Platón: Ústava

Platón, ktorý žil v rokoch 428 až 347 pred Kristom bol najvernejším a najusilovnejším Sokratovym žiakom. Pochádza z aténskej aristokratickej rodiny. Jeho narodenie spadá do obdobia peloponézskej vojny, ktorej koniec prináša pád Atén, občiansku vojnu a hrôzovládu zvyčajne nazývanú „vládou tridsiatich tyranov“ ( na čele s Platónovými dvoma strýcmi, ktorý za neudržanie tohto režimu umierajú ).
Platón sa spočiatku zaoberá literárnou činnosťou, píše básne a tragédie, neskôr sa pod vplyvom Sokrata venuje výhradne filozofii. Po smrti svojho učiteľa opúšťa Platón Atény a smeruje pravdepodobne až do Egypta. Na juhu Itálie sa zoznamuje s pytagorejským učením, ktoré v ňom zanecháva hlboký dojem. Po návrate, okolo roku 385 pred Kristom, zakladá vlastnú filozofickú školu, Akadémiu ( názov nesie podľa hája zasväteného hrdinovi Akadémovi neďaleko Atén ). Ide o spoločenstvo učiteľov a žiakov organizované podľa vzoru pytagorejcov ( aj s dôrazom na výučbu matematiky ). Zdokonaleniu poznávacej schopnosti má slúžiť očista duše ( katarzia ) založená na požiadavke odriekania ( málo spánku, sexuálna zdržanlivosť, zákaz konzumácie mäsa ). Prostredníctvom tejto školy Platón získava duchovný vplyv na vzdelanú časť aténskej aristokratickej mládeže. Dvakrát sa neúspešne pokúša o realizáciu svojho modelu polis na kráľovskom dvore Dionýza I. a neskôr aj Dionýza II. v Syrakúzach.
Platónova tvorba je rozsiahla. Väčšinu svojich prác ( okrem diela Obrana Sokratova ) napísal vo forme filozofického dialógu. Z hľadiska politického myslenia majú základný význam dve jeho diela – Ústava ( Politeia, ktorá je dielom idealistickejším ) a Zákony ( Nomoi, ktoré sú dielom realistickejším ). Významné sú aj práce Politikos, Protagos, Gorgias, Sofistes a ďalšie.

Ústava
Dobro a prospech štátu kládol Platón na prvé miesto, im sa musí podriadiť aj záujem jednotlivca. Podľa jeho názoru je polis to isté ako človek vo veľkom ( makroantropos ). Ideálnym typom spoločnosti je model skladajúci sa z troch stavov: vládcov, vojakov ( strážcov ) a výrobcov. V obci, ako aj v duši jednotlivca sa nachádzajú tie isté zložky zastúpené v rovnakom počte. Ľudská duša má tiež tri zložky a to rozumovú zložku a jej „pomocníčky“ vznetlivosť a žiadostivosť ( pudová zložka ). Ako je napísané v Ústave: „Jednou z našich schopností sa učíme, druhou sa rozohňujeme a napokon akousi treťou túžime po rozkošiach spojených s jedlom a plodením i po všetkom, čo je tomu blízke.“ Zložkám duše preneseným na obec teda zodpovedajú potreby, ktoré vedú k jej vzniku. Spravodlivá obec preto vzniká z potreby spravovania zvereného do rúk vládcov ( archontes ), obrany pred napadnutím zvonku a pred vnútorným nepriateľom, ktorú má zabezpečovať stav strážcov ( fylakes ) a zaobstarávania potravy, bývania, odevu a podobných vecí,o ktoré sa majú starať výrobcovia ( demiurgoi ). Toto členenie odvodzuje z rozdelenia častí duše ( štátny organizmus chápe ako analógiu duše ) a každý zo stavov ako obraz jednej časti duše má svoje funkcie ( práva ) súvisiace s príslušnou cnosťou. Ako vyššia duša má vládnuť zmyslom, tak i vládca – filozof má vládnuť stavom. Vyžaduje pritom deľbu práce podľa uvedenej štruktúry spoločnosti. Rozum zodpovedá stavu vládcov, vojaci vynikajú statočnosťou, odvahou, duša najpočetnejších, výrobcov, je vášnivá, a preto majú úlohu živiteľov.

Stavy sa podľa Platóna formujú celkom prirodzene: „Nikto z nás sa nerodí navlas podobný druhému, ale vždy je odlišný svojou prirodzenosťou, a preto sa hodí na iný druh práce.“ Najmenšou skupinou sú tí, u ktorých prevláda rozumová zložka. Títo sú vychovávaní k múdrosti, aby mohli vládnuť. Platón vyjadruje názor, že bez ovládnutia štátu filozofiou alebo splynutím kráľov a filozofie neuzrie svetlo sveta spravodlivá ústava ( ako ju on nazýva ). Strážcovia majú byť podľa Platónových predstáv bystrí, silní, rýchli, mierni i prudký; nemajú však vlastniť žiaden majetok okrem najnevyhnutnejšieho. Ich úlohou je slúžiť pre blaho obce. Výrobcovia sú schopní byť užitočným stavom a uspokojovať potreby nielen svoje, ale i ostatných, za čo žiadajú v polis mier a poriadok. V záujme udržania nestrannosti a pokušenia vládcov či strážcov Platón zredukoval vo svojej ústave ako vlastnícke záujmy, tak i rodinný život týchto dvoch stavov. Preto ani jeden z týchto by nemal vlastniť viac, ako potrebuje a nemal by prísť do styku so striebrom a zlatom. Pre oba vyššie stavy má tiež platiť nemanželský stav, čo síce neznamená, že by chcel Platón zriadiť celibát, ako sa však stalo v otázke vzťahu ku katolíckej cirkvi, chce však zaviesť spoločenstvo žien. Z tohto hľadiska ide filozofovi najmä o zlepšenie biologických vlastností potomstva, podľa prísnych pravidiel. Podľa Platóna by mali najlepší muži spávať iba s najlepšími ženami a to čo najčastejšie to bude možné, no a tí najhorší len s najhoršími ženami, a to v čo najredukovanejšom množstve. S takýmto názorom sa pristupuje aj k potomkom takýchto párov.
Najlepšie deti majú byť vychovávané s najlepšou starostlivosťou a tie najhoršie sa majú ukryť na tajnom a neznámom mieste. O týchto opatreniach okrem vládcov nesmel vedieť nik. Čo sa samotných detí týka, tých najlepších, tie boli vychovávané pre obec a aj medzi nimi a ich rodičmi bolo vymazané akékoľvek spojene, tým pádom sa stráca rozdiel medzi „mojím“ a „tvojím“. Z týchto detí sa postupom času vyčleňujú buď strážci, v dvadsiatom roku života, alebo po dosiahnutí tridsiateho roku života sa robí ďalšie výberové konanie do úradu vládcov. Ak sa ich štúdium a prax v obore filozofie a vládnutia osvedčia, po päťdesiatom roku života sú prijatý za vládcov a sú im zverené dôležité úlohy. Podľa Platóna sa stav pospolitého ľudu ( demuirgo ) nemôže stať vládcom či strážcom, a len dva vyššie stavy ho riadia a dohliadajú naň ako pastieri nad stádom. Iba vládcom obce prináleží „hovoriť nepravdu buď nepriateľom alebo občanom, ak je to v prospech obce, ostatní takýto prostriedok použiť nemôžu. Platón pripomína, že jeho Politeia vzniká ako návrh pri hľadaní spravodlivosti a čím viac sa obce priblížia tomuto obrazu, tým budú lepšie.
Čo sa týka spravodlivosti a zákonov v rámci Platónovho polis, v dialógoch Sokrata s inými filozofmi môžeme vidieť rozbor troch názorových prúdov, čo sa tejto otázky týka. Prvým názorom je tvrdenie, že spravodlivosť znamená, dávať každému, čo mu patrí. To by v praxi znamenalo, že na úkor spravodlivosti by si museli ľudia ubližovať navzájom, čo je v rozpore s Platónovou filozofiou, podľa ktorej nemôže byť ubližovanie nikdy spravodlivé. Toto pôvodné tvrdenie vyvrátil Platón básnikovi Simonidesovi.

Druhým názorom bolo tvrdenie, že spravodlivosť sa rovná prospechu silnejšieho. Túto teóriu zastupoval Trasymachom, predstavujúci filozofiu sofistov. Platón sa snaží presvedčiť sofistov o nesprávnosti ich tvrdenia argumentami, že vládnutie je služba tým, ktorí vládcu zvolili, a že každý múdri vládca, dostanúc sa k moci myslí najprv na prospech svojich poddaných a nie na svoj vlastný. Tretím tvrdením bolo tvrdenie opäť sofistické, a to, že nespravodlivosť je múdrosť a cnosť. To je však v rozpore samo o sebe, pretože nespravodlivosť spôsobuje rozštep nech už sa jedná o polis, alebo o bandu zbojníkov. Trasymachos sa snaží presvedčiť Platóna pomocou argumentu, že nespravodliví sa majú často krát lepšie ako spravodliví. Platónove záverečné stanovisko vyznieva paradoxne, keď tvrdí, že znášať nespravodlivosť je lepšie, ako byť nespravodlivým, čím vlastne zdôvodňuje spravodlivosť ako dobro samo osebe. S týmito úvahami súvisia aj myšlienky a „spravodlivej“ rovnosti. Platón chápe, že rovnosť vytvára priateľstvo, ne nerozumie faktu, aká rovnosť má takýto účinok. V zásade Platón rozlišuje dva typy rovností a to úplnú a úmernú. Tá prvá, rovnosť úplná, sa môže zaviesť pri odmeňovaní, podľa zásluh, každému rovnakým dielom na princípe žrebu, no Platón ju odporúča iba ako prostriedok proti nespokojnosti ľudu, len vo výnimočných prípadoch. Druhá rovnosť má prideľovať väčšiemu viac a menšiemu menej. Platón si však uvedomuje, že takýto druh rovnosti je len veľmi ťažko zriaditeľný v rámci polis. Platónov štát ako ho vykreslil v tomto diele je zásadne odlišný od našich súčasných štátov, skôr pripomína orientálny despotizmus alebo tiež katolícku cirkev, ktorá sa podľa jeho vzoru nakoniec zorganizovala. Podľa jeho predstáv je obec stvorená za účelom, aby zvrchované dobro, ktoré nazýva aj Bohom zavládlo na zemi. Jednotlivec je obetovaný idei, pričom sa jeho vôľa nesmie líšiť od všeobecnej štátnej vôle. Bude to štát komunistický, v ktorom všetko, ako duševný majetok, tak majetok telesný, voľba zamestnania, voľba ženy, výchova detí, všetko bude určované obcou samotnou. Štát má byť veľkým výchovným ústavom, má nahradiť rodinu, udať zmysel života jednotlivca a zredukovať jeho činnosť.

Aj poézia sa podľa Platóna v rámci obce píše pod dozorom sudcov: Homér a Hesiod nakoniec doplatia na svoj osud, ktorý im pripravovala od začiatku grécka filozofia a budú vylúčení zo štátu, pretože kazia mládež. Ústava je spis, považovaný za jeden z najveľkolepejších vôbec, v ktorom sa spojuje metafyzický vzlet, túžba po mravnom usporiadaní sveta a zmysel pre praktické prevedenie ideálu.. Avšak, v pozadí celého diela je vidieť nevkus. Akým právom si môže štát dovoliť vylúčiť poéziu, akým právom môže dať štát do spoločného vlastníctva ženy a deti! Ďalším paradoxom v Ústave je úcta k barbarskej Sparte, vedenej bojovníkmi. Platón obhajoval ich barbarstvo a nevľúdnosť výhovorkou o umelosti. Vraj sa Sparťania len tvária, aby neboli vidieť ich slabosti. Taktiež tvrdil, že poznajú filozofiu na čo ako dôkaz používal fakt, že hovorili úsečne. Hoci bola Platónovi politická činnosť zakázaná, celý život sa venoval myšlienke správneho usporiadania štátu. V tomto diele vytvoril model spravodlivej vlády a politiky ideálneho štátu. Jeho dielo a teórie sú aj kvôli tomuto aspektu označované za platónsky komunizmus.