Hrady

Hrady, symboly moci a slávy

- slovenský hrad bol úctyhodným vyjadrením moci pána, ktorý ho dal postaviť. Len čo sa ukryl za hrozivé múry, vedel, že ohroziť ho môže len dlhotrvajúce obliehanie.

HRAD bol opevneným sídlom stredovekého pána - mohol to byť kráľ, šľachtic, alebo dokonca biskup. Na hrade netrávil všetok svoj čas; významnejší páni mali hneď niekoľko hradov a cestovali medzi nimi spoločne so svojou družinou. Niektoré črty stredovekého hradu možno nájsť už na neskororímskych pevnostiach a mestských hradbách, ktoré sa často vyznačovali buď vežami vyčnievajúcimi z hradieb, alebo strážnou bránou s dvoma vežičkami. Uplynulo však mnoho storočí, kým stredovekí stavitelia napodobnili tento štýl. Po páde Ríma hostili germánski a keltskí náčelníci svoje vojnové hordy v drevených stavbách pripomínajúcich stodoly. Okolo roku 1000 budovali miestny páni v severnom Španielsku a západnom Francúzsku podobné kamenné stavby, ktoré niekedy mohli odolávať útoku nepriateľov. Tieto budova boli obohnané valom z kameňa alebo hliny a mnoho z nich (tzv. motty - malé vežové hrady) stálo na umelom pahorku. V našom prostredí sa od 8. storočia stavali opevnené hradiská, ktoré možno považovať za predchodcov neskorších hradov.

Prvé hrady na území Slovenska, ktoré bolo súčasťou uhorského kráľovstva, vznikali v priebehu 11. - 13. storočia. V tomto období sa vytvárali menšie územné časti - kráľovské komináty (župy), ktorých centrom boli župné hrady. Toto územné členenie čiastočne nadväzovalo na systém hradísk, ktoré sa vytvorili v období Veľkej Moravy. Napríklad hrady v Nitre a Bratislave existovali ďalej ako centrá správy, výroby a cirkevného života. Sídla nových uhorských župných centier vznikli na starých veľkomoravských hradiskách v Starom Tekove a na Zemplíne. Trenčiansky a Spišský hrad stáli najneskôr už v 2. polovici 11. storočia. Niektoré hrady sa budovali nanovo, ale len z hliny a dreva ako staršie. Boli to malé pohraničné sídla, ktoré mali obranný charakter, ako napr. Stupava, Holíč, Hlohovec a Beckov. Od 13. storočia sa väčšina župných hradov začala prestavovať na kamenné.

Po celej Európe sa z obranyschopných hlavných budov hradov vyvinuli štvorcové citadely (hradné veže), akou je napríklad londýnsky Tower Viliama Dobyvateľa (dnes Biely Tower), citadely Henricha II. v Newcastli (1172-77) a Doveri (1181-85) a Domfront alebo Falaise vo Francúzsku.

Tieto hrady boli samostatnými celkami s veľkou sálou, ubytovaním pre kráľa alebo iného pána so sprievodom a služobníctvom, rozsiahlymi priestormi na skladovanie zásob, studňou a vlastnou kaplnkou. Do 12. storočia získali už takéto hrady dômyselnejšiu podobu. Hrady "nového štýlu" - často symetrického tvaru - mali vysoké kamenné hradby, z ktorých pravidelne vyčnievali kruhové veže s radom strieľní, takže priestor pred hradbami mohol byť ovládaný streľbou z lukov alebo kuší. Približne od roku 1220 sa strážne veže a vchody postupne nahrádzali vstupnou bránou, padacou mrežou, vlčou jamou a malými otvormi v klenbe brány, ktorými sa mohlo strieľať. V tým časoch sa už hlavné citadely vyskytovali vzácnejšie, zvyčajne mávali kruhový pôdorys a streľbou sa z nich mohli pokryť všetky smery. Vyvinul sa tak "typický" stredoveký hrad. Hrady, ako bol Krak des Chevaliers (Hrad rytierov) v Sýrii, ktorý vybudovali johaniti a v roku 1271 ho dobyli selďzuckí Turci, spolu s waleskými hradmi Eduarda I., ako sú Conwy, Harlech a Caernarfon, predstavujú vrchol budovania hradov. Vojenský význam hradu, ako bol Krak, spočíval v tom, že na východe museli obmedzené sily križiakov čeliť početnejším armádam moslimov. Jedným z riešení tohto problému bolo vybudovanie kamenných hradieb. Sústredné hrady, ako boli tieto, mali dva navzájom prepojené rady opevnenia. Vnútorná obranná línia bola vyššia a mohutnejšia, takže tých útočníkov, ktorým sa podarilo prekonať vonkajšie opevnenie, mohli zasiahnuť lukostrelci z vnútorných hradieb. Vstupné brány, najmä na hradoch v severnom Walese, mali obrovské rozmery. Osobné komnaty kráľa bolo možné brániť aj v čase, keď zvyšok hradu už padol. Uhorské kráľovstvo
Prudký rozvoj výstavby hradov nastal po ničivom vpáde Tatárov v roku 1241. Útokom mongolov odolali len dobre opevnené hrady. Preto uhorskí králi dali prestavať župné hrady a podporovali výstavbu ďalších nových hradov. Rozlohou to neboli veľké kamenné sídla. Skôr sa uplatňoval typ obytnej veže s murovanou hradbou (Šintava, Šariš, Topoľčany), ktorá sa postupne zdokonaľovala, napr. rozčlenením pôvodnej obrannej a obytnej funkcie veže do dvoch samostatných objektov - obytného paláca v chránenej polohe a obrannej veže presunutej do čela hradu (Čachtice, Čičava, Beckov).

Obrana proti obliehaniu
Hrad bol postavený tak, aby odolal obliehaniu a vydržal priame útoky, streľbu z takých zbraní, ako boli stroje na vrhanie kameňov a obliehacie barany a kopanie tunelov. Hrady sa budovali na skalách, ako v prípade Harlechu, Gaillardu alebo mnohých hradov v Porýní, prípadne ich obklopovala voda, ako napríklad Caerphilly.

Na niektorých hradoch bývalo veľké množstvo ľudí.

Posádky sa veľkosťou odlišovali, ale v priemere žilo na hrade v čase mieru dvadsať až štyridsať rytierov, príslušníkov ľahkej ozbrojenej jazdy, lukostrelcov a strážcov. Počas neprítomnosti pána velil hradu platený dráb alebo správca. Na hrade sa zdržiavalo aj mnoho civilných osôb vrátane kňazov, služobníctva a remeselníkov, napríklad kováčov a kamenárov. Žilo tu aj veľa žien, od šľachtičien až po práčky.

Pánova rodina mávala veľkú komnatu alebo obývaciu miestnosť a spálňu, zvyčajne na niektorom z horných poschodí, vybavenú krbom, záchodom a súkromnou kaplnkou.

Menej významní ľudia boli ubytovaní inde, niektorí z nich mali vlastný krb. Väčšina musela chodiť na spoločnú latrínu. Úplne bežne končieval obsah latrín v hradnej priekope alebo v rieke. Na hradoch sa vykopávali hlboké studne, ktoré boli zdrojom pitnej vody. Hrad mal úložné priestory na zásoby potravín a vína, ako aj pekáreň a pivovar na zabezpečenie čerstvého chleba a piva. Hrad sa stáva domovom
Hrady boli výtvorom feudálnej spoločnosti s jej vojenskou aristokraciou, ktorá vlastnila pozemky. Stavali sa aj v iných krajinách s podobným spoločenským systémom, ako napríklad v Japonsku 16. a 17. storočia, kde ich však projektovali tak, aby odolali obliehaniu i zemetraseniu. Maurské hrady v južnom Španielsku boli v čase vojny útočiskom pre utečencov vo väčšej miere než kresťanské pevnosti.

Asi od roku 1300 sa z hradov postupne stávali skôr honosné sídla než výlučne vojenské stavby.