Posádky sa veľkosťou odlišovali, ale v priemere žilo na hrade v čase mieru dvadsať až štyridsať rytierov, príslušníkov ľahkej ozbrojenej jazdy, lukostrelcov a strážcov. Počas neprítomnosti pána velil hradu platený dráb alebo správca. Na hrade sa zdržiavalo aj mnoho civilných osôb vrátane kňazov, služobníctva a remeselníkov, napríklad kováčov a kamenárov. Žilo tu aj veľa žien, od šľachtičien až po práčky.

Pánova rodina mávala veľkú komnatu alebo obývaciu miestnosť a spálňu, zvyčajne na niektorom z horných poschodí, vybavenú krbom, záchodom a súkromnou kaplnkou.

Menej významní ľudia boli ubytovaní inde, niektorí z nich mali vlastný krb. Väčšina musela chodiť na spoločnú latrínu. Úplne bežne končieval obsah latrín v hradnej priekope alebo v rieke. Na hradoch sa vykopávali hlboké studne, ktoré boli zdrojom pitnej vody. Hrad mal úložné priestory na zásoby potravín a vína, ako aj pekáreň a pivovar na zabezpečenie čerstvého chleba a piva. Hrad sa stáva domovom
Hrady boli výtvorom feudálnej spoločnosti s jej vojenskou aristokraciou, ktorá vlastnila pozemky. Stavali sa aj v iných krajinách s podobným spoločenským systémom, ako napríklad v Japonsku 16. a 17. storočia, kde ich však projektovali tak, aby odolali obliehaniu i zemetraseniu. Maurské hrady v južnom Španielsku boli v čase vojny útočiskom pre utečencov vo väčšej miere než kresťanské pevnosti.

Asi od roku 1300 sa z hradov postupne stávali skôr honosné sídla než výlučne vojenské stavby.