Porážka a narastajúca hrozba ďalšieho útoku z vonku ukazovali, že habsburská ríša pri nerozvitosti priemyselnej výroby a jestvovania nevoľníctva nebude môcť trvale čeliť hospodársky vyvinutejším krajinám a zachovať si svoje mocenské postavenie. Bolo treba nevyhnutne uskutočniť celý rad opatrení pre jeho posilnenie. Preto Mária Terézia bola nútená prikročiť od polovice 18. storočia k širokej reformnej činnosti, ktorá vyvrcholila v 80. rokoch za jej nástupcu Jozefa II. V tejto činnosti sa uplatňovali nové štátnopolitické, hospodárske a spoločenské názory a sčasti ju ovplyvňovali aj zásady francúzskych osvietencov koreniace v novodobom racionalizme. Podľa nich cieľom spoločenského života je všeobecné blaho – bezpečnosť a blahobyt občanov, ktoré možno zabezpečiť len najvyššou formou spoločenského života – štátom usporiadaným s racionálnou cieľavedomosťou. Všetko malo slúžiť rozvoju a upevneniu štátu. Jemu sa mali podriadiť záujmy a potreba jednotlivcov, ale na druhej strane jednotne a centrálne organizovaný štát s neobmedzenou mocou panovníka mal zasa slúžiť občanom.
Dôležitým zdrojom bohatstva a bezpečnosti štátu bolo podľa sledovaných reformných náhľadov veľké množstvo obyvateľstva. S narastajúcim počtom obyvateľstva súvisela potreba zabezpečenia výživy. Tak sa dostali do popredia otázky národného hospodárstva. Vo vzájomnej spätosti sa zmeny dotýkali štátnej správy a bezpečnosti, ďalej hospodárskej, sociálnoprávnej a kultúrnej oblasti verejného života.
Prvé reformné kroky viedli k odstráneniu starej feudálnej rozdrobenosti a k výraznému posilneniu jednotnej centralizovanej správy štátu, ktorá by oproti dovtedajším stavovským ústavám v jednotlivých krajinách zvýšila neobmedzenú moc panovníka v štáte.

Centralizačné reformy sa týkali najmä rakúskych a českých krajín. Miesto dovtedajších najvyšších hospodárskych úradov rakúskych a českých vznikol spoločenský úrad. Podobne sa spojila najvyššia rakúska a česká dvorská kancelária a v oblasti súdnictva sa zriadil spoločný najvyšší súdny úrad. Vojsko bolo vyňaté zo závislosti od stavovských snemov a finančne zabezpečené novým daňovým systémom, ktorý sa opieral o nový súpis pôdy (tereziánsky kataster). Hospodárske a sociálne reformy (napr. daňový, školský systém, poľnohospodárstvo, remeselná výroba, súdnictvo, cirkev, zdravotníctvo) mali zmierniť nespokojnosť znevoľnených roľníckych más a zlepšiť ich hmotné postavenie, pretože na nich ležali takmer všetky daňové bremená štátu i efektívnosť poľnohospodárskej výroby.

V Uhorsku i proti vôli šľachty vydala Mária Terézia r.1767 urbariánsky patent. Touto reformou sa jednotne upravovali vzťahy medzi poddanými a šľachtou, ich povinnosti, poplatky a verejnoprávne postavenie. Úpravy boli rozvrhnuté do desiatich článkov. Podľa týchto základných úprav na základe súpisu pôdy zameraného na jej akosť a rozsah udalosti určovala sa miera povinnosti urbariálnych poddaných voči zemepánom. Urbár upresňoval aj práva zemepánov, užívacie a vlastnícke právo poddaných, tresty za priestupky a pod. Mnohé ustanovenia nových urbariálnych predpisov boli však hmlisto a nejasne formulované, preto si ich zemepáni vysvetľovali rozličným spôsobom. Táto reforma mala preto za následok na mnohých panstvách zvýšenie poddanských povinností, čo v značnej miere rozšírilo i počet i prudkosť protifeudálnych hnutí poddanských más.