Myšlienkové a kultúrne hnutie ktoré existovalo v 17. až 18. stor., a ktoré sa v Európe presadzovalo ako boj osvieteného rozumu proti nevedomosti a predsudkom. Jeho základom bol racionalizmus, teda dôvera v ľudský rozum a rozumové poznanie sveta, za veľmi dôležitú považuje výchovu človeka v duchu týchto predstáv. Osvietenské myšlienky sa presadzovali najskôr v krajinách , ktoré boli v Anglicku a vo Francúzsku. Výrok odvaha poznávať sa stal základnou poučkou osvietenstva. Európski myslitelia v ňom rozvíjali nové myšlienky o spôsobe vlády, slobode a autonómnosti jednotlivca i o náboženskom vyznaní. Mnohí odvrhli staré presvedčenie a začali sa spoliehať na osobné schopnosti. Niektoré predstavy osvietencov sa opierali o práce anglického filozofa Johna Locka , ktorý tvrdil, že všetci ľudia sú rovní, a že autorita vlády spočíva len v súhlase ovládaných. Tieto názory utvorili základ demokracie. Nové smery v myslení sa prejavili najmä vo Francúzsku, kde filozofi takých mien ako Voltaire a Rousseau vystúpili proti absolutistickej monarchii i proti tomu, aby šľachta a duchovenstvo užívalo špeciálne výsady. Boli toho názoru, že výchova má byť dostupná pre všetkých. Voltaire sa za svoje voľnomyšlienkárstvo dostal dvakrát za múry parížskej Bastily. Ďalší významní francúzski osvieteneckí myslitelia boli Ch.L.Montesquiev, J.J.Rousseau, v Anglicku to bol F.Bacon, Hobbes, J.Locke, D.Nume , z nemeckých to bol I.Kant. V Uhorsku i na Slovensku sa osvietenstvo prejavilo v tzv. osvieteneckom absolutizme , v reformách – Márie Terézie a Jozefa II. , v zakladaní učených spoločností , šírení vedy a vzdelania i v národno - obrodeneckom hnutí. Z umení sa osvietenstvo v najväčšej miere dotklo predovšetkým literatúry a činoherného divadla , kde sa jeho tendencie uplatnili v zdôrazňovaní poučovacieho , vzdelávacieho a morálneho aspektu. V roku 1715 klasické divadlo rozšírilo svoj vplyv na väčšinu európskych národov. Začali sa rozmáhať súkromné divadlá : Voltaire ich zriaďoval všade, kde býval. Zdokonalila sa réžia a dekorácie , ktoré poznačilo hľadanie väčšej pravdivosti a dokonca istá snaha o historickú vernosť. No rozvíjal sa aj nový žáner , ktorý zobrazoval meštianske prostredie a uvádzal na javisko ,,senzitívnosť“ , ktorá bola jedným z najdôležitejších pojmov osvietenstva. Meštianske tragédie a tragikomédie hovorili vážnym spôsobom o starostiach utvárajúcej sa spoločnosti.