Predreformačné hnutia

Stredoveká katolícka cirkev bola súčasťou feudálnej spoločenskej pyramídy a jej ideologickou oporou. V druhej polovici 14.stor. sa začali objavovať prvé náznaky nespokojnosti istých hnutí. Počiatok nového hnutia bol v Anglicku. Rastúce feudálne náklady v roľnícko-plebejskom prostredí nachádzali svoj výraz nielen v príslušných kacírskych hnutiach, ale aj v revolučných akciách. Napr. v roku 1381 bolo ozbrojené povstanie pod vedením Wata Tylera. Spolu s ním vystúpil i kňaz John Ball a duchovným otcom tohto protikatolíckeho a protifeudálneho povstania bol významný teológ Jan Viklef. Kritizovali mnoho vecí. Viklef urobil prvý úplný preklad biblie do angličtiny. Jeho idey sa začali veľmi rýchlo rozširovať po západnej a strednej Európe. Ohlas našli najmä v Čechách. Ich hlásateľom sa stal kňaz a teológ Ján Hus .Táto na prvý pohľad čisto kultová žiadosť, mala veľký sociálny význam, lebo realizácia by bola zaznamenala odstránenie jedného z najdôležitejších aspektov privilegovaného postavenia duchovenstva ako triedy feudálnej spoločnosti.

S najmenším ohlasom sa stretol protest proti predaja odpustkov. Obyvatelia prahy sa nadšene postavili na stranu husitov. Pápežské buly sa verejne pálili. Do boja vstúpil sám pápež Ján XXIII. Na Husa boli postupne uvalené tri exkomunikácie. Bol vyhnaný. V tom čase sa v Kostnici zišiel obecný koncil. Prišiel pápež Ján, Hus bol tiež vyzvaný. Po príchode bol uväznený. Neskôr upálený (6.júla 1415). Jeho smrť bola dostatočným signálom k prepuknutiu rozsiahleho revolučného hnutia, ktoré po dve nasledujúce desaťročia otriasli nielen Čechami, ale i celou strednou Európou. Cirkev vyhlásila proti husitom križiacku výpravu. Musela to však urobiť ešte štyrikrát, lebo každá skončila porážkou križiakov. Národnostný obsah hnutí spočíval v boji celého českého národa proti prevahe nemeckej cisárskej moci a nemeckej šľachty. V máji 1434 pri Lipanoch boli husiti porazení. Katolícka cirkev bola i potom otrasená až vo svojich základoch. Prejavom bolo i ideologické hnutie európskeho humanizmu.

Lutherova reformácia

Martin Luther, augustiánsky mních, neskôr kňaz a profesor na Wittenberskej univerzite, 31.októbra 1517 pribil na bránu hradnej kaplnky vo Wittenbergu , listinu s 95 tézami odhaľujúcu kupčenie s odpustkami. Okrem tohoto kšeftovania - išlo o ob-chod , keď dominikáni za peniaze sľubovali odpustenie hriechov – Luther obvinil celé duchovenstvo a čoskoro napadol aj spôsob, ako rímskokatolícka cirkev šírila slovo Božie. Luther prežíval osobnú krízu práve v období, keď cirkev v Nemecku vyvíjala činnosť, ktorá ho pobúrila už počas pobytu v Ríme . Pápež potreboval peniaze na sotva začatú veľkolepú stavbu Baziliky sv. Petra. S pomocou veľkých bankárov Fuggerov-cov ich získal v Nemecku predajom odpustkov veriacim, to znamená prísľubom odpustenia hriechov a teda po smrti rýchlejšieho vstupu do kráľovstva nebeského.
Luther bol pobúrený a považoval to za neodpustiteľný podvod. To vlastne spôsobilo, prečo 31.10.1517 vyvesil svoje tézy. Napísal ich v latinčine, jazyku, ktorému ľudia nemohli rozumieť, a preto ich preložili do nemčiny a v najbližších týždňoch a mesiacoch rozšírili po celom Sasku. Spor sa ustavične zväčšoval. V júli 1518 Luthera predvolali do Ríma. Odmietol.
V decembri 1520 pápež na Lutherov neveľký spis O slobode kresťanstva odpovedal jeho exkomunikáciou. Definitívny rozchod nastal na jar budúceho roku, v apríli 1521, na zasadnutí ríšskeho snemu vo Wormse. Cisár 17.apríla vyzval Luthera, aby odvolal svoje tvrdenia. Odpovedal:,, Nemôžem a nechcem nič odvolať, pretože je nebezpečné a človek vlastne nemá právo konať proti vlastnému svedomiu. “Posadili ho na lavicu obžalovaných a hrozila mu smrť. Zachránil ho Fridrich Saský a poskytol mu útočisko na svojom hrade vo Wartburgu. K uzmiereniu však už nemohlo dôjsť.

Martin Luther - rodinný pôvod

Lutherov rod pochádzal z dedinky Möhra, ktorá leží južne od Eislebenu. Nebolo v nej kostola ani kaplnky, lebo ako fília patrila k matkocirkvi Hausen Salzungen. Obyvatelia boli roľníkmi- slobodnými sedliakmi, ktorí mali pôdu ako dedičné léno a nad sebou jediného pána- saského volenca. Majetok nesmeli predať, dedil ho najmladší syn a starší bratia slúžili u neho, alebo sa inde priženili, alebo odišli. Roku 1536 bolo v tejto obci 59 rodín a medzi nimi 5 rodín Lutherovcov. Heine Luder ( tak nazývaný na dedine) s manželkou Margarétou mali spolu štyroch synov. Z nich najstarší Ján so svojou ženou doputovali do Eislebenu, kde sa ubytovali do podnájmu na Dlhej ulici. Dňa 10.11.1483 pred polnocou sa im narodil druhý syn Martin. Nemal ešte pol roka, keď sa s ním rodičia presťahovali do vzdialeného Mansfeldu za lepším otcovým zárobkom. Je to kraj bohatý na medenú rudu, ktorá sa tu kope už celé stáročia. Martinovi rodičia tu zostali až do smrti. Spomínal si na nich, ako na chudobných ľudí- usilovného otca a upracovanú matku. Martin sa vraj na ňu podobal. Bolo ich 8 detí- štyria chlapci a 4 dievčatá (9. zomrelo). Rodinná výchova bola prísna, hoci otec mal zmysel aj pre humor. Martin sa najradšej hrával s mladším bratom Jakubom - jednému bez druhého ani jesť nechutilo. Patrónom mesta Mansfeldu bol sv. Juraj- rytier na koni bojujúci kopijou proti drakovi a patrónkou baníkov bola sv. Anna, čo sa hlboko vrylo do Martinovej duše.

Odlúčenie anglikánskej cirkvi

Anglický kráľ Henrich VIII; v poradí druhý panovník z rodu Tudorovcov, sa 23.mája 1533 rozviedol sa svojou prvou ženou Katarínou Aragónskou, oženil sa k kráľovninou dvornou dámou Annou Boleynovou a o niekoľko dní neskôr ju dal korunovať. Pápež Kliment VII. pobúrený touto udalosťou Henricha exkomunikoval. Išlo o prvú epizódu odlúčenia, ktoré sa ukázalo ako definitívne. Stačilo iba veľmi málo, a nedošlo by k rozlúčeniu. Roku 1533 kráľ už šiesty rok vyjednával s pápežom, aby bolo jeho manželstvo zrušené a mohol sa znova oženiť bez narušenia vzťahov s cirkvou. V Henrichovej situácii svedčí mnoho argumentov v jeho prospech: zabezpečenie trónu bolo veľmi neisté- z piatich detí žila iba jedna dcéra, Mária; kráľ to považoval za zlé znamenie, trest za to, že sa oženil so ženou svojho zosnulého brata. Jeho žiadosť o zrušenie manželstva prišla veľmi nevhodne. Po prvý raz roku 1527, keď bol vyplienený Rím a pápež Kliment VII. sa ocitol v zajatí vojakov Kataríninho synovca Karola V. Po niekoľkých rokoch sa Henrich na radu budúceho arcibiskupa z Cantebury rozhodol pre iné riešenie, ako bol pápežský ručiteľ: na jeseň 1529 sa obrátil na tie európske univerzity, ktoré konzultovali otázku rozvodu kráľovského páru, a mnohé z nich, najmä tie, ktoré nepodliehali Karolovi V; sa vyjadrili v prospech Henrichovej žiadosti. Keď pápež na žiadosť Henricha VIII. Vymenoval Cranmera za arcibiskupa, ten v roku 1533 anuloval sobáš Henricha s Katarínou. Pápež si vypočul sťažnosť ohrdnutej ženy a anglického kráľa exkomuni-koval.

Nato sa Henrich vyhlásil za hlave na Vatikáne nezávislej anglikánskej cirkvi. K rozporu došlo v nesmierne citlivom momente v dejinách kresťanstva: v období ani nie 15 rokov po začiatku luteránskej reformácie, keď sa už značne rozšírila, keď pápežova neomylnosť bola otrasená a keď sa ukazovalo, že aj iná kresťanská cirkev môže existovať nezávisle od Ríma. Roku 1530 urobil Henrich prvý rozhodný krok, keď sa vyhlásil za hlavu cirkvi v kráľovstve; rok po jeho exkomunikácii znamenal definitívny rozchod. Zákon o supremácii potvrdil anglikánske náboženstvo ako štátne náboženstvo, ktorého formálnou hlavou je kráľ. Roku 1535 dal Henrich VIII popraviť tých, čo odmietli uznať nový poriadok. Jeho šesť článkov z roku 1539 zachovávalo integritu vierovyznania formulovanú Rímom. Až za panovania jeho syna Eduarda VI. Sa cirkevná politika orientovala k protestantským tézam.

Ďalšia reformácia

13.september bol významným dňom pre Ženevu, veľké mesto románskej časti Švajčiarska, ktoré sa prihlásilo k protestantskej reformácii začiatkom tridsiatych rokoch 16.storočia: francúzsky reformátor žil v tomto meste v rokoch 1536-1538, tentoraz ho zavolali znova a definitívne.
S jeho návratom sa spájalo nastolenie teokratického režimu v Ženeve a zrod nového prúdu v protestantskej reformácii- kalvinizmu. Ján Kalvin sa narodil v roku 1509 v Noyone v Pikardii a patril k druhej generácii reformátorov. V novembri 1533 už ako stúpenec reformácie vyvolal prvý škandál: v prejave na začiatku školského roku dal svojmu priateľovi rektorovi Copovi predniesť apológiu Lutherových téz. Potom bol nútený utiahnuť sa na vidiek. O rok neskôr, v októbri 1534 dal vylepiť množstvo exemplárov traktu namiereného proti katolíkom priam až na kráľovskom dvore, Fran-tišek I. sa rozhodol represívne zakročiť voči protestantom: Kalvín musel odísť do exilu. Nejaký čas žil v Itálii, potom sa usadil v Ženeve. Tam ho pozval ďalší reformá-tor Francúz Guillaume Farel, ktorý ako prvý priniesol do Ženevy protestantizmus. Kalvín mal v pláne zaviesť v meste prísnu duchovnú a náboženskú disciplínu, ktorú by uplatňoval štát, teda ženevské vedenie. Jeho Články o miestnom cirkevnom spravovaní z roku 1537 udeľovali moc jednej spoločnosti pastorov a polícii právo bdieť nad dodržiavaním dobrých mravov, či už išlo o dodržiavanie dobrých mravov alebo zakázané tance. Samozrejme, proti tomuto sa zdvihla vlna opozície. Kalvín musel Ženevu opustiť.

Roku 1541 Luther ešte žil (zomrel r.1546). Jeho reforma, ktorá sa začala vyvesením 95 téz bola značne rozšírená. Prijali ju vo väčšine germánskych krajín, škandinávske a baltské krajiny. V menšej miere prenikla do Francúzska; zasiahla časť Švajčiarka. Ženeva sa stala roku 1533 protestantským mestom. Krízy prvého obdobia luteránstva boli prekonané; sedliacka vojna, anabaptistická műnesterská komúna zostali už len v spomienkach. Lutherovi prívrženci, ortodoxný Melantchon alebo najosobnejší Mar-tin Bucer, našli spoločnú reč (Wittenberská svornosť).
Roku 1539 sa Kalvín usadil v Štrasburgu. V tomto meste, ktoré patrilo Svätej ríši rímskej národa nemeckého a bolo protestantské od roku 1530 a kam od roku 1534 prúdili francúzski protestantskí utečenci, Kalvín vytvoril farnosť, ktorá slúžila ako vzor reformovaných farností vo Francúzsku. Ale v septembri 1541 došlo k zmene. Kalvína povolali naspäť do Ženevy. Od tých čias už diktoval podmienky on. Do týždňa prijali jeho Cirkevný poriadok.
Kalvinistické myšlienky sa šírili v celej Európe. Keď sa roku 1564 Kalvín zomrel, kal-vinizmus bol už dobre zakorenený vo Francúzsku a protestantizmus mal mať čoskoro viac stúpencov ako luteránstvo v severných a severozápadných krajinách.