Osvietenstvo

Myšlienkové a kultúrne hnutie ktoré existovalo v 17. až 18. stor., a ktoré sa v Európe presadzovalo ako boj osvieteného rozumu proti nevedomosti a predsudkom. Jeho základom bol racionalizmus, teda dôvera v ľudský rozum a rozumové poznanie sveta, za veľmi dôležitú považuje výchovu človeka v duchu týchto predstáv. Osvietenské myšlienky sa presadzovali najskôr v krajinách , ktoré boli v Anglicku a vo Francúzsku. Výrok odvaha poznávať sa stal základnou poučkou osvietenstva. Európski myslitelia v ňom rozvíjali nové myšlienky o spôsobe vlády, slobode a autonómnosti jednotlivca i o náboženskom vyznaní. Mnohí odvrhli staré presvedčenie a začali sa spoliehať na osobné schopnosti. Niektoré predstavy osvietencov sa opierali o práce anglického filozofa Johna Locka , ktorý tvrdil, že všetci ľudia sú rovní, a že autorita vlády spočíva len v súhlase ovládaných. Tieto názory utvorili základ demokracie. Nové smery v myslení sa prejavili najmä vo Francúzsku, kde filozofi takých mien ako Voltaire a Rousseau vystúpili proti absolutistickej monarchii i proti tomu, aby šľachta a duchovenstvo užívalo špeciálne výsady. Boli toho názoru, že výchova má byť dostupná pre všetkých. Voltaire sa za svoje voľnomyšlienkárstvo dostal dvakrát za múry parížskej Bastily. Ďalší významní francúzski osvieteneckí myslitelia boli Ch.L.Montesquiev, J.J.Rousseau, v Anglicku to bol F.Bacon, Hobbes, J.Locke, D.Nume , z nemeckých to bol I.Kant. V Uhorsku i na Slovensku sa osvietenstvo prejavilo v tzv. osvieteneckom absolutizme , v reformách – Márie Terézie a Jozefa II. , v zakladaní učených spoločností , šírení vedy a vzdelania i v národno - obrodeneckom hnutí. Z umení sa osvietenstvo v najväčšej miere dotklo predovšetkým literatúry a činoherného divadla , kde sa jeho tendencie uplatnili v zdôrazňovaní poučovacieho , vzdelávacieho a morálneho aspektu. V roku 1715 klasické divadlo rozšírilo svoj vplyv na väčšinu európskych národov. Začali sa rozmáhať súkromné divadlá : Voltaire ich zriaďoval všade, kde býval. Zdokonalila sa réžia a dekorácie , ktoré poznačilo hľadanie väčšej pravdivosti a dokonca istá snaha o historickú vernosť. No rozvíjal sa aj nový žáner , ktorý zobrazoval meštianske prostredie a uvádzal na javisko ,,senzitívnosť“ , ktorá bola jedným z najdôležitejších pojmov osvietenstva. Meštianske tragédie a tragikomédie hovorili vážnym spôsobom o starostiach utvárajúcej sa spoločnosti.

Diderot a Beaumardais nezabúdali na komickosť a vnášali do nového divadla ušľachtilú literatúru. Francúzsky kritik a spisovateľ Denis Diderot zostavil knihu Encyklopédia , ktorá stelesňovala ducha francúzskeho osvietenstva Toto monumentálne dielo zhromažďuje všetky oblasti osvieteneckého myslenia. Predstavuje prehľadný súhrn a zhodnotenie stavu dosiahnutého poznania v polovici 18. stor. . Je to komplexnejšie dielo než Baylov Historický a kritický slovník alebo Cyklopédia Angličana Chambersa. Encyklopédia sa zrodila z úmyslu preložiť práve Chambersovu prácu. Ide o vzrušujúce dielo : demonštruje vládu človeka nad svetom, ku ktorému patrí. Úvod zostavený ď Alembertom vysvetľuje nové presvedčenie. Vyzýva čitateľa, aby sám premýšľal. Hľadá pravdu vo vede a histórii, a nie v biblii a v cirkevných dielach. Šťastie je v rukách každého človeka, ktorý je schopný všetko podniknúť a uskutočniť, ak sa oslobodí od toho, čo spútava jeho napredovanie. Encyklopédia vytvorená spoločnosťou spisovateľov musí všetko preskúmať, pohnúť so všetkým bez výnimky a ohľadu.
Ciele filozofie osvietenstva: uvádzať do súladu všeobecný a osobný záujem, vytvoriť podmienky pre šťastie slobodných občanov, ktorí smerujú pod pevnou osvietenou vládou k všeobecnej prosperite. Hoci tu nešlo o revolúciu, jezuiti tento zámer , ktorý unikal ich chápaniu, kritizovali a útočili naň. Encyklopedistov udávali ako nebezpečnú sektu, ktorá rozširuje ateistický materializmus. Pani ď Pompadour a Malisherbes, riaditeľ knižnice, predchodca ministra kultúry, ich naopak chránili. Po Domienkovom atentáte bolo výsadné právo na vydávanie encyklopédie v roku 1759 zrušené. D Alembert opustil svoj projekt v roku 1758. Vo vydávaní sa však pokračovalo tajne. Úspech tohto podujatia je pozoruhodný: v rokoch 1751- 1782 sa vytlačilo 25 tis. exemplárov. Hoci Diderot z reklamných dôvodov vyzdvihol všetky veľké mená, ktoré sa pripojili k tomuto podujatiu, najznámejší spisovatelia sa ho nezúčastnili vôbec, alebo len v malej miere, alebo sa s ostatnými encyklopedistami načisto pohádali. Ale malá armáda parížskych alebo vidieckych spolupracovníkov, akademikov, aristokratov, umelcov, odborníkov na správu, medicínu, teológiu , chémiu, právo alebo literatúru, zabezpečovala úspešný chod encyklopedickej manufaktúry. Výnimočné duchovné spojenie, podieľajúce sa rovnakými hodnotami a odporúčaniami, kolektív veľkých a malých mysliteľov v duchu 18. stor. a redaktori Encyklopédie bez toho, aby to vedeli, a tým menej chceli, menili svet. Ich myšlienky boli zápalné šnúry revolúcie.

Rozmach vedeckého poznania, ktorý sa začal v 17. stor. a bol poznačený skúmaním tradičných názorov a predstáv, ovplyvnili mysliteľov európskeho osvietenstva. Osvietenstvo prebúdzalo v ľuďoch záujem o svet prírody. Nové oblasti ľudského poznania botanika, biológia, anatómia a chémia boli v 18. stor. zaradené medzi vedy.