Slovo faraón vzniklo z dvoch starých egyptských slov: peraa, doslova veľký dom. Kráľa naozaj charakterizovala majestátnosť jeho paláca a rovnako majestátny musel byť jeho večný hrob. Egyptské slovo označujúce pyramídy znamená vlastne more. Je zvláštne, keď si uvedomíme, že slovo, ktoré používame pre veľké kráľovské hroby starovekého Egypta, hoci je grécke, má nejasný pôvod. Uvádzalo sa, že pochádza z termínu pyramois, čo v gréčtine označuje koláč zo sezamových semienok. Toto vysvetlenie, takisto ako ďalšie vyrieknuté hypotézy, sa však nezdá príliš presvedčivé. Na ľavom brehu Nílu, medzi dedinami Abú Rawáš a Médúm, sa nachádzajú zvyšky asi 80 pyramíd. Niektoré sú takmer neviditeľné, zničené, vykradnuté a pokryté pieskom. Iné sa týčia k nebu, aby pripomínali moc a výnimočnosť starovekej egyptskej civilizácie. Medzi pyramídami vynikajú tri kolosálne stavby na nekropole v Gíze pri Káhire, hroby faraónov zo IV. dynastie: Chufua, Rachefa a Menkovreho, ktorí žili v 24.storočí p.n.l. Mená týchto troch faraónov v Herodotovej transkripcii znejú: Cheops, Chefren a Menkaure. Počas egyptských vojenských výprav si Napoleon Bonaparte našiel čas, aby vypočítal, že kamene zo všetkých troch pyramíd by po obvode hraníc Francúzska vytvorili súvislý múr vysoký 3 metre. Najvyššia z nich, Cheopsova pyramída, je vysoká 146 metrov a jej šikmé steny merajú 186 metrov. Na jej stavbu bolo použitých 2 300 000 kamenných kvádrov rôznej hmotnosti. Tie najmenšie vážia okolo 2,5 tony, tie najväčšie niekoľko desiatok ton.

Pyramídy sa stali kráľovskými hrobmi pre celé obdobie Starej a Strednej ríše, to znamená od 27.do začiatku 18.storočia p.n.l. V Novej ríši sa malé pyramídy stavali pre úradníkov a hodnostárov kráľovských dvorov, kým faraóni a kráľovné sa dávali pochovať do veľkých pohrebných komplexov v Tébach. Architektonický vývoj pyramíd môžeme sledovať od jeho prvopočiatkov, od malej kôpky zeme, ktorá pokrývala hroby v archaickom období, teda v posledných storočiach 4.tisícročia p.n.l., cez väčší útvar, ktorý chránili nepálené tehly, s obdĺžnikovým pôdorysom a stenami zbiehajúcimi sa do stredu. Poznáme ho ako mastabu, čo je moderné arabské slovo označujúce lavicu. Niekoľko mastáb, poukladaných na seba a postupne sa zmenšujúcich, bolo základom pre vznik najstarších stupňovitých pyramíd. Stupne boli vypĺňané, priestory medzi nimi zarovnávané, a tak sa dospelo k dokonalej forme: pyramíde na štvorcovom základe so štyrmi trojuholníkovými hranami spojenými na vrchole. Jednotlivé vývinové obdobia pyramíd sa stali významným symbolom egyptského náboženského sveta a starovekej viery v posmrtný život. Pôvodná zemina nahromadená na archaických hroboch môže byť považovaná za obraz pahorku, ktorý sa na počiatku sveta vynoril z praoceánu. Mastaba postavená z tehál na obdĺžnikovom základe sa stala prvým výrazom idey hrobu ako „večného domu“ mŕtveho. Pyramída rastúca do výšky je ideou „schodiska“ stúpajúceho k nebesiam, kým jej dokonalé šikmé steny sú zhmotnením slnečných lúčov zahaľujúcich telo mŕtveho. Vo všetkých týchto spojeniach nájdeme jeden spoločný princíp: hrob je negáciou samotnej smrti, miestom nového zrodenia, druhej, nesmrteľnej fázy života kráľa, božieho syna.