Najlepšie deti majú byť vychovávané s najlepšou starostlivosťou a tie najhoršie sa majú ukryť na tajnom a neznámom mieste. O týchto opatreniach okrem vládcov nesmel vedieť nik. Čo sa samotných detí týka, tých najlepších, tie boli vychovávané pre obec a aj medzi nimi a ich rodičmi bolo vymazané akékoľvek spojene, tým pádom sa stráca rozdiel medzi „mojím“ a „tvojím“. Z týchto detí sa postupom času vyčleňujú buď strážci, v dvadsiatom roku života, alebo po dosiahnutí tridsiateho roku života sa robí ďalšie výberové konanie do úradu vládcov. Ak sa ich štúdium a prax v obore filozofie a vládnutia osvedčia, po päťdesiatom roku života sú prijatý za vládcov a sú im zverené dôležité úlohy. Podľa Platóna sa stav pospolitého ľudu ( demuirgo ) nemôže stať vládcom či strážcom, a len dva vyššie stavy ho riadia a dohliadajú naň ako pastieri nad stádom. Iba vládcom obce prináleží „hovoriť nepravdu buď nepriateľom alebo občanom, ak je to v prospech obce, ostatní takýto prostriedok použiť nemôžu. Platón pripomína, že jeho Politeia vzniká ako návrh pri hľadaní spravodlivosti a čím viac sa obce priblížia tomuto obrazu, tým budú lepšie.
Čo sa týka spravodlivosti a zákonov v rámci Platónovho polis, v dialógoch Sokrata s inými filozofmi môžeme vidieť rozbor troch názorových prúdov, čo sa tejto otázky týka. Prvým názorom je tvrdenie, že spravodlivosť znamená, dávať každému, čo mu patrí. To by v praxi znamenalo, že na úkor spravodlivosti by si museli ľudia ubližovať navzájom, čo je v rozpore s Platónovou filozofiou, podľa ktorej nemôže byť ubližovanie nikdy spravodlivé. Toto pôvodné tvrdenie vyvrátil Platón básnikovi Simonidesovi.
Druhým názorom bolo tvrdenie, že spravodlivosť sa rovná prospechu silnejšieho. Túto teóriu zastupoval Trasymachom, predstavujúci filozofiu sofistov. Platón sa snaží presvedčiť sofistov o nesprávnosti ich tvrdenia argumentami, že vládnutie je služba tým, ktorí vládcu zvolili, a že každý múdri vládca, dostanúc sa k moci myslí najprv na prospech svojich poddaných a nie na svoj vlastný. Tretím tvrdením bolo tvrdenie opäť sofistické, a to, že nespravodlivosť je múdrosť a cnosť. To je však v rozpore samo o sebe, pretože nespravodlivosť spôsobuje rozštep nech už sa jedná o polis, alebo o bandu zbojníkov. Trasymachos sa snaží presvedčiť Platóna pomocou argumentu, že nespravodliví sa majú často krát lepšie ako spravodliví. Platónove záverečné stanovisko vyznieva paradoxne, keď tvrdí, že znášať nespravodlivosť je lepšie, ako byť nespravodlivým, čím vlastne zdôvodňuje spravodlivosť ako dobro samo osebe. S týmito úvahami súvisia aj myšlienky a „spravodlivej“ rovnosti. Platón chápe, že rovnosť vytvára priateľstvo, ne nerozumie faktu, aká rovnosť má takýto účinok. V zásade Platón rozlišuje dva typy rovností a to úplnú a úmernú. Tá prvá, rovnosť úplná, sa môže zaviesť pri odmeňovaní, podľa zásluh, každému rovnakým dielom na princípe žrebu, no Platón ju odporúča iba ako prostriedok proti nespokojnosti ľudu, len vo výnimočných prípadoch. Druhá rovnosť má prideľovať väčšiemu viac a menšiemu menej. Platón si však uvedomuje, že takýto druh rovnosti je len veľmi ťažko zriaditeľný v rámci polis. Platónov štát ako ho vykreslil v tomto diele je zásadne odlišný od našich súčasných štátov, skôr pripomína orientálny despotizmus alebo tiež katolícku cirkev, ktorá sa podľa jeho vzoru nakoniec zorganizovala. Podľa jeho predstáv je obec stvorená za účelom, aby zvrchované dobro, ktoré nazýva aj Bohom zavládlo na zemi. Jednotlivec je obetovaný idei, pričom sa jeho vôľa nesmie líšiť od všeobecnej štátnej vôle. Bude to štát komunistický, v ktorom všetko, ako duševný majetok, tak majetok telesný, voľba zamestnania, voľba ženy, výchova detí, všetko bude určované obcou samotnou. Štát má byť veľkým výchovným ústavom, má nahradiť rodinu, udať zmysel života jednotlivca a zredukovať jeho činnosť.
Aj poézia sa podľa Platóna v rámci obce píše pod dozorom sudcov: Homér a Hesiod nakoniec doplatia na svoj osud, ktorý im pripravovala od začiatku grécka filozofia a budú vylúčení zo štátu, pretože kazia mládež. Ústava je spis, považovaný za jeden z najveľkolepejších vôbec, v ktorom sa spojuje metafyzický vzlet, túžba po mravnom usporiadaní sveta a zmysel pre praktické prevedenie ideálu.. Avšak, v pozadí celého diela je vidieť nevkus. Akým právom si môže štát dovoliť vylúčiť poéziu, akým právom môže dať štát do spoločného vlastníctva ženy a deti! Ďalším paradoxom v Ústave je úcta k barbarskej Sparte, vedenej bojovníkmi. Platón obhajoval ich barbarstvo a nevľúdnosť výhovorkou o umelosti. Vraj sa Sparťania len tvária, aby neboli vidieť ich slabosti. Taktiež tvrdil, že poznajú filozofiu na čo ako dôkaz používal fakt, že hovorili úsečne. Hoci bola Platónovi politická činnosť zakázaná, celý život sa venoval myšlienke správneho usporiadania štátu. V tomto diele vytvoril model spravodlivej vlády a politiky ideálneho štátu. Jeho dielo a teórie sú aj kvôli tomuto aspektu označované za platónsky komunizmus.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Platón: Ústava
Dátum pridania: | 24.05.2005 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | boogiematko | ||
Jazyk: | Počet slov: | 1 468 | |
Referát vhodný pre: | Gymnázium | Počet A4: | 5.4 |
Priemerná známka: | 2.95 | Rýchle čítanie: | 9m 0s |
Pomalé čítanie: | 13m 30s |
Podobné referáty
Platón: Ústava | VŠ | 2.9863 | 1826 slov |