Po jeho smrti sa r.43 pnl. oficiálne vytvoril druhý triumvirát z Antonia (Caesarov spolukonzul), Lepida (hlavný veliteľ vojsk) a Octavia (zákonný dedič, adoptovaný vnuk Caesara). Znovu sa spustil kolotoč proskripcií a vrážd, honba za Caesarovými vrahmi a likvidácie bohatých a vplyvných. Rozdelili si úlohy; Antonius sa mal postarať o východ, Lepidus mal Afriku a Octavianus Itáliu. Lepidus sa utiahol do ústrania a vznikajúce spory medzi dvoma triumvirmi nezachránil ani sobáš Antonia s Octavianovou sestrou. Antonius totiž podľahol čaru Kleoparty, zobral si ju za ženu bez ukončenia prvého manželského zväzku, začal Egyptu rozdávať rímske územia. Octaviovi došla trpezlivosť a 22.sept r.31 pnl. sa jeho lode stretli s flotilou Kleoparty a Antonia pri myse Aktion na Z brehoch Grécka. Octavianus vyšiel z boja víťazne, Egypt r.30 vyhlásil za provinciu, uchopil moc a stal sa jediným vládcom Ríma. Snahy o obnovu republiky boli v nedohľadne, začína sa obdobie raného cisárstva.

Obdobie cisárstvar.31 pnl- 476 nl.

Datuje sa od boja pri Aktiu, niektorí ho posúvajú do r.27 pnl., keď bola moc Octavia ústavne uznaná a bol vyhlásený principát. Predchádzalo mu získanie všetkých postov, právomocí a hodností do jeho rúk (získal vojenské impérium, titul konzula, tribúna ľudu, najvyššieho kňaza, etc) a dosadzovanie svojich prívržencov do úradov, s formálnym ponechaním demokratických štruktúr republiky. Nazýval sa prvým senátorom-mužom v krajine /princeps/, r.27 si udelil titul Vznešený, syn božského Caeseara /Augustus, Divi Filius/. Jeho vláda sa hodnotí pozitívne, staral sa o chudobu, dal postaviť nové akvadukty, chrámy, Panteón, baziliky, kúpele, cesty, mosty a sieť verejných spojov s rozloženými stanicami /stationes positae- pošta/. Rozvíjalo sa umenie, poézia, V zahraničnej politike presadzoval rímsky mier /pax romana/- diplomaciu zabezpečenú presilou zbraní. Získal stratené územia na východe, provincie od Álp až po ústie Dunaja v dnešnom Rumunsku, r.5 pnl Germániu. Potom uplatňoval obrannú politiku a konsolidáciu území. Predtým ako r.14 nl. zomrel, určil za svojho nástupcu nevlastného syna Tiberia. Ten okrem prekvitajúcej ríše zdedil aj prázdnu pokladnicu a musel prijať úsporné opatrenia, ktoré sa stretli s nepochopením. Nešťastný panovník zomrel r.37 nl. Podľa závetu mali nastúpiť jeho dvaja vnuci. Gaius- Caligula, obľúbenec Mesta aj armády, však brata Tiberia zbavil práva na trón.

Po počiatočnom nadšení Rím zistil, že si vybral šialenca (právo na všetky ženy, daň z pôrodov/ pohrebov/ zlodejstva, sestra mu bola milenkou, vyhlásil sa za boha, chodil nahý, kôň konzulom, hromadné súdy a jednotné rozsudky) a tak 15.jan r.41 padol rukou náčelníka osobnej stráže. Novým principom sa stal jeho brat Claudius. Prehľad jeho lepších činov zahŕňa posunutie hraníc, získanie Británie, Trácie, v Afrike Mauretánie, najímanie odborníkov, občianstvo pre obyvateľov provincií, tisíce km nových ciest. Inak nezostal v bratovom tieni: otrávil manželku, časté rozsudky smrti. R.54 ho otrávila jeho milenka, aby pripravila trón pre ľavobočka Nerona. Zo začiatku bol príkladným vládcom, keď si upevnil moc a získal obľubu, prejavila sa jeho choromyselnosť, typická pre túto dynastiu. Vyvraždil celú svoju rodinu, vrátane matky, likvidoval hocikoho podľa momenálnej nálady, považoval sa za umelca a neprekonateľného športovca, vypísal súťaž, ktorú každoročne vyhrával. R.64 ľahol takmer celý Rím popolom. Napokon bol r.68 nútený utiecť a spáchať samovraždu. Tým vymrela julsko-claudiovská dynastia a skončilo obdobie raného cisárstva.

Éra podpriemerných cisárov priniesla väčšiu diferenciáciu obyvateľstva, minimum vojen prinášalo úbohú korisť a rapídne klesol počet nových otrokov. Vznikol nový vzťah medzi majiteľmi latifundií a chudobnými roľníkmi- kolonát. Roľníci dostali prenajatú pôdu a majiteľom odovzdávali časť zárobku (prachy, naturálie). Tento systém bol prechodom od otrokárstva ku feudalizmu. Už za Augusta získala najväčší vplyv časť vojska najbližšie ku cisárovi-jeho osobná garda /praetoriani/. Po roku vojen a troch cisároch, ktorí sa neosvedčili, si r.69 armáda v Alexandrii vybrala Tita Flavia Vespasiana, zakladateľa fláviovskej dynastie. Vespasianus upravil pomery v Ríme, začal stavať Koloseum, vládol 10 rokov. Po jeho smrti sa na trón dostal jeho syn Titus, r.79- 81. Počas vlády potlačil búriacich sa Židov v Judskom kráľovstve, došlo k výbuchu sopky Vezuv, láva pochovala Pompeje, Herkulaneum, Stabie. Rím postihla morová epidémia a obrovský požiar. Po Titovi nastupuje posledný z dynastie, mladší brat Domitianus, príkladný tyran. Dal sa titulovať pán a boh /dominus et deus/. Rozvrátil pokladnicu, viedol neúspešné vojny (platil Dákom za mier), zabili ho jeho blízki na čele s manželkou r.96. Nástupcu vyberal senát alebo armáda, začína sa obdobie tzv. adoptívnych cisárov. Prvým bol Nerva, po ňom nastúpil Trajánus (r.98- 117), ktorý sa znovu odhodlal na útoky za hranice impéria. Získal Dáciu, Arméniu, dobyl Babylon. Dal vybudovať pás hraničných pevností s cestami /limes romanus/, na viacerých miestach prekračujúci hranice dnešného Slovenska.