Koncentračné tábory

30. januára 1933 sa Hitler stáva ríšskym kancelárom. Nemecko vstupuje do dvanástich rokov temna, dvanástich rokov, kedy sa vyvíja úplne iným smerom ako ostatný svet. Nemecké, alebo skôr nacistické, chápanie pojmu humánnosť je prevrátené naruby. Pouličné šarvátky medzi SS (Schutzstaffeln) a SA (Sturmabteilung) na jednej strane a hlavne Židmi a komunistami na strane druhej sa menia na niečo oveľa horšie a diabolskejšie.

Už na päťdesiaty deň Hitlerovej vlády vznikol prvý koncentračný tábor - KL Dachau (Konzentrationslager Dachau). V roku 1939 bolo v Tretej ríši už šesť koncentračných táborov: Dachau, Sachsenhausen, Buchenwald, Flossenbürg, Mauthausen a ženský tábor Ravensbrück. Spolu s dvadsaťpäťtisíc väzňami. Zatiaľ to boli iba trestné tábory pre nepohodlné osoby. Strážnu službu vykonávali špeciálne útvary SS - Totenkopfverbände, čo bola akási elita v elite SS (v roku 1940 sa tieto zložky zlúčili s SS-Verfügungstruppen a premenovali sa na Waffen-SS). S vypuknutím vojny sa situácia v táboroch mení. Zväčšil sa ich počet na dvadsať a prudko vzrastal počet väzňov. Všetky KL podliehali Inšpektorátu koncentračných táborov v rámci Hlavnej hospodárskej správy SS (WVHA). Okrem týchto táborov však existovali aj policajné tábory, ktorých bolo oveľa viac, ale boli aj menšie. Ku koncu vojny sa celkový počet táborov odhaduje na najmenej dvetisíc. Okrem pracovných, trestných a výchovných táborov vzniká nový druh a to tábor vyhladzovací. Najväčším z nich bol pracovno-vyhladzovací KL Auschwitz, čiže Osvienčim.

Tábor naplánovali ešte v roku 1939 SS-oberführer Wiegandt a SS-oberstandartenführer Erich von dem Bach-Zelewski. 21. februára 1940 SS-oberführer Glücks z Inšpektorátu KL uznal Osvienčim za vhodné miesto pre tábor a v apríli sa začalo s prácami na výstavbe. Už začiatkom mája prišiel do Osvienčimu esesák Rudol Franz Höss, ktorý sa stal jeho veliteľom (Höss dostal roku 1942 od Hitlera Vojnový kríž za zásluhy I. triedy.) a v polovici júna prišiel do tábora prvý transport väzňov.

Väzňov do táborov dopravovali vlakom. Do Osvienčimu chodili aj niekoľkokrát denne vlaky so šesťdesiatimi i viac vozňami. Boli to dobytčie vagóny a nezriedka bolo v jednom natlačených stopäťdesiat ľudí. Po príchode do tábora sa konali selekcie. Všetci vystúpili z vozňov a táboroví lekári ich triedili na dve veľké skupiny. Do jednej zaradili väzňov schopných pracovať a druhej skupine povedali, že idú na hygienickú očistu a zdravotnú prehliadku. Muži, ženy, deti, starci sa zoradili do päťstupov a po cestičke vysypanej popolom (ľudským popolom z krematórií) postupovali k obrovskej podzemnej miestnosti. Na tabuli bol nápis vo viacerých jazykoch: Kúpeľne a dezinfekčné priestory. Všetci sa museli vyzliecť, dostali mydlo a číslo vešiaka, kde si nechali šaty a potom vstúpili do samotnej "kúpeľne". Systém bol teda dokonale prepracovaný a navrhnutý tak, aby väzni až do poslednej chvíle nevedeli, čo sa s nimi vlastne bude diať. Chvíľu sa čudovali nad nezvyčajným výzorom sprchárne a potom cez niekoľko otvorov v strope spadli dnu zelenofialové kryštáliky, vysypané z plechovky s nápisom Zyklon B. Za niekoľko minút sa všetci udusili. Vyznieva úplne cynicky, že cyklón B vysýpali do komôr ľudia, ktorí mali na oblekoch znak organizácie Červeného kríža. Niekedy sa selekcie nekonali a celý vlak skončil v plyne.

V Osvienčime boli štyri veľké plynové komory, každá s kapacitou dvetisíc, neskôr až tritisíc ľudí. Celkový počet obetí Osvienčimu nie je presne známy, lebo sa nerobila vôbec žiadna evidencia ľudí, ktorí šli z výstupnej rampy priamo do plynových komôr. Na norimberskom procese povedal Höss pri svojom svedectve celkom chladne číslo dva a pol milióna. Neskôr Adolf Eichmann v izraelskom väzení udáva počet štyri milióny. Toto číslo sa zdá pravdepodobnejšie, lebo k nemu nezávisle dospelo viacero ľudí a takto približne ho vyrátali aj väzni pracovnej časti tábora, ktorí žili v tábore dlhé roky a prežili.
Väzni v pracovných častiach KL Auschwitz zarábali miliardy mariek v neznesiteľných podmienkach pre veľké firmy typu IG Farben, Herman Göring Werke, Krupp AG, Siemens-Schuckert, Rheinmettall-Bossig, Union Werke a ďalšie. Nemci bohatli na smrti a otrockej práci miliónov ľudí.

Lekárska veda

V koncentračných táboroch sa pre lekárov a vedcov otvorili netušené možnosti výskumu. Už nepotrebovali kupovať králiky, psy, myši a morčatá pre svoje pokusy, ale mohli ich vykonávať priamo na ľuďoch, čím ušetrili peniaze, ktoré dávala ríša na väzňov a sebe čas, lebo nemuseli premýšľať nad tým, aké účinky majú látky na ľudí, keď na zvieratá pôsobia tým, či oným spôsobom. Svoj výskum mohli rozvinúť naplno.

Doktor Klaus Schelling sa pred vojnou venoval výskumu malárie a bol členom mnohých zahraničných akadémií. Svoju prácu neprerušil ani cez vojnu, iba dostala novú dimenziu. Fenolové a maláriové injekcie už nepichá zvieratám, ale živým ľuďom a potom pozoruje a pozorne si zaznamenáva priebeh ochorenia. Všetko sa odohráva v tábore Dachau. V Dachau začal na ľuďoch pokusy aj doktor Siegmund Rascher s hodnosťou hauptsturmführera SS. Jedny z prvých boli "veľmi dôležité pokusy pre ríšu v záujme záchrany života našich letcov vo veľkých výškach". V praxi šlo o to, aby sa zistili reakcie tela na tlak vo veľkých výškach. V Dachau sa vybudovali špeciálne hermetické miestnosti. Voviedli do nich ľudí, postupne znižovali tlak a cez okienka pozorovali, ako človeku od vnútorného tlaku napuchne hlava, vydujú sa cievy a po ich prasknutí klesne mŕtvy na zem. Po skončení tejto práce pokračoval Rascher v zmrazovacích pokusoch. Tieto neprinášali v Dachau kvôli miernej klíme dobré výsledky, a tak sa doktor presunul do Osvienčimu. Poľný maršal Milch, na ktorého objednávku robil Rascher tieto pokusy sa mu dokonca aj písomne poďakoval za "šľachetnú a humánnu vec pre slávu ríše", ktorú doktor vykonal.

Najrôznejšie pokusy sa konali aj v iných táboroch. V Osvienčime napríklad SS-brigadeführer dr. Joachim Mrugowski skúšal na väzňoch účinnosť rôznych typov baktérií, dr. Mengele pracoval na zlepšení metód vedeckého vyhladzovania, SS-brigadeführer Horst Schumann a dr. Wladyslaw Dering robili pokusy so sterilizáciou. Konali sa aj pokusy, ktorých cieľom bolo nájsť prah bolesti a hranicu smrti v najrozličnejších situáciách, robili sa aj pokusy s hypnózou. Pokusné obeti zvyčajne umreli. Mimo táborov, v Königsteine sa uskutočňoval lekársky program eutanázie na chorých nemeckých civiloch. Viedol ho SS-obersturmbannführer Werner Heyde a proti vôli pacienta tak bolo zabitých celkovo 200.000 Nemcov. O týchto neľudských a beštiálnych pokusoch nám hovoria zväčša iba dokumenty, lebo obete zomreli, svedkovia nie sú a "lekári" sa stratili.
Využitie ľudského materiálu

Nacistom neslúžili iba živí väzni táborov. Aj ľudské telá vedeli veľmi dobre využiť. Mŕtvym z plynových komôr trhali kliešťami z úst všetky zubné náhrady z drahých kovov. V Osvienčime sa takto darilo získavať až dvanásť kilogramov zlata denne! K tejto činnosti existovali aj špeciálne formuláre. Mŕtvym taktiež strihali vlasy. Po spracovaní sa z nich tkali textílie a ponožky. Tieto fakty však nie sú až také hrozné v porovnaní s ďalšími.
V denníku doktora Johannesa Kramera sa spomína akési mazľavé mydlo, ktoré posielal domov a známym. Aké to bolo mydlo? Pri pálení mŕtvol sa uvoľňovalo veľké množstvo tuku, ktorý stekal do zberných jarčekov. Tento sa varil, pridávalo sa doň NaOH (hydroxid sodný) a tak vznikalo mydlo. Mazľavé mydlo z ľudských tiel. Mydlo obyčajné, pracie, detské, tekuté, toaletné, voňavé... všetko z ľudského tuku. V ústavoch v Gdansku a Königsbergu nacistickí vedci dokonca vypracúvali vedecké metódy priemyselného spracúvania ľudských tiel. Siegmund Masur, pracovník ústavu v Königsbergu, na procese v Norimbergu hovorí, ako varili mydlo tam. Telo rozsekali na kusy, z nich sa uvaril lúh a následne mydlo. "Po vychladnutí sa uvarená hmota vyleje do normálnych, zvyčajných foriem a mydlo je hotové."

Niektorí esesáci mali krásne vypracované kožené tabatierky, tienidlá na lampy, chrbty kníh a denníkov, dámske topánky, kabelky, tašky, obaly na listiny. Všetko bolo vyrobené z kvalitnej kože, ľudskej kože. Siegmund Masur o tom hovorí: "Ľudská koža zbavená ochlpenia, dá sa veľmi dobre spracovať, pričom v porovnaní s kožou zvierat možno ušetriť viacero nákladných procesov."
Aj rozomleté kosti a popol sa dali využiť. A to ako veľmi hodnotné hnojivo. Iba jedna vec robila esesáckym katanom problémy. Ľudské hlavy, ktoré boli nevyužitým odpadom pri varení mydla. Ale vynašli sa. Tak ako v 19. storočí si dávali ľudia pod sklené zvony hlavy egyptských múmií, si teraz Nemci na tento spôsob robili ozdoby do pracovne z hláv svojich obetí.

Počet obetí v hlavných koncentračných táboroch:

Osvienčim 4.000.000
Treblinka 3.000.000
Majdanek 1.400.000
Chelmno 340.000
Sobibor 300.000
Gross Rosen 180.000
Mauthausen 122.000
Sachsenhausen 100.000
Hartheim 100.000
Ravensbrück 92.700
Stutthof 85.000
Neuengamme 82.000
Dachau 67.000
Terezín 60.000
Buchenwald 56.000
Bergen – Belsen 48.000
Dora 25.000
Papenburg - Emslager 10.600