany sa zabrzdia za niekoľko týždňov a a nakoniec sa budú naťahovať popri hranici. Sovietska armáda mala 2,9 milióna vojakov na západnej Hranici a prevyšovala Nemcov v počte tankov dve ku jednej a dve alebo tri ku jednej v leteckej sile. Množstvo jej tankov a letectva boli staršie typy, ale niektoré tanky, najmä neskôr slávne T-34, vysoko prevyšovali tie nemecké. Veľké množstvá lietadiel boli zničené na zemi v prvý deň a ich tanky, ako tie francúzske, zostali odtrhnuté medzi pechotou, kde neboli nič platné proti nemeckým obrneným skupinám. Pechote bol najprv nariadený protiútok, ktorý bol však nemožný a potom zakázali útek, čo zaručilo masové ničenie alebo kapituláciu.

B3a. POČIATOČNÉ NEMECKÉ ÚSPECHY

Pred inváziou museli Nemci zostaviť tri armádne skupiny, označované ako Sever, Stred a Juh; a zameriavali sa na Leningrad, Moskvu A Kyjev. Hitler a jeho generáli sa zhodli, že ich hlavným strategickým problémom je zaseknúť sovietsku armádu v boji a poraziť ju skôr ako stihne ujsť do vnútrozemia krajiny. Rozchádzali sa však v spôsobe ako to má byť, čo najlepšie prevedené. Väčšina generálov verila, že sovietsky režim obetuje všetko, aby obránil Moskvu, hlavné mesto, cestnú a železničnú križovatku, a priemyselné centrum krajiny. Pre Hitlera boli prírodné zdroje Ukrajiny a ropa z Kaukazu dôležitejšie a chcel tiež obsadenie Leningradu. Výsledkom bol kompromis – tri ťahy, z ktorých jedna najsilnejšia armádna skupina Stred smerovala k Moskve – čo prechodne uspokojilo Hitlera aj generálov. Vojnové plány indikovali víťazstvo v desiatich týždňoch, čo bolo dôležité pretože ruské leto, ideálny čas na boje v ZSSR, bolo krátke a operácie na Balkáne priniesli 3–týždňové zdržanie.

desať týždňov sa zdalo ako postačujúci čas. Churchil ponúkol ZSSR spojenectvo a Roosevelt ponúkol pomoc, ale po prvých dňoch ich zbory verili, že všetko sa vyrieši za mesiac alebo tak. Koncom prvého júlového týždňa, armádna skupina Stred vzala 290,000 zajatcov a obkľúčila Białystok a Minsk. 5.augusta prekročili rieku Dneper, poslednú prírodnú bariéru západe od Moskvy. Obtreli sa ešte o izolovanú skupinku pri Smolensku a vzali ďalších 300,000 zajatcov. Dosiahnutím Smolensku pokryli ⅔ vzdialenosti do Moskvy.

B3b. HITLEROVA ZMENA PLÁNU

Rusi robili presne to, čo nemecký generáli chceli, obetujúc enormné množstvá vojakov a munície na obranu Moskvy. Akokoľvek, Hitler nebol spokojný a navzdory protestom generálov nariadil armádnej skupine Stred odklonenie ozbrojených zložiek na sever a juh, aby pomohla ostatným dvom skupinám. A tým zastavil postup k Moskve. 8. septembra skupina Sever odrezala Leningrad a spolu s fínskou armádou na severe obliehala mesto. 16.septembra armádna skupina Juh uzavrela obrovské obkľúčenie Kyjeva a vzala 665,000 väzňov. Hitler sa rozhodol pokračovať v postupe na Moskvu a prikázal skupine Stred návrat.

B3c. POKUS O PREVZATIE MOSKVY

Po 6-týždňovej nečinnosti, sa skupina Stred znovu ujala akcie 2.októbra. Počas dvoch týždňov ukončila tri veľké obkľúčenia a vzala 663,000 zajatcov. Potom sa ohlásili jesenné dažde meniace nespevnené ruské cesty na blato a zastavili postup na dobrú časť mesiaca.

V strede novembra sa počasie ochladilo a pôda zamrzla. Hitler a veliteľ skupiny Stred, poľný maršal Fedor von Bock, sa postavili k rozhodnutiu nechať armádu zahrabanú tam kde bola alebo ju poslať dopredu možno predbehnúc zimu. Snažiac sa dokončiť výpravu v 1941, s nejakým druhom víťazstva v Moskve, rozhodli sa postupovať vpred. V druhej polovici novembra Bock zameral dve vedúce ozbrojené skupiny na Moskvu. Po otočení bola jedna skupina, namierená na mesto zo severozápadu, len 32 km od neho. Druhá prichádzajúca zo severu mala stále prejsť 65 km. Obrnené divízie často prešli takúto vzdialenosť za menej ako deň, ale teplota klesala, sneh tvoril na cestách záveje a ani stroje, ani ľudia neboli vybavení na extrémny chlad. 5.septembra generáli, vedúci predné skupiny, podali správy o zastavení postupu: tanky a nákladiaky zamrzli a vojaci strácali vôľu bojovať.

B3d. SOVIETSKA PROTIOFENZÍVA

Stalin, ktorý zostal v Moskve, a jeho frontový veliteľ, generál Georgy Zhukov, držali svoje rezervy v pozadí. Mnoho z nich boli čerství regrúti, ale boli tvrdí veteráni zo Sibíri. Všetci boli oblečení na zimu. 6.decembra zaútočili a za pár dní sa nemecké predné skupiny odvalili naspäť, nechávajúc za sebou veľké množstvo strojov a zbraní, keďže ich zima učinila zbytočnými.

Podľa Stalinových rozkazov, Moskovský protiútok bol rýchlo premenený na protiofenzívu celého frontu. Nemci nestavali žiadne obranné línie zozadu a nemohli kopať pretože zem bola zmrznutá ako betón. Niektorý z generálov navrhol návrat do Poľska, ale 18.decembra nariadil posádkam, aby zostali tam kde sú. Nato, Rusi vysekali veľké kusy z nemeckého frontu, ale dostatok prečkal zimu a udržali obliehanie Leningradu; pokračovali v ohrozovaní Moskvy a udržali západnú Ukrajinu v nemeckých rukách.

B4. ZAČIATOK VOJNY V PACIFIKU

Zdanie hrozby pádom Sovietskeho zväzu v lete a na jeseň roku 1941 vytvorilo dilemu pre Japonsko a USA. Japonci si mysleli, že majú najlepšiu príležitosť na využitie ropných a iných prírodných zdrojov juhovýchodnej Ázie a susedných ostrovov; na druhej strane vedeli, že nemôžu vyhrať vojnu s USA, ktorá bude pravdepodobne nasledovať. Americký parlament chcel zastaviť japonskú expanziu, ale pochyboval o ochote amerického ľudu ísť do vojny, aby tak urobili. Navyše USA nechceli byť zatiahnuté do vojny s Japonskom, kým smerovali k strašidelnej možnosti zostať na svete samy s triumfujúcim Nemeckom. Po ropnom embargu, sa Japonci, v časovom strese, rozhodli na presun do juhovýchodnej Ázie a blízkych ostrovov.

B4a. PEARL HARBOR

Do decembra 1941 japonskí vodcovia sledovali dve veci: vysporiadať sa s ropným embargom tak, aby im to dovoľovalo získavať územia a pripravovali sa na vojnu. USA žiadali stiahnutie Japonska z Číny a Indočíny a prísľub, že nezaberú žiadne nové územia. Po tom, čo sa stal japonským premiérom v strede októbra, generál Tōjō Hideki, vyhlásil 29.november za posledný deň kedy bude Japonsko akceptovať vyrovnanie bez vojny. Tōjōv posledný termín, ktorý bol držaný v tajnosti, znamenal, že vojna bola prakticky istá.

Japonská armáda a námorníctvo mali, v podstate, navrhnutý vojnový plán, v ktorý mali veľkú dôveru. Zamýšľali urobiť rýchly oblúk do Barmy, Malajzie, Západnej Indie, a Filipíny; a v tom istom čase postavili obrannú hranicu v strednom a juhozápadnom Pacifiku. Očakávali, že Spojené štáty vyhlásia vojnu, ale nie, že budú ochotný bojovať dosť dlho a tvrdo na to, aby vyhrali. Najväčšie starosti im robila americká Pacifická flotila v Pearl Harbor na Hawai. Ak by zareagovali rýchlo, mohli by vzlietnuť z krátkom čase. Ako poistku japonská armáda podnikla ochromenie Pacifickej flotily prekvapujúcim útokom.

Pár minút pred 8 ráno v sobotu 7.decembra 1941 japonské lietadlá  napadli Pearl Harbor. Pri nájazde trvajúcom necelú dve hodiny potopili alebo vážne poškodili osem bojových lodí a 13 ďalších námorných plavidiel. Americké orgány zlomili japonskú diplomatickú šifru a vedeli o bezprostrednom útoku. Varovanie bolo poslané z Washingtonu, ale vďaka oneskoreniu prenosu prišlo až keď začal nájazd. Jedným zásahom japonská armáda získala brilantný úspech – a zaistila porážku Osi v 2.svetovej vojne. Japonský útok vniesol USA do vojny 8.decembra – a vniesol ich v odhodlaní bojovať až do konca. Nemecko a Taliansko vyhlásili vojnu USA 11.decembra.

B4b. JAPONSKÁ DOBYVAČNOSŤ V ÁZII A PACIFIKU

V nekonečnom priestore zeme a oceánu si Japonci vyznačili miesta pre dobytie, zdalo sa, že sú odrazu všade. Pred koncom decembra zabrali britský Hong Kong a Kiribati, americký Guam a Wake, napadli britskú Barmu, Malajziu, Borneo; tiež americkú dŕžavu Filipíny. Britský Singapúr, dlho považovaný za svetovo najsilnejšiu pevnosť, im padol do rúk vo februári 1942 a v marci už okupovali holandský východ Indie a pristáli na Novej Guinei. Americké a Filipínske sily sa zdali v Bataane 9.apríla, a odpor Filipín skončil kapituláciou Corregidoru 6.mája.

Vzhľadom na japonský plán, čas na obranný postoj pre nich nastal keď ukoristili Novú Guineu Austrálií, Bismarkovo súostrovie a Wake, čo spravili niekedy v polovici mája. Ale viedlo sa im tak dobre, že sa rozhodli rozšíriť svoju obrannú hranicu na sever k Aleutám, východne na Midway, južne k Šalamúnovým ostrovom a Novej Guinei. Ich prvý pohyb bol cez more, na prevzatie prístavu Moresby na juhovýchodnom výbežku Novej Guinei. Američania, využívajúc svoju schopnosť prečítať japonský kód, mali na scéne námornú silu. V nasledujúcom boji o Koralové more (7.-8.máj), bojovali výhradne s materskými lietadlovými loďami. Japonci boli zatlačení a museli prestať so svojimi úmyslami v prístave Moresby.

Bitka o Koralové more: Japonci už ovládali obrovské územia Tichomorskej oblasti a pokukávali po Austrálií ako po ďalšej možnej koristi a snažili sa dostať do invazívnej pozície. Japonská ofenzíva v svojej účinnosti začala 4. mája. Uchvátila ju jedna japonská námorná sila v prístave Tulaghi na Šalamúnových ostrovoch, pokým druhá väčšia smerovala k súostroviu Louisiady juhovýchodne od Novej Guinei. Dve americké ozbrojené sily sa pripojili oproti a sledovali japonské pohyby. 4.mája americké bombardéry a torpédonosné lietadlá urobili značnú škodu japonským lodiam v Tulaghi. Americká flotila, skladajúca sa z niekoľkých krížnikov a materských lietadlových lodí, sa potom presunula, aby zastavila japonské námorníctvo na Louisiadách. Americké nosné lietadlá zapríčinili Japoncom ťažké straty. Bola to prvá námorná bitka, v ktorej sa lode oboch strán nestreli priamo. V dvoch stretoch Japonci stratili 2 lietadlové lode, 2 torpédoborce, početne ďalších plavidiel, okolo 100 lietadiel a 3500 mužov. Americké straty boli materská lietadlová loď Lexington a tanker Neosho; poškodená bola tiež lietadlová loď Yorktown. USA stratili 65 lietadiel a 540 osôb.

B4c. BITKA O MIDWAY

Silná japonská armáda, 9 vojnových lodí a 4 nosiči (rýchle dopravné lode prenášajúce lietadlá) pod admirálom Yamamotom Isoroku, veliteľom vedenia armády, dychtila smerom k Midway v prvom týždni júna. Admirál Chester W. Nimitz, ktorý prevzal velenie nad Pacifickou flotilou po Pearl Harbor, zohnal len 3 nosiče a 7 ťažkých krížnikov, ale čítal japonské rádiové správy. Yamamoto, strojca Pearl Harboru, plánoval ďalšie prekvapenie. Tentokrát to bol on, kto bol prekvapený. Ráno 4.júna americké bombardéry zničili 3 japonské nosiče v 5-minútovom útoku. Štvrtý išiel ku dnu neskôr toho dňa, keď jeho lietadlá poobíjali Yorktown, ktorá sa potopila dva dni nato.

Yamamoto nariadil 5.júna generálny ústup. 6.-7.júna sekundárne japonské sily prevzali Kisku a Attu-u v Aleutách, ale tie nemohli odškodniť porážku na Midway, z ktorej sa japonská armáda nikdy nespamätala. Vojnové lode boli nepoškodené, ale Midway a Koralové more ukázali, že nosiče sú skutočne vedúce lode vo vojne, a 4 z nich boli preč.

C. TRETIA FÁZA: OTOČENIE PRÚDU

Koncom decembra 1941 sa Roosevelt a Churchil a ich hlavný radcovia stretli vo Washingtone. Znovu zdôraznili stratégiu – najprv poraziť Nemecko – a pretože sa zdalo, že Briti budú bojovať zo všetkých síl v Európe, vojna s Japonskom sa stávala čoraz viac čisto americkou záležitosťou. Tiež vytvorili Combined Chiefs of Staff (CCS) – Spojení najvyšší dôstojníci ozbrojených síl. Bol to vlastne britsko – americký vojenský výbor so sídlom vo Washingtone na vývoj a výkon spoločnej stratégie. 1.januára 1942 Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, ZSSR a ďalších 23 krajín podpísalo Deklaráciu spojených národov, v ktorej sa zaviazali nepristúpiť k separátnemu mieru. United Nations, alebo Spojené národy sa stalo oficiálnym názvom „proti – Osovej“ koalície, ale viac bol používaný termín Spojenci (Allies), prevzatý z 1.svetovej vojny.

C1. VÝVOJ STRATÉGIE SPOJENCOV

USA prakticky nemohli viesť vojnu v Európe začiatkom roku 1942. Nemali tam žiadnych vojakov a boli práve uprostred budovania síl a pretváraní strojárstva doma. V severnej Afrike Briti ukázali ako niečo viac, ako len udržať si svoje. Uspokojili sa s Tobrukom 10.decembra 1941 a prevzatím Banghāzī v Líbií o dva týždne neskôr. Rommel podnikol protiútok koncom januára 1942 a zatlačil ich späť do Al-Gazaly a Bir Hacheimu, ale tam sa jeho postup zastavil.

C1a. EURÓPA

Veľkou otázkou vojna bolo či ZSSR dokáže odolať druhej nemeckej letnej ofenzíve a Rusi prosili USA a Britániu, aby zmiernili tlak na nich otvorením západného frontu. Generál George C. Marshall, najvyšší dôstojník amerických ozbrojených síl,  veril, že najlepšie pomôžu Rusom a rýchlo ukončia vojnu, ak si spravia zastávku v Anglicku a zaútočia cez Lamanšský kanál na severozápadnú Európu. Chcel to spraviť na jar 1943 alebo ešte v 1942, ak sa bude zdať, sa ZSSR zloží. Briti nechceli účasť inde, pokým severná Afrika nebude pevná a nebudú veriť, že armáda je dosť silná na „cezkanálový“ útok zostavený v Anglicku v roku 1943. Rommel problém vyriešil. V júni ukoristil Tobruk a vošiel 380 km do Egypta do El ‘Alamein. Po tom Američania súhlasili s odložením útoku cez kanál a začali sa pripravovať na inváziu do francúzskej severnej Afriky.

C1b. PACIFIK

Medzičasom sa Američania, navzdory prvej nemeckej stratégií, pohybovali ďalej vo vojne proti Japonsku. Americká armáda videla Pacifik ako územie, kde sa vojna môže viesť najefektívnejšie na rozdiel od Atlantiku alebo Stredozemného mora. Generál Douglas MacArthur, ktorý velil na Filipínach a bol evakuovaný do Austrálie ponorkou pred kapituláciou, bol v krajine najznámejším (v dobrom slova zmysle) vojenským veliteľom, a preto príliš cenným, aby ho stratili v nedôležitej misii. Bitka o Midway Japoncov zastavila v strednom Pacifiku, ale pokračovali v postupe juhozápadným Pacifikom popri Šalamúnových ostrovoch a po súši na Novej Guinei. 2.júla 1942, americký Joint Chiefs of Staff (spojení najvyšší dôstojníci; JCS) nasmerovali námorné a pozemnú sily na oblasť južného a juhozápadného Pacifiku zastaviť Japoncov, vyhnať ich zo Šalamún a severovýchodnej Novej Guinei a eliminovať ich základňu v Rabaul, v Novej Británií na Bismarkovom súostroví (teraz Papua Nová Guinea)

C2. RUSKÝ FRONT: LETO 1942

V najviac bezprostredne kritickom území vojny, ZSSR, iniciatíva prešla opäť na Nemcov v lete 1942. Sovietske úspechy v zime boli vystriedané katastrofami na jar. Prekážky v postupe južne od Leningradu, blízko Charkovu a na Kryme stáli dobre viac ako jeden a pol milióna mužov vo väzniciach. Nemci neuniesli také masívne straty, ale bojovanie bolo pre nich tiež príliš nákladné. Najmä odkedy Sovieti disponovali trojnásobkom ľudských zdrojov. Okrem toho Hitlerova nadmerná sebadôvera ho priviedla ku kolosálnej chybe. Bol si taký istý víťazstvom v 1941, že zastavil výrobu väčšiny druhov zbraní a munície pre armádu a preradil priemysel na práce pre letectvo a námorníctvo, s ktorými plánoval doraziť Britov. Znovuobnovil produkciu pre armádu v januári 1942, ale príliv zbraní nedosiahol front pred koncom leta. Produkcia sovietskych zbraní, na druhej strane, po úpadku v novembri a decembri 1941 začala vytrvalo stúpať. Sovietska priemyselná základňa bola tiež väčšia ako nemecká. Plánujúc leto, Hitler vedel, že to všetko nevyrieši len „trojhrotou“ ofenzívou. Niektorí generáli hovorili o roku vyčkávania na prebudovanie armády, ale Hitler bol rozhodnutý dosiahnuť víťazstvo v 1942. Mal dostatok vojakov a zbraní, aby priviedol južné krídlo západného frontu k plnej sile a veril, že donúti sovietske vedenie obetovať svoje hlavné sily v snahe ubrániť uhoľné bane v Doneckom povodí a ropné polia Kaukazu.

C2a. NEMECKÁ JAZDA KU KAUKAZU

Ofenzíva začala východne od Charkova 28.júna a za menej ako 4 týždne armády obsadila povodie Donecu a postupovali k rieke Don. Vzdialenosti boli veľkolepé, ale počet zajatých alebo zabitých vojakov relatívne bol malý. Stalin a jeho generáli urobili najšťastnejšiu chybu vojny. Veriac, že Nemci chcú uskutočniť druhý, silnejší útok na Moskvu a držali svoje rezervy vzadu, armáde na juhu dovolili ustupovať.

Hitler, povzbudený ľahkosťou a rýchlosťou postupu, pozmenil jeho plán posledný júlový týždeň. Pôvodne zamýšľal ísť priamo na východ do Stalingradu, tvrdo tam obsadiť Volgu a potom len poslať vojakov na Kaukaz. 23.júla nariadil dvom armádam, aby pokračovali ku  Stalingradu a urobili dva útoky cez nižšiu rieku Don a prevzali ropné polia v Majkope, Groznym a Baku.

Zdalo sa, že Rusi sa rútia ku katastrofe, ako Nemci dúfali cez Kaukaz a Majkop vzdialený 300 km 9.augusta. Hitlerova stratégia prezentovala problém: Dve sily vzďaľujúce sa od seba nemôžu byť rovnocenné už len kvôli zničeným železniciam a rozbitým cestám okupovaného územia. V druhej polovici augusta presunul viacej dodávok na napadnutie Stalingradu a pochod na  Kaukaz bol spomalený. No jednako sa úspech zdal byť na dosah, keď šiesta armáda a štvrtá pancierová uzatvorili predmestie Stalingradu 3.septembra.

C2b. RUSKÉ ZNOVUZRODENIE V STALINGRADE

ZSSR sa dotkla dna vojny na konci júla 1942. Kapitulácia bola na dosah a Nemci sa dostávali do útočných pozícií popri Volge za Moskvou a tak isto aj na Kaukaze. 28.júla Stalin vydal svoj najznámejší príkaz vojny: „Neustupovať!“ V čase drakonických trestov pre povaľačov a rozvracačov morálky úplne degradoval komunizmus a obrátil sa na vojakov vyhlásením veľkej vlasteneckej vojny za Rusko. Tak isto ako Hitler, viedol vojnu tak, že sa mu zdalo, že vyhrá. Koncom augusta zavolal svojich dvoch najlepších vojenských profesionálov, Zhukova, ktorý zorganizoval moskovskú protiofenzívu v decembri 1941; a armádneho veliteľa štábu, generála Alexandra M. Vasiľvevského, aby sa s nimi poradil o situácií v Stalingrade. Navrhovali zdolať nepriateľa zadržaním jeho vojakov v krvavých bojoch o mesto kým zhromaždia prostriedky na protiútok.

C3. GUADALCANAL

Os viedla príliv v strede leta 1942. Stalingrad a Kaukazská ropy sa zdali pod Hitlerovou mocou a Rommel mal na dostrel Suezský kanál. Japonci okupovali Guadalcanal na severnom konci Šalamúnových ostrovov pochodujúc na prístav Moresby. V nasledujúcich šiestych mesiacoch Os bola zastavená a obrátila sa k ZSSR, severnej Afriky a juhovýchodného Pacifiku.

Americkí „mariňáci“ pristáli na Guadalcanale 7.augusta 1942. Proti malej japonskej posádke bolo vylodenie ľahké. Potom už nič nebolo ľahké. Japonci odpovedali pohotove a násilne po mori a vo vzduchu. Výsledok závisel od schopnosti japonskej armády dotiahnuť dostačujúce posily a na schopnosti americkej armády zásobovať námorníctvo, ktoré bolo na pochybách. Kým námorníctvo bojovalo s odhodlaným nepriateľom vo vysiľujúcej tropickej klíme, medzi 24.augustom a 30.novembrom armáda vybojovala 6 hlavných ozbrojených konfliktov v okolitých vodách ostrova. Straty na lodiach a letectve boli ťažké na oboch stranách, ale Japonci boli vážnejšie zasiahnutí, pretože si nemohli dovoliť akceptovanie úbytku vojakov s Američanmi. Ich bojové lode už nevyplávali po konci novembra a Američania potvrdili bezpečnosť ostrova 9.februára 1943.

C4. ANGLO-AMERICKÁ OFENZÍVA V SEVERNEJ AFRIKE

Zvrat v severnej Afrike začal 31.augusta 1942, keď Rommel zaútočil južným krídlom na britskú líniu západne od Al ‘Alamayn, bol zastavený na hrebeni ‘Alam al Halfā' a bol zatlačený späť 7.septembra. Novoustanovený britský veliteľ, generál Bernard Law Montgomery, zasiahol severné krídlo 23.októbra metodicky pripravovanou ofenzívou a od 5.novembra nútil Rommela ustupovať. Americký a britský vojaci bojujúci spolu pod generálom Dwightom D. Eisenhowerom sa začali vyloďovať v Maroku a Alžírsku 8.novembra; Američania v Cassablanke a Orane, Briti v Alžíre. Nemci poslali posily do Tunisu a okupovali celé Francúzsko. Na scénu priviedli svoju piatu obrnenú divíziu pod velením generála Jürgena von Arnim včas, aby zastavili Eisenhowera na západe Tunisu v strede decembra. Rommel šiel k Marethskej línií v juhovýchodnom Tunisku začiatkom februára 1943 a začal útok proti Američanom 14.februára, čo ich zatlačilo 80 km naspäť a z dôležitého priesmyku Kasserin. Bol to jeho posledný útok a jeden z tých, ktoré už nemohol využiť. Hitler ho zavolal späť v marci ako sa Američania a Briti približovali z juhu a západu. Po tom, čo boli odrezaní od ich základní v Bizerte a Tunise a zatlačení naspäť na izolovaný polostrov Cape Bon, 275,000 Nemcov a Talianov kapitulovalo 13.mája.

C5. SOVIETSKE VÍŤAZSTVO V STALINGRADE

Na západnom fronte si nemecké postupy k Stalingradu a Kaukazu pridali ku svojej dĺžke ešte 1100 km. Žiadni nemecký vojaci by neboli schopní udržať také rozľahlé územie, a tak Hitler využíval vojakov svojich spojencov. Následkom toho, pokým bola šiesta a štvrtá armáda viazaná v bojoch Pri Stalingrade, oni boli lemovaný sprava a zľava rumunskou armádou. Talianska a maďarská armáda bola rozmiestnená vyššie po prúde rieky Don. Skúšobné manévre odhalili závažné slabiny v niektorých armádach Osi.

Ráno 19.novembra, v snehu a hmle, sovietske ozbrojené vedúce skupiny zasiahli Rumunov západne a južne od Stalingradu. Ich hroty sa potom stretli o tri dni neskôr pri meste Kalač-na-Donu obkľučujúc šiestu armádu, polovicu štvrtej obrnenej armády a časť rumunských jednotiek. Hitler nariadil veliteľovi šiestej armády, generálovi Friedrichovi Paulusovi, aby držal územie, prisľúbil mu vzdušnú posilu a poslal Mansteina, odvtedy poľného maršala, aby organizoval pomoc. Vzdušný prevoz zlyhal a nedokázal previesť 300 ton zásob, ktoré Paulus potreboval každý deň; a Mainsteinova pomoc sa bola zastavená 55 km od izolovanej oblasti v neskorom Decembri. Šiesta armáda bola predurčená na zánik, ak sa by sa nepokúsili prelomiť, čo Hitler odmietol povoliť.

Rusi tlačili už z troch strán v januári 1943 a Paulus kapituloval 31.januára. Bitka stála Nemecko 200,000 vojakov. V dôsledku Stalingradu, ktorý z časti mohol za zlyhanie talianskych a maďarských vojsk, Nemci boli donútení stiahnuť sa z Kaukazu približne tam odkiaľ v lete 1942 začali ofenzívu

C6. KONFERENCIA V CASABLANCE

Od 14. do 24.janurára sa Roosevelt a Churchill sa svojimi štábmi stretli v Casablance, aby stanovili stratégiu na obdobie po severnej Afrike. Americký vojnoví velitelia chceli priamy útok cez kanál na Nemecko. Briti, výrečne zastupovaní Churchillom, argumentovali výhodami zhromažďovaním „veľkých cien“ v Stredozemnom mori na Sicílií a v Taliansku na začiatok. Roosevelt podporoval Britov a americké vojsko uspelo jedine (o niekoľko mesiacov neskôr) v získavaní súhlasu o tom, že nebude posielaných viac vojakov do oblasti Stredozemia; všetci boli zhromažďovaní v Anglicku na útok cez kanál v 1944. Roosevelt udelil svojmu vojsku ďalší šok, keď ohlásil, že nič okrem bezpodmienečnej kapitulácie nebude prijaté od žiadnej z krajín Osi. Politikou chcel učičíkať Rusov, ktorý mali čakať ešte takmer ďalší rok na ucelený druhý front, ale tiež pravdepodobne zocelila odpor Osi.

C7. VZDUŠNÉ NÁJAZDY NA NEMECKO

Ako úvod odkladaného útoku cez kanál sa Briti a Američania rozhodli v Casablance otvoriť strategickú vzdušnú ofenzívu (bombardovanie) proti Nemecku. V tomto prípade sa dohodli na načasovaní, ale nie na metóde. Briti v dôsledku odradzujúcej skúsenosti s denným bombardovaním na začiatku vojny postavili ťažké bombardéry, Lancestery a Halifaxy, na nočné bombardovanie, čo znamenalo pásmové (oblastné) bombardovanie. Američania verili svojim B-17 (Lietajúce pevnosti; Flying Fortresses) a B-24 (Osloboditeľ; Liberators), ktoré boli ťažko vyzbrojené aj obrnené a boli ušité priamo na to, aby lietali za dňa a presne mierili. Rozdiel bol riešený tak,  že každej krajine bolo dovolené viesť vlastné ofenzívu. Tento spôsob sa nazýval bombardovanie deň a noc. Britská metóda bola demonštrovaná štyrmi nájazdmi zápalných bômb na Hamburg koncom júla 1943, v ktorom väčšina mesta zhorela a 50,000 ľudí umrelo. Americké straty lietadiel a posádky ostro vzrástli ako bombardéry prenikali hlbšie do Nemecka. Po skorom októbri 1943, keď zaútočili na závody valivých ložísk v Schweinfurte pôsobili takmer 25% straty, bola denná ofenzíva znížená pokým neboli dostupné lietadlá s dlhým doletom.

C8. BITKA PRI KURSKU

Pred zimou boje na západnom fronte skončili v marci 1943, Hitler vedel, že nemôže usporiadať ďalšiu letnú ofenzívu a hovoril o založení západného múru porovnateľnú s opevnenou atlantickou stenou, ktorú vybudoval popri západnom európskom pobreží. Dlhý zimný ústup skrátil front dostatočne na to, aby mu dal nadbytok takmer dvoch armád. Tiež zanechal smerom na západ vypuklinu v okolí mesta Kursk. Pre Hitlera bola príležitosť na jedno ďalšie veľké obkľúčenie príliš dobrá na to aby, si ju nechal ujsť.

Po trojmesačnom čakaní na príjazd viacerých nových tankov z montážnej linky, Hitler otvoril bitku o Kursk 5.júla s útokmi severne a južne cez otvorený západný koniec vypukliny. Zhukov a Vasilyevsky tiež nespúšťali oči z Kursku a ťažko vyzbrojili front naokolo. V najväčšej tankovej bitke vojny 12.júla bojovali Rusi proti Nemcom takmer na mieste. Hitler potom operáciu odvolal, pretože Američania a Briti sa vylodili na Sicílií a potreboval premiestniť divízie vo Talianske. S tým prešla strategická iniciatíva západu natrvalo na ruské sily.

C9. INVÁZIA DO TALIANSKA

Tri americké, jedna kanadská a tri britské divízie pristáli na Sicílií 10.júla. Pretlačili  sa cez ostrov z pláží na južnom pobreží za päť týždňov a cez štyri talianske a dve nemecké divízie; a zdolali obranu Osi 17.augusta. Zatiaľ bol Mussolini zbavený moci 25.júla a talianska vláda pristúpila k rokovaniam, ktoré viedli k podpísaniu prímeria v tajnosti 3.septembra a verejne ho vyhlásili 8.septembra.

3.septembra zložky Montgomeryho ôsmej britskej armády prekročili Messinský prieliv zo Sicílie na špic talianskej čižmy. Americká piata armáda, pod generálom Markom W. Clarkom, zorganizovala vylodenie blízko Salerna 9.septembra a 12.októbra mali Briti a Američania celkom pevnú líniu naprieč polostrovom od rieky Volturno, severne na Neapol, do Termoli na Jadranskom pobreží. Talianska kapitulácia priniesla Spojencom malý vojenský benefit a na konci roku ich Nemci zastavili na Gustavovej línií 100 km od Ríma. Pristátie v Anziu 22.januára 1944 zlyhalo v otrasení Gustavovou líniou, ktorá bola solídne zakotvená na rieke Liri a v Monte Cassine.

C10. SPOJENECKÁ STRATÉGIA PROTI JAPONSKU

Stratégia vo vojne proti Japonsku sa vyvíjala po etapách počas roku 1943. Najprv bolo cieľom zabezpečiť základne na pobreží Číny (z ktorých mohli byť Japonci bombardovaní a neskoršie napadnutí) Britmi a Číňanmi prichádzajúcimi cez Barmu a západnú Čínu a Američanmi vrážajúcimi cez ostrovy stredného a juhovýchodného Pacifiku do Taiwanu a Číny. V strede roka bolo očividné, že ani Briti ani Číňania neboli schopní zhmotniť svoje nájazdy. Potom zostali len Američania. Ich objektmi boli Formosa a Čínske pobrežie.

C11. AMERICKÉ POSTUPY V PACIFIKU

V Pacifiku americký vojaci znovu získali po ťažkých bojoch Attu v Aleutách v trojtýždňovom zápase, ktorý začal 23.mája. Japonci evakuovali Kisku skôr ako tam pristáli Američania a Kanaďania v auguste. Hlavné akcie však prebiehali v juhozápadnom Pacifiku. Tam americkí a novozealandskí vojaci, pod velením admirála Williama Halseyho, postupovali pozdĺž Šalamún, berúc si Novú Georgiu v auguste a veľké predmostie Bougainvillu v novembri. Austrálčania a Američania, pod MacArthurom, zatlačili Japoncov späť na západné pobrežie Novej Guinei a vzali Lae a Salamaua v septembri. MacArthurova a Halseyho misia, určená JCS v 1942, mala prevziať Rabaul, ale na Šalamúnach zistili, že majú kontrolu nad vzduchom a morom okolo nich a je dostatočná, aby neutralizovali posádku Japonských ostrovov a urobili ich nepoužiteľnými. Vylodenia na myse Gloucester, Novej Británií v decembri; na ostrovoch Admirality vo februári 1944 a na ostrove At Emirau v marci 1944 efektívne oddelili Rabaul. Jeho 100,000 posádka potom nemohla byť adekvátne zásobená alebo evakuovaná.

Stredopacifický vpád sa potom začal neskôr. Ostrovy juhozápadného Pacifiku boli relatívne blízko pri sebe; letecké polia mohli poskytnúť podporu na pohyb ďalej; a japonská armáda bola opatrná v riskovaní svojich lodí v zrážkach s pozemnými lietadlami. V strednom Tichomorí boli ostrovy osamotené, oddelené rozsiahlymi pruhmi oceánu. Na podporu vylodenia bola teda potrebné silné námorníctvo. Čiastočne s materskými lietadlovými loďami, ktoré práve v 1943 neboli v postačujúcom množstve až do záveru roku.

Prvé vylodenia boli na Gilbertových ostrovoch, na Makine a Tarawe v novembri 1943. Ostrov Betio  v Tarawskom atole, 117,8 hektárov koralov, piesku, betónu a kokosových bunkrov, stál 2. námornú pechotu 3000 zabitých a zranených za tri dni. Marshalove ostrovy  zabrali vo februári 1944.

D. ŠTVRTÁ FÁZA: VÍŤAZSTVO SPOJENCOV

Po bitke o Kursku, pretrvali pochybnosti u ruskej armáde a jej schopnosti viesť letnú ofenzívu. Boli rozptýlené v prvý augustový týždeň roku 1943, keď sekajúce útoky zasiahli nemeckú líniu severne a západne od Charkova. 12.augusta Hitler nariadil začatie prác na západnom múre budovanom na rieke Narva a jazerách Pskov a Peipus, za armádnou skupinou Sever a riekami Dneper a Desna, za skupinami Stred a Juh. Druhú polovicu mesiaca sovietska ofenzíva expandovala južne popri rieke Donec a severne do sektoru armádnej skupiny Stred.

15.septembra Hitler povolil skupine Juh ústup k Dnepru, keby nie bola by zničená. Tiež nariadil, aby všetko na  východ od rieky Dneper, čo mohlo pomôcť nepriateľovi bolo odtiahnuté, spálené alebo vyhodené do povetria. Táto politika „spálenej zeme“, ako bola nazývaná, mohla byť plnená len čiastočne, kým armáda neprekročila rieku na konci mesiaca. Odvtedy sa tento postup začal uplatňovať na všetkých územiach vzdávajúcich sa Rusom.

Za riekou, nemecký vojaci nenašli ani kúsoček západnej steny a museli sa potýkať s prvými piatimi sovietskymi predmostiami. Vysoký západný breh rieky bol najlepšou obrannou líniou zostávajúcou v Sovietskom zväze, a sovietske armády, pod Zhukovom a Vasilyevskym, zúrivo bojovali. Zo všetkých síl sa snažili Nemcom zabrániť v získaní záchytného bodu. Vysielali predvoje, izolovali Nemcov aj na Kryme a prevzali Kyjev 6.novembra a zostali v ofenzíve do zimy s takmer žiadnou prestávkou.

D1. TEHRANSKA KONFERENCIA

Na konci novembra, Roosevelt a Churchil cestovali do Tehrānu na ich prvé stretnutie so Stalinom, prezident a premiér už schválili, pod kódovým menom Overlord, plán na „cezkanálový“ útok. Roosevelt bezvýhradne podporoval spustenie útoku začiatkom roku 1944, hneď ako to dovolí počasie. V Tehrāne, Churchil obhajoval prioritu Talianska a možným novým ofenzívam na Balkán alebo do južného Francúzska, ale bol prehlasovaný Rooseveltom a Stalinom. Overlord bol naplánovaný na máj 1944. po stretnutí CCS odvolal Eisenhovera zo Stredomoria a dal mu príkaz od Najvyššieho velenia spojeneckých expedičných síl (Supreme Headquarters Allied Expeditionary Forces; SHAEF), ktorý organizoval a vykonával operáciu Overlord. Tehrānska konferencia označovala zlatý klinec západno – východnej vojnovej aliancie. Stalin prišiel na stretnutie ako víťazný vojnový veliteľ; obrovské kvantá americkej pomoci prúdili do Sovietskeho zväzu cez Murmansk a Perzský záliv; a rozhodnutie o Overlord zabezpečovalo dlhotrvajúcu sovietsku požiadavku o druhý front. V tom istom čase sa vyvíjal odpor, ako sovietska armáda prichádzala k hraniciam malých štátov. V máji 1943 Nemci dávali ZSSR dôkazy o zabíjaní; 11,000 poľských dôstojníkov bolo nájdených zabitých v masovom hrobe pri  Katynskom lese blízko Smolensku. Stalin popretŕhal styky s exilovou poľskou vládou v Londýne, a v Tehrāne sa domáhal toho, aby bola rusko – poľská hranica rovnaká ako po porážke Poľka v 1939. Tiež reagoval so zle skrývaným nepriateľstvom na Churchillov návrh britsko – amerického útoku na Balkán.

D2. NEMECKÉ PRÍPRAVY NA OVERLORD

Hitler očakával inváziu zo severozápadnej Európy na jar 1944 a vítal ju ako príležitosť na vyhranie vojny. Ak by mohol vyhodiť Američanov a Britov z pláží, uvažoval, že sa tak skoro nevrátia. Potom by mohol poslať všetky svoje sily proti ZSSR. V novembri 1943 nariadil veliteľom západného frontu, že nedostanú viac posíl, kým nebude porazená invázia.

V januári 1944 sovietska ofenzíva zväčšila obliehanie Leningradu a zatlačila armádnu skupinu Sever naspäť k línií Narva – Peipus. Tam Nemci našli chabé útočisko v jednom segmente západného múru, ktorý bol rozľahlejšie opevnený. Na západnom krídle, postupná ofenzíva, trvala v marci aj apríli a zatlačila Nemcov medzi Poles’ye močariská a Čierne more zovšadiaľ okrem malých zdrapov sovietskeho územia. Najväčšia časť 150,000 Nemcov a Rumunov na Kryme zahynula alebo prešla do sovietskeho zajatia v máji po tom, čo oneskorený prevoz po mori zlyhal a nedostal ich zo Sevastopl'u. Na druhej strane, dostatok zbraní a tankov bolo vystrojených na vybavenie divízií pre západ a premiestnených bolo niekoľko stratených na západe; letectvo malo o 40% viac strojov ako rok predtým v tom čase a výroba syntetickej ropy dosiahla vojnový vrchol v apríli 1944.

D3. INVÁZIA DO NORMANDIE

6.júna 1944 bol deň D, ako ho nazývali, deň invázie Overlord (=najvyšší vládca). Americká armáda, pod generálom Omanom N. Bradleym, a britská druhá armáda, pod generálom Milesom C. Dempseym, obsadili pláže Normandie, na francúzskom pobreží kanála. Nemecký odpor bol tvrdý a záchytné body pre Spojencov neboli tak blízko ako dúfali. A predsa mohutný protiútok, ktorým chcel Hitler odvrátiť Spojencov od francúzskych brehov sa nezrealizoval, ani na deň D ani nikdy inokedy. Enormná spojenecká vzdušná prevaha nad severným Francúzskom to Rommelovi, ktorý mal riadiť scénu presúvaním svojich obmedzených rezerv,  sťažovala. Popritom sa Hitler stal presvedčeným, že vylodenie v Normandií bola finta a hlavný útok príde od rieky Seiny. Následkom toho odmietol uvoľniť divízie, ktoré tam mal a trval na presune posíl z väčších vzdialeností. Koncom júna mal Eisenhover 850,000 mužov a 150,000 strojov na brehoch Normandie.

D4. SOVIETSKÉ DOBITIE BIELORUSKA

Západný nemecký front bol tichý počas prvých troch týždňov júna 1944. Hitler plne očakával sovietsku letnú ofenzívu, ktorá ako očakával so svojimi radcami príde z južného krídla. Od Stalingradu tam Sovieti koncentrovali svoje hlavné sily a Nemci si mysleli, že Stalin bude dychtiť po vpáde na Balkán, historický objekt ruských ambícií. I keď skupina Stred držala Bielorusko – jediný veľký kus sovietskeho územie v nemeckých rukách – a aj keď sa znamenia sovietskej aktivity proti armádnej skupine znásobovali v júni, neverili, že je to skutočné nebezpečenstvo. 22.-23.júna sovietske armádne skupiny, dve kontrolované Zhukovom a dve Vasilyevskym, napadli armádnu skupinu Stred. Pod početnou  prevahou desať na jedného v mieste stretu a vzhľadom na Hitlerov rozkaz neustupovať sa Stred začala takmer okamžite rozpadať. 3.júla sa sovietske armády prichádzajúce zo severovýchodu a juhovýchodu stretli v Minsku, bieloruskom hlavnom meste. Armádna skupina Stred stratila ⅔ svojich divízií. V treťom týždni mesiaca Zhukovove a Vasilyevskyho fronty postúpili o 300 km. Sovietske velenie oslavovalo 17.septembra deň-dlhým pochodom 57,000 nemeckých zajatcov, vrátane 19 generálov, ulicami Moskvy.

D5. KOMPLIT PROTI HITLEROVI

Skupina nemeckých dôstojníkov a civilistov usudzovala v júli, že zbavenie sa Hitlera ponúka poslednú šancu ukončiť vojnu kým sa vmetie z oboch strán do Nemecka. 20.júla sa pokúsili zabiť ho umiestnením bomby do jeho hlavného stanu (Wolfsschanze) v západnom Prusku. Bomba explodovala zraniac mnohých dôstojníkov – niekoľkých osudne – ale spôsobiac len drobné poranenia Hitlerovi.

V čase explózie o 12:42 bol atentátnik, plukovník gróf Claus Schenk von Stauffenberg, už zase na ceste do Berlína, kde jeho spoločníci – o. i. generál Fridrich Olbricht, generálplukovník Ludwik Beck a generál poľný maršal Erwin von Witzleben – medzitým začali povstanie, ktoré plánovali už dlhší čas. Veliteľ strážneho práporu Grossdeutschland, major Ernst Remer sa najprv telefonicky presvedčil, či sa Hitlerovi nič nestalo, a potom pokus o povstanie zlikvidoval. O 22:50 Stauffenberga a jeho troch sprisahancov na základe stanného práva zastrelili.

Následne Gestapo poľovalo na všetkých podozrivých zo spoluúčasti na atentáte. Ďalšie civilné a vojenské osoby bezpečnostné orgány zatkli a tzv. ľudový súd ich odsúdil na smrť. V bezprostrednej súvislosti s týmto atentátom prišlo o život vyše 180 osôb. Jedným z podozrivých bol Rommel, ktorého presvedčili spáchať samovraždu, aj keď bol pravdepodobne nevinný. Hitler dostanúc sa z pokusu o vraždu si bol svojou mocou istý ako nikdy predtým. Atentát z 20.júla mal z vyše 35 plánovaných alebo nevydarených pokusov civilistov aj vojakov zabiť Hitlera najvážnejšie výsledky.

D6. OSLOBODENIE FRANCÚZSKA

24. júla boli Američania a Briti stále viazaní na plážach Normandie, kam expandovali v snahe získať Saint-Lô a Caen. Bradley unikol z obkľúčenia nasledujúci deň útokom z juhu na Saint-Lô. Na to rapídne expandoval front a Eisenhover preskupil svoje sily.  Montgomery prevzal Druhú britskú armádu a Prvú kanadskú. Bradley si vzal novovytvorenú Dvanástu armádnu skupinu, zloženú s Prvej a Tretej armády USA.

Američania sa obrátili západne pri Avranches v prvom týždni augusta a obišli územie nemeckej armády pri Falais. Nemci vydržali do 20.augusta a potom sa vracali cez Seinu. 25.augusta Američania v spojení s Oslobodzovacou a odbojnou armádou generála de Gaulla oslobodili Paríž.

Medzičasom, 15.augusta, americké a francúzske sily pristáli na južnom pobreží Francúzska západne od Marseilles a pretlačili sa na sever údolím rieky Rhôny.  S Bradleyho vojskom sa spojili druhý septembrový týždeň pri Dijone.

D7. PRESTÁVKA V ZÁPADNEJ OFENZÍVE

Bradley a Montgomery poslali svoje armádne skupiny na sever a na východ cez rieku Seinu 25.augusta. Briti išli popri pobreží smerom na Belgicko a Američania mali namierené k nemecko-francúzskej hranici. Montgomeryho vojaci obsadili 3.semtembra Antverpy a prvé americké patroly prekročili nemeckú hranicu 11.septembra. nemecké armády otrasené prielomom boli prebudované a Hitler poslal veliteľa, poľného maršala Walter Modela, ktorý získal reputáciu ako tzv. lev obrany na východnom fronte. Montgomery dosiahol impozantné  vodné bariéry na rieka Mosul a prítokoch Rýna. Američania prichádzali k západnej strene, ktorá bola vybudovaná v 30-tych rokoch 20.storočia ako nemecký náprotivok Maginotovej línie. Hoci bola väčšina jej zbraní premiestnená, betónové bunkre západnej steny a protitankové bariéry z nej stále robili tvrdý oriešok. Najväčším problémom spojencov bolo vyčerpanie zásob. Konkrétne benzín a strelivo bolí doslova vzácne a brali sa z francúzskych prístavov na pobreží La Manche vzdialených 800 km po zničených cestách a železniciach. Kým nebol vyčistený a spustený prístav v Antverpách veľké postupy ako v auguste a septembri boli mimo realitu.

D8. VARŠAVSKÉ POVSTANIE

Sovietska ofenzíva sa rozšírila ku krídlam armádnej skupiny Stred v júli. 29.júla vojská dosiahli baltické pobrežie poblíž Rigy a roztrhaná skupina Sever sa dotkla hlavného nemeckého frontu. Silné nájazdy na južné krídlo skupiny Stred dosiahli Vislu hore prúdom od Varšavy koncom mesiaca. 31.júla vo Varšave poľská tajná domáca armáda (Armia krajowa) pod velením generála Tadeusza Komorowskiho (známeho ako  generál Bor) začala povstanie. Povstalci, verní anti-komunistickej exilovej vláde v Londýne, rozvrátili na pár dní Nemcov. Sovietske sily sa chystali na východnom brehu Visly a Stalin odmietol dovoliť používanie sovietskych letísk americkými lietadlami, ktoré zásobovali povstalcov. Nakoniec povolil jeden let 110 B-17, ktorý bol vykovaný 18.septembra. ale vtedy už bolo príliš neskoro, Nemci mali výhodu a Komorowski kapituloval 2.októbra. Stalin trval na svojom, že sovietske vojská nemohli prekročiť Vislu, pretože boli príliš slabé, čo zrejme nebola pravda. Na druhej strane línia Visly bola len tak ďaleko, že sovietska armáda mohla pokračovať bez doplnenia zásob a prestávky.

D9. PORÁŽKA SPOJENCOV NEMECKA NA VÝCHODE

Pokým sovietska armáda nechávala Varšavské povstanie dospieť do svojho tragického konca, žala inde množstvo úspechov. Ofenzíva medzi Karpatami a Čiernym morom začala 20.augusta, dôsledkom bola rumunská žiadosť o prímerie o tri dni neskôr. Bulharsko, ktoré nikdy nevypovedalo vojnu Sovietskemu zväzu, kapitulovalo 9.septembra, Fínsko 19.septembra. sovietsky vojaci obsadili Belehrad 20.októbra a ustanovili komunistickú vládu Tita v Juhoslávií. V Maďarsku boli Rusi v bránach Budapešti koncom novembra.

D10. POSTUP SPOJENCOV V TALIANSKU

Operácia v Taliansku prešla do tieňa akcie Overlord v lete 1944. Clarkova piata armáda, zlučujúca Francúzov, Poliakov aj Američanov, prevzala Monte Casino 18.mája. Prielom z Anzia donútil Nemcov o päť dní neskôr opustiť celú Gustavovu líniu a piata armáda vstúpila do Ríma, uvoľneného mesta od 4.júna. Postup šiel dobre ešte nejakú vzdialenosť severne od Ríma, pretože americké a francúzske divízie sa čoskoro stiahli pre inváziu do južného Francúzska. Po prevzatí Ancony na východnom a Florencie na západnom pobreží v druhom týždni augusta boli spojenci na nemeckej hranici z dôb gotiky. Ofenzíva neskôr v mesiaci ju prelomila, ale o tri mesiace zlyhala pri prechode údolím rieky Pád a bola zastavená na zimu v horách.

D11. BITKA O FILIPÍNSKE MORE

Operácie proti Japonsku v Tichomorí nabrali rýchlosť v 1944. Na jar JCS navrhla postup MacArthura cez severozápad Novej Guinei a na Filipíny a Nimnitza cez stred Pacifiku na Mariany a Karolíny. Japonci sa zas pripravovali na rozhodujú bitku východne od Filipín.

Po urobení skokov popri pobreží Novej Guinei na ostrovy Aitape, Hollandia a Wakde v apríli; MacArthurovi vojaci pristáli na Biaku 27.mája. Letiská na Biaku dovoľovali americkým lietadlám obťažovať japonskú flotilu na Filipínach. Úderná  sila vybudovaná na dvoch z najväčších vojnových lodí sveta, Yamato a Musashi, sa začala plaviť smerom na Biak 13.júna, keď americká armáda začala bombardovať a ostreľovať Saipan a Mariany. Japonským lodiam bolo nariadené obrátiť sa na sever a zaradiť sa do Prvej mobilnej flotily admirála Ozawu Jisabura, ktorá vyplávala z Filipín k Marianám.

19. a 20.júna Ozawa stretol 58.americké úderné komando, pod admirálom Marcom A. Mitscherom, v bitke o Filipínske more. O výsledku sa rozhodlo vo vzduchu a pod hladinou. Ozawa mal 5 ťažkých a 4 ľahké nosiče; Mitscher ich mal 9 a 6. V prvý deň, ktorý nazvali „mariánska poľovačka na moriaky“, americký stíhači skolili 219 z 326 japonských lietadiel poslaných na nich. Kým pokračoval vzdušný boj, americké ponorky potopili Ozawovi dva najväčšie nosiče, jeden z nich bola jeho vlajková loď. A na druhý deň ponorné bomby zložili tretí veľký nosič. Po tom, Ozawa odkormidloval severne smerom na Okinawu so zvyšnými 35 lietadlami. A to bol koniec japonských nosičov lietadiel. Mitscher stratil 26 lietadiel a tri jeho lode utrpeli menšie poškodenie.

D12. STRATEGICKÝ POSUN V PACIFIKU

Americké sily pristáli na Saipane 15.júna. 10.augusta mali Američania pod nadvládou ostrovy Saipan, Tinian a Guam, ktoré im dali do rúk strategický kľúč k ukončeniu vojny. Ostrovy mohli poskytnúť priestor základniam pre nové ďalekonosné B-29 (Superfortresses; Superpevnosti), ktoré mohli dosiahnuť Tokio a ostatné hlavné japonské mestá, tak dobre akoby boli zo základní v Číne. Navyše americká námorná prevaha v Pacifiku odrazu úplne postačovala na inváziu do Japonska vo voľnom oceáne. Tá invázia však musela počkať na porážku Nemecka a následnú uvoľnenie pozemných vojsk na použitie v Pacifiku. Pravidelné bombardovanie Japonska začalo v novembri 1944.

Napriek tomu posun v stratégií vyvolával pochybnosti o potrebe operácií na Karolínach a Filipínach, ktoré pokračovali podľa plánu, s vylodením na západe Karolín v Peleliu (15.september), Ulithi (23.september) a Ngulu (16.október); a v strede Filipín na Leyte (20.október). Invázia na Filipíny vyviedla japonskú armádu z miery v poslednom období vojny. V trojdňovej bitke o Leytský záliv (23.-25.október), o ktorej výsledku sa špekulovalo viac ako o konci vojny, Japonci stratili 26 lodí, vrátane obrovskej vojnovej lode Musashi; a Američania stratili 7 lodí.

D12. VZDUŠNÁ VOJNA V EURÓPE

Hlavnú akcie proti Nemecku počas jesene 1944 sa diali vo vzduchu. Sprevádzané stíhačmi s dlhým doletom, najmä P-51 Mustang, americké bombardéry zasahovali priemyselné ciele každý deň, pokým sa nemecké mestá rosýpali britským nočným bombardovaním. Hitler odpovedal bombardovaním Anglicka, začnúc v júni a V-1 a V-2 raketami; ale najlepšie štartové miesta, tie vo Francúzsku a Belgicku, stratili v októbri. Efekty spojeneckého strategického bombardovania neboli až také zrejmé ako sa očakávalo. Ich bombardovanie nezničilo civilnú morálku a výroba nemeckých bojových lietadiel a obrnených strojov dosiahla vojnový vrchol v druhej polovici roku 1944. Na druhej strane, ťažba železa a ocele klesal od septembra do decembra; a pokračujúce bombardovanie závodov na výrobu syntetickej ropy, spojené so stratou ropných polí Ploieşti v Rumunsku, značne ovplyvnilo prísun pre front.

Skracovanie frontu na východe a na západe a upokojenie v minulom roku dalo Hitlerovi možnosť vytvoriť rezervu 25 divízií. Bol odhodlaný použiť ich proti Britom a Američanom. Chcel ich použiť tak, aby dosiahol výsledok ako v Dunkerque v máji 1940.

Nové „zázračné“ zbrane: z raketovej základne v severnom Francúzsku odpálilo nemecké letectvo po prvý raz na Veľkú Britániu raketu typu V-1 (Fi-310). Tento typ však vedeli britský letci zostreliť, a tak väčší úspech mala V-2 (A4), odpálená 8.septembra, ktorá dosahoval päťnásobnú rýchlosť zvuku. V-1 bola vlastne lietajúca bomba na raketový pohon schopná dopraviť 820 kg výbušniny na 600 km.  Chybou bolo, že lietala vo výške 1000 km a britský stíhači sa ju čoskoro naučili zostreľovať, vychyľovať z určenej dráhy alebo privádzať k výbuchu ešte pred cieľom. Ako podstatne nebezpečnejšia zbraň sa prejavila V-2. Dosahovala rýchlosť 6000 km/h. Lietala 100 m vysoko, viezla 900 kg výbušniny 300 km ďaleko. Ani Spojenci nezaháľali a robili pokusy s rozbíjaním atómu. Bolo len otázkou času, kedy vyvinú prvú jadrovú zbraň. Oveľa dôležitejšia však bola lokalita jej potencionálneho použitia: Nemecko či Japonsko?

D14. ARDENNSKÁ OFENZÍVA

Nemecká ofenzíva do Arden (fr. Ardennes) začala 16.decembra. Američania zostali kompletne zaskočení. Postavili sa na silný odpor a boli schopní udržať kritické cestné uzly pri Saint-Vith (belgické po Versailles. dohode) a Bastogne (Belgicko). Nemecké snahy boli odsúdené k neúspechu 23.decembra, keď dobré počasie umožnilo Spojencom využiť svoju prevahu vo vzduchu. A predsa ofenzíva neskončila až do konca januára. Spojenci potom eliminovali 80 km hlbokú nemeckú vypuklinu do svojho územia. Postupy Spojencov do Nemecka nepokračovali do februára.

D15. JALTSKÁ KONFERENCIA

V tom čase sovietske armády boli pri Odre, 60 km východne od Berlína. Rozprášili nemeckú líniu na Visle a Baltické more dosiahli pri Gdansku v januári 1945 a pritisli sa na Odru 3.februára. Stalin sa stretol s Rooseveltom a Churchillom na Jalte (Krym) 4.-11.februára. Mal už vo vrecku Poľsko a Berlín, a ako potom všetci vedeli v kliešťoch zvieral celé Nemecko. Na Jalte Stalin súhlasil so zapojením sa do vojny proti Japonsku do troch mesiacov po kapitulácií Nemecka. Nespravil to však len z dobrej vôle, ale na „revanš“ mu mali byť udelené teritoriálne výsady na Ďalekom Východe.

Američania a Briti, ako to už bolo ich zvykom, sa nevedeli dohodnúť na postupe proti Nemecku. Na stretnutí na Malte (krátko pred Jaltskou konferenciou), Montgomery a členovia CCS obhajovali jediný rýchly vpád Montgomeryho armády naprieč severným Nemeckom do Berlína. Na podporu takého plánu chceli skupiny Spojencov, ktoré by išli k Montgomerymu. To by znamenalo, že americké armády zostanú v defenzíve. Eisenhoverov plán, ktorý získal podporu väčšiny, dával síce prioritu Montgomerymu, ale udržiaval v pohybe aj Američanov.

D16. PREKROČENIE RÝNA

Prvým štádiom bolo pre všetky spojenecké armády dosiahnutie Rýna. Aby to uskutočnili museli preraziť západní múr na južnej strane a prekročiť rieku Ruhr (Roer) na severe. Nemci zaplavili údolie rieky otvorením hrádzí. Po tvojtýždňovom čakaní na pokles hladiny, americká deviata a prvá armáda prekročili Ruhr 23.februára.

Začiatkom marca, armády uzatvorili územie to Rýn. Mosty boli strhnuté všade – úplne všade, okrem malého mestečka Remagen, kde jednotky americkej Prvej armády obsadili Ludendorffský železničný most 7.marca. 24.marca poslal Montgomery časti britskej a americkej armády cez rieku. Prvá americká armáda okupovala predmostie medzi Bonnom a Koblenzom. 22.marca Tretia americká armáda obsadila predmostie južne od Mainzu. Tým bola celá riečna bariéra prelomená a Einsenhover nariadil armádam útok na východ.

D17. CIELE SPOJENCOV V NEMECKU

Postupujúc 80 km za deň, americká Prvá a Deviata armáda uzavreli obkľúčenie priemyselného srdca Nemecka, Porúria, 1.apríla. Uväznili 325,000 nemeckých vojakov v izolácií. Druhá britská armáda prekročila rieku Weser, na polceste medzi Rýnom a Elbou, 5.Apríla. 11.apríla Deviata armáda dosiahla Elbu pri Magdeburgu a v nasledujúci deň prevzala predmostie na východnej strane, a tým sa dostali do údernej pozície (120 km) od Berlína.

Príchod Deviatej armády k Elba vyvolal otázku „súťaže o Berlín“. Briti, najmä Churchill a Montgomery, a niektorí Američania trvali na tom, že Berlín je najdôležitejším cieľom už kvôli svetu, a najmä ako symbol v očiach nemeckých ľudí, ktorí budú považovať sily, čo prevezmú Berlín, za víťazov vojny. Eisenhover, podporovaný JCS, trval na tom, že ako vojenský cieľ nie je Berlín hodný ceny, ktorú by dali za jeho prevzatie, a že by sa mohli spojiť s Rusmi ďalej na juhu v susedstve Leipzigu a Drážďan. Navyše veril, že zarytí nacisti sa chcú ukryť v opevnenej časti Bavorských hôr, a chcel preto viesť svoje hlavné sily na juh Nemecka.

Medzičasom, sovietsky front zostal stáť na rieke Odra od februára, čo vyvolalo ďalšie otázky. Povojnové sovietske predstavy boli, že krídla na severe a juhu boli ohrozené a mali byť stiahnuté. Sled udalostí po februári 1945 ukazoval, že Stalin neveril Britom a Američanom, že prejdú celé Nemecko tak rýchlo ako to spravili, a preto si myslel, že bude mať dostatok času dotiahnuť dobývanie východnej Európy, pred vpádom do stredného Nemecka. Aj keď Eisenhoverovi tvrdil opak, zjavne nepokladal Berlín za nepodstatný. V prvý aprílový týždeň, sa jeho armáda vrhla do víru presunov na Berlínsku ofenzívu.

D18. KONEČNÉ BOJE V EURÓPE

Hitlerova posledná, chabá nádej, posilnená Rooseveltovou smrťou 12.apríla, bolo  rozhádanie sa západných veľmocí a Sovietskeho zväzu. Východno-západná aliancia bola skutočne napätá, ale prelom neprišiel v čase, kedy by pomohol nacistickému Nemecku. 14. a 16.apríla piata americká a ôsma britská armáda spustila útoky a dostali sa po rieku Pád za jeden týždeň. Sovietsky postup na Berlín začal 16.apríla. Siedma americká armáda dobyla Nürnberg, sídlo zjazdov Nacistickej strany v 30-tych rokoch 20.storočia. O štyri dni neskôr sovietska armáda uzavrela prstenec okolo Berlína. V nasledujúci deň sa Piata sovietska a Prvá americká armáda spojili v Torgau na Elbe v severovýchodnom Lipsku a Nemecko bolo rozdelené na dve časti. V poslednom týždni mesiaca sa v podstate upustilo od odporu proti Američanom a Britom, ale nemeckí vojaci orientovaní na východ sa zúfalo snažili zlomiť sovietske obkľúčenie.

D19. NEMECKÁ KAPITULÁCIA

Hitler sa rozhodol vyčkať na pád Berlína, kde ešte stále mohol manipulovať tým, čo ešte zostalo vládnuceho aparátu. Väčšina z jeho politických a vojenských spojencov sa rozhodla opustiť hlavné mesto a diplomaticky sa vzdialili na južnejšie a severnejšie miesta Nemecka, aby boli zo sovietskeho dosahu. 30.apríla poobede Hitler spáchal vo svojom bunkri v Berlíne samovraždu. Posledným jeho významným oficiálnym aktom bolo, že vymenoval admirála Karla Doenitza za svojho nástupcu ako hlavy štátu.

Doenitz, ktorý bol lojálny Hitlerovi, nemal inú možnosť ako kapitulovať. Jeho splnomocnenec, generál Alfred Jodl, podpísal bezpodmienečnú kapituláciu všetkých ozbrojených nemeckých síl v Eisenhoverovom hlavnom stane v Reims vo Francúzsku 7.mája. Vtedy už nemecké sily v Taliansku mali kapituláciu za sebou (2.mája), a tie v Holandsku, severnom Nemecku a Dánsku kapitulovali 4.mája. Americká a britská vláda deklarovala 8.mája tzv. V-E – Victory in Európe Day (deň víťazstva v Európe). Plná bezpodmienečná kapitulácia nadobudla účinnosť jednu minútu po polnoci po druhom podpisovaní v Berlíne aj za účasti Sovietskeho zväzu.

D20. PORÁŽKA JAPONSKA

Napriek tomu, že japonská pozícia bola beznádejná od roku 1945, skorý koniec vojny bol v nedohľadne. Japonská armáda nebola schopná znovu sa dostať k sile, ale objem armády bol neporušený a zaujal postavenie na domácich ostrovoch a Číne. Japonci dali predlohu pre to, čomu dnes vravíme útoky kamikadze (z japonštiny „božský vietor“), alebo ja samovražedné vzdušné útoky. Používali ich najmä v čase bojov o Luzon a Filipíny. 4.-13.januára 1945, narýchlo vycvičení kamikadze piloti, pilotovali zastaralé lietadlá, potopili 17 amerických lodí a poškodili 50.

D20a. IWO JIMA A OKINAWA

Pokiaľ konečný útok na Japonsko čakal posily z Európy, postup po ostrovoch pokračoval, najprv vylodením na Iwo Jime 19.februára. Ten malý vyprahnutý ostrov stál život 6,800 Američanov pred tým, než bol zaistený 16.marca. Skoro presne v polovici cesty medzi Marianami a Tokyom, hral ostrov veľkú úlohu vo vzdušnej vojne. Jeho dve letiská boli pristávacie miesta pre poškodené B-29 a umožňovali bombardérom podporu pri bombardovaní japonských miest.

1.apríla Desiata americká armáda, zložená zo Štvrtej armády a štyroch divízií námorníkov, pristála na Okinawe (500 km južne od najjužnejšieho japonského ostrova Kyūshū). Japonci nebránili pláže. Mali v úmysle zostať na južnom výbežku ostrova okolo, ktorého postavili tri silné línie. Zvyšné 3/5 ostrova zostali strážené len menej ako dva týždne. Posledná tretia línia nebola zlomená do 14.júna a boje pokračovali do 21.júna.

D20b. HIROSHIMA A NAGASAKI

Ďalší útok bol naplánovaný na Kyūshū v novembri 1945. jednoduchý úspech vyzeral nereálne. Na Iwo Jime bojovali Japonci takmer do posledného muža a mnoho vojakov a civilistov skákalo z útesov na Okinawe, radšej než by sa vzdalo Američanom. Kamikadze lietadlá potopili 15 námorných lodí a poškodil 200 len pri Okinawe.

Vylodenie v Kyūshū sa nikdy nekonalo. Počas vojny, americká a britská vláda, veriac, že nemecká robí to isté, spustila masívny vedecký  a priemyselný projekt na výrobu atómovej bomby. Hlavné „ingrediencie“ boli štiepiace sa prvky urán a plutónium, ktoré neboli dostupné v postačujúcom množstve pred koncom vojny v Európy. Prvé bomba vybuchla v Alamogorde v Novom Mexiku 16.júla 1945.

Zostrojené boli ešte dve ďalšie bomby a objavila sa možnosť využiť ich na víťazstvo vo vojne nad Japonskom. Prezident Harry S. Truman sa rozhodol povoliť zhodenie bômb. Pre maximálny psychologický účinok boli zhodené v krátkom časovom slede. Jedna 6.augusta na Hiroshimu a druhá na Nagasaki 9.augusta. Tieto mestá neboli predtým bombardované a preto mohla byť účinnosť bômb dobre posúdená. USA odhadli počet zabitých alebo nezvestných v dôsledku atómového výbuchu  v Hiroshime na 60,000 a v Nagasaki na 40,000. Japonci odhadli celkový počet na 240,000. ZSSR vyhlásila Japonsku vojnu 8.augusta a vrazili do Mandžuska v nasledujúci deň.

D20c. JAPONSKÁ KAPITULÁCIA

14.augusta Japonsko ohlásilo svoju kapituláciu, ktorá nebola nepodmienečná, pretože Spojenci dovolili krajine nechať si cisára. Formálne podpisovanie sa konalo 2.septembra v Tokyu na palube vojnovej lode Missouri. Spojenecká delegácia bola vedená generálom MacArthurom, ktorý sa stal vojenským guvernérom okupovaného Japonska.

IV. CENA VOJNY

Základnú štatistiky druhej svetovej vojny hovoria, že to bola najväčšia vojna aj po stránke ľudskej aj materiálnej. Zúčastnilo sa na nej 61 krajín s 1,7 biliónom ľudí, čo zahŕňa ¾ svetovej populácie. Celkovo bolo 110 miliónov osôb mobilizovaných pre vojenskú službu, viac ako polovica bola zo ZSSR (22-30 miliónov); Nemecka (17 miliónov) a USA (16 miliónov). Väčšinu štatistík z vojny tvorí len odhad. Rozsah vojny a náhle presuny urobili presné záznamy nemožnými. Niektoré vlády stratili kontrolu nad údajmi, niektoré nimi manipulovali z politických dôvodov.

Veľmi hrubý odhad bol spravený aj na cenu vojny. V pojme minutých peňazí to bolo viac ako 1 trilión USD, čo túto vojnu robí drahšou ako súčet doterajších. Ľudské „náklady“, nerátajúc 5,6-5,9 miliónov zabitých Židov počas holokaustu – nepriame obete vojny, sa odhadujú na 55 miliónov mŕtvych. Z toho 25 miliónov vojakov a 30 miliónov civilistov.

A. EKONOMICKÉ ŠTATISTIKY

USA minuli najviac peňazí, odhadom 341 biliónov USD, zahrňujúcich aj 50 biliónov na pôžičky pre štáty Európy (31 biliónov šlo do Británie, 11 do ZSSR, 5 do Číny a 3 do ostatných krajín). Druhé je Nemecko s 272 biliónmi USD, nasleduje ZSSR – 192 biliónov; a potom Británia 120 biliónov, Taliansko 94 biliónov, Japonsko 56 biliónov. Okrem USA a niekoľko málo Spojeneckých krajín peniaze nevykresľujú skutočnú hodnotu vojny. Sovietska vláda vyrátala, že ZSSR stratilo 30% národného bohatstva, kým nemecké rabovanie, pálenie a drancovanie v okupovaných krajinách sa nedá vyčísliť. Plná cena pre Japonsko bola odhadom pre Japonsko 562 biliónov. Bombardovanie Nemecka vyprodukovalo 4 bilióny km2 trosiek.

B. ĽUDSKÉ STRATY

Ľudské straty boli veľké najmä pre ZSSR – 20 miliónov mŕtvych. Straty spojencov boli 44 miliónov. Os stratila 1 miliónov. Vojenské straty na oboch stranách v Európe boli vyčíslené na 19 miliónov. Vo vojne proti Japonsku 6 miliónov. USA nemali veľkú straty na životoch. „Len“ 292,131 mŕtvych v boji a 115,187 smrtí z iných príčin.

V. ZÁVER

Druhá svetová vojna. Synonymum pre najväčší neúspech ľudstva, vraždenie, páchanie zločinov proti ľudskosti, týranie, sadizmus, straty, zimomriavky ... a tak by som mohla pokračovať ešte pár strán. Pevne dúfam, že ciele, ktoré som si vytýčila na začiatku som splnila a charakterizovala som priebeh vojny. Len jednej veci som sa nevenovala, a to ľudskému pohľadu. Dobre si uvedomujem, že druhá svetová vojna bola najväčšou aj v anti-humánných dôsledkoch a stretávam sa i týmito informáciami takmer denne prostredníctvom televízie, kde sa ešte aj po mnohých rokoch objavujú nové výpovede otrasených Židov, politicky nepohodlných osôb; ale aj cez knihy a časopisy. Videla som otrasné obrázky zmrzačených živých aj mŕtvych tiel. Ale napriek tomu všetkému som sa rozhodla nezaoberať sa touto problematikou a sústrediť sa len na stratégiu a vývoj vojny. Ak by som spomenula, čo i len malú časť utrpenia  napríklad Židov, mala by som kvôli objektivite spomenúť aj straty na nemeckej strane. Zneužívanie detí v Hitlerjunge od útleho veku, masovú demagógiu, a tým by som odbočila od hlavnej témy. Celú tému som sa snažila spracovávať objektívne, bez emocionálnej a subjektívnej zainteresovanosti, pretože podľa môjho názoru sa len tak dajú písať dejiny a o dejinách (samozrejme pokiaľ ich priamo neprežívate, tam sa subjektívnosť nedá vylúčiť). Celkom objektívne som preto do obrazovej prílohy zaradila aj obrazy utrpenia, ktoré hovoria sami za seba.

Na záver už len citát od muža, ktorý si zrejme najlepšie vo svojej dobe uvedomil, čo nám druhá svetová vojna skutočne priniesla:

(Albert Einstein o budúcnosti atómovej bomby) „Vy všetci viete, že vývoj tohto zastrašujúceho významu deštrukcie, bol naliehavo vyžadovaný v nebezpečenstve vojnovej situácie. Zároveň však bola vytvorená nová nebezpečná situácia, ktorej tieň je neprestajne na nás. Odteraz sa už nikto nemôže efektívne ubrániť.“