ALEXANDER VEĽKÝ
Macedónia bola v očiach mnohých Grékov ,,polobarbarskou krajinou“. Jej obyvatelia hovorili síce grécky, ale nárečím, ktoré sa dosť líšilo od attickej koiné. Do svojej krajiny prišli podľa tradície až v 9.- 8. storočí pred n.l., a to z Peloponézu. Priviedol ich kráľ Perdikkas z Argu.
Po vláde kráľa Archeláa, ktorá sa skončila roku 399 pred n.l. jeho zavraždením, nastalo v Macedónii obdobie zmätkov. Rýchlo sa striedajúci králi sa zamotali do sporov v Tessálii, kde sa zrazili s Tébanmi. Utrpeli porážky a Macedónii hrozil rozklad. Zachránil ju Filippos II., ktorý sa roku 359 pred n.l. zmocnil vlády, keď jeho brat Perdikkas III zahynul v boji so vzbúreným kmeňom Lynkéstov. Filippos okamžite zabil najnebezpečnejšieho z tých, kto si na trón robil nárok; svojho nevlastného brata.
Alexandrova matka Olympias bola dcérou krála Epeira, z oblasti dnešného Albánska. Jej rodina odvodzovala svoj pôvod od Achilla. Jeho syn Neoptolemos založil ich kráľovský rod s Andromaché, vdovou po Hektorovi, ktorú Neoptolemos získal po vyplienení Tróje.
Krátko po Korintskom kongrese, na ktorom vznikol zväz všetkých gréckych štátov – korintský spolok, z popudu Filippa II., roku 338/7 pred n.l., začal Filippos II. s prípravami k vojne s Perziou. Poslal do Malej Ázie svoje vojsko vedené Attalom a Parmenionom. Ale neočakávaná smrť Filippa II., ktorý bol zavraždený na svadbe svojej dcéry Pausanias v roku 336 pred n.l., zostali tieto plány neuskutočnené.
Po smrti Filippa II. sa Macedónskym vládcom stáva jeho syn Alexander III. (gr.Alexandros), 356-323 p.n.l. narodený v znamení leva. Vošiel do dejín s prímením Veľký.
Narodil sa v meste Pelle, vraj tej istej noci, ako bol zapálený Artemidin chrám v Efeze. Na celej Alexandrovej postave leží pečať jeho doby i toto prostredie v ktorom vyrástol - vládnuce triedy polobarbarského štátu, ktorý vkročil na cestu rozsiahlych výbojov a dostal sa v tej dobe do čela helénskeho sveta. Alexander bol neskoršie popisovaný ako predčasne vyspelé a bystré dieťa. Plutarchos uvádza bez podrobností dlhý zoznam učiteľov. Keď dorástol do veku siedmeho roka a jeho detstvo podľa zvyklostí skončilo, našiel mu otec učiteľa. Bol ním Leonidas, strýko Olympiady. Leonidovi nedal nikdy najavo lásku, keď jeho dohľad skončil a jediný dar ktorý mu kedy poslal z Ázie, bol sarkastický- vrecko kadidla. Ako chlapec obetoval kadidlo vo svätyni a výstredne ním plytval. Leonidas ho za to pokarhal aby šetril vzácnymi vecami do doby, kým bude sám pánom zeme. Vzal si teda Leonidove slová k srdcu. Plutarchos ďalej hovorí, že Alexander už od detstva túžil vyniknúť a pestoval filotimiu, lásku ku cti. Dostal aténsku výchovu, jeho učiteľom bol Aristoteles, ktorý mal na svojho žiaka veľký vplyv. Tam strávil tri roky a Aristoteles sa postaral aby si Alexander osvojil všetko potrebné z filozofie, histórie a politiky, prírodných vied a umení. Na rozlúčku mu venoval osobitne komentovaný exemplár Íliady, ktorý potom vraj vždy vozil so sebou. Vždy si pamätal, že to jediné, čo si zaslúži sebelásku, je to, čomu sa dnes hovorí superego: ona „intelektuálna duša“, ktorá sa musí vycvičiť, aby ako kráľ vládla všetkým nízkym chúťkam, aby odvrhla medze smrteľnosti a bažila len po cti, vznešenosti a sláve. Toto kúzlo zanechal po sebe tento význačný učenec. Alexander sa neraz vyjadril, že Filippovi vďačí za to, že žije, a Aristotelovi za to, ako žiť. V osemnástich rokoch, už velil jazde na ľavom krídle macedónskeho vojska v bitke pri Chaironei. Ešte predtým začal Filippos zasväcovať syna do záležitosti štátnej správy. V rannom veku si Alexander osvojil názory a morálne návyky vládnutia na dvore.
Situácia na macedónskom dvore bola značne zložitá: prebiehal tu boj medzi rôznymi skupinami šľachty. Jednu z týchto skupín tvorila hlavne šľachta z Dolnej Macedónie, pretože práve Dolná Macedónia bola kedysi jadrom okolo ktorej sa zjednotili ostatné oblasti. Mnohí predstavitelia dolnomacedónskej šľachty boli Filippovými dôverníkmi a zaujímali dôležité miesta na dvore a vo vojsku. Okolo Alexandra sa začína zoskupovať mládež zo šľachtických rodov hlavne z Hornej Macedónie. Tak sa vytvára kruh Alexandrových priateľov a dôverníkov. Z nich vyšli neskoršie najenergetickejší a najschopnejší činitelia z obdobia, kedy bola dobývaná Ázia. V roku 337 pred n.l. boli v dôsledku bojov v dvorných kruhoch Alexander i niektorí jeho priatelia dokonca nútení Macedóniu opustiť. Ovšem zakrátko sa Filippos so synom zasa zmierili.
Po zavraždení Filippa vznikli dvorské intrigy s novou silou. Avšak Alexander sa nemilosrdne vysporiadal s uchádzačmi o trón z rad svojich príbuzných i s niektorými vojvodcami macedónskej armády. Alexander zahájil svoju vládu tradične macedónskym spôsobom – odstránil tých ktorí ohrozovali jeho nástupnícke právo . Plutarchos a Diodóros sa zhodujú v tom , že vyhľadal a potrestal spiklencov, ktorí zosnovali otcovu smrť. Jeho najvýznamnejšou obeťou bol Alexandrov bratranec Amyntas, syn Perdikka III., ktorý bol podľa bežných pravidiel nástupníctva vládnucim kráľom. Popri Alexandrovej vláde vedľa dvorských intríg a možných nepokojov v Macedónií, hrozilo i dávne nepriateľstvo a odpadnutie thrácko-ilýrskych kmeňov na severe a na juhu zasa protimacedónske hnutie v Grécku. Alexander obnovil spojenectvo medzi gréckymi štátmi a Macedóniou a na jar v roku 335 tiahol na sever – do Thrácie. S thráckmi sa vysporiadal veľmi kruto a potom zamieril ďalej, až za Dunaj proti Ghétom. Celé ťaženie opísal veľmi podrobne jeden očitý svedok, najskôr Ptolemaios. V tej dobe nebol ešte v najvyššom velení, lebo Alexander mohol svojich priateľov povolať späť z vyhnanstva, až po Filippovej smrti. Jeho vtedajším vrchným veliteľom, bol ďalší priateľ z oných dôb, Parmeniov syn Filótas. Ten nikdy nestratil kráľovu priazeň, a tak prešiel do obdobia novej vlády s vyššou hodnosťou. Alexander sa čoskoro musel obrátiť do Illýrie, kde prepuklo povstanie proti macedónskemu panstvu.
Medzitým dočasná neprítomnosť Alexandra prispela k oživeniu protimacedónskych nálad v Grécku. Ako prvé vystúpili Théby. K protimacedónskemu hnutiu sa pripojili Athény, a peloponeské štáty. Prihnal sa pred Théby a keď odmietli návrh na zmierenie dobil ich útokom. Šesťtisíc obrancov dal na mieste popraviť, všetko obyvateľstvo predal do otroctva a mesto dal zbúrať. Tragický osud Théb zapôsobil hlbokým dojmom na celé Grécko. V popise udalostí, ktoré sú opísané veľmi podrobne, Arrianos vyslovene hovorí, že čerpal informácie od Ptolemaia, ktorý sa akcie pravdepodobne zúčastnil. Protimacedónske hnutie bolo potlačené. Úspešný pochod na sever výpravy do stredného Grécka uvolnili Alexandrovi ruky pre ázijské ťaženie.
VÝPRAVY ALEXANDRA MACEDÓNSKEHO
Na jar roku 334 pred n.l. prekročila grécko-macedónska armáda Hellespont. Bola počtom neveľká, zato však dobre organizovaná : tvorilo ju 30 000 pešiakov 5000 jazdcov. Hlavným jadrom pechoty boli ťažkoodenci: macedónska falanga, grécki spojenci a žoldnieri. Mal k dispozícii 160 lodí. Sprevádzali ho odborníci na stavbu obliehacích strojov, ženisti a zememerači, navyše aj historici (medzi nimi Kallisthené z Olyntu), zemepisci (Aristobúlos) a filozofi (Pyrrhón), čo svedčí o veľkorysej koncepcii celej výpravy. Jeho najschopnejší veliteľ bol Antipatros .
Najprv zamieril do Tróje. Tá bola síce zničená, ale viditeľná. Vzal si zbrane z homérskych trofejí, aj štít, ktorý mu mal neskoršie zachrániť život. Plutarchos hovorí, že Alexander slávnostne ozdobil Achilov hrob. Všetky pramene sa zhodujú v tom, že priniesol hrdinovi obeť.
K prvej zrážke s nepriateľom došlo neďaleko od Hellespontu, na rieke Granikos. Rozhodujúcu úlohu zohrala macedónska jazda. Zajatých gréckych žoldnierov, ktorí boli v perských službách (okolo 2000 mužov) uvrhol Alexander do otroctva a poslal ich do Macedónie, pretože Gréci v perských službách, prehlásil korinthský kongres za zradcov. Toto víťazstvo umožnilo ďalší postup po maloázijskom pobreží.
Väčšina gréckych obcí sa Macedóncom dobrovoľne poddala, ale boli aj výnimky. Zvlášť húževnate sa bránili Milétos a Halikarnassos. V Halikarnasse, bolo sídlo perzsekého satrapu Orontopata, kam sa stiahol aj Memnón. Tri mesiace dobýval toto mesto, a keď sa do neho prebili cez prielom prvé oddiely, Memnón ho zapálil. Tu došlo k významnej zmene v Alexandrovom konaní. Správu nad dobitým územím zveril jeho legálnemu vládcovi, v tom prípade vládkyni, ktorou bola Maussollóva sestra Ada, vyhnaná peržanmi. Ada ho zato uznala za „Veľkého kráľa“.
Po úspešnom macedónskom ťažení si grécki žoldnieri uvedomovali, že je pre nich výhodnejšie slúžiť macedónskemu kráľovi než bojovať proti nemu. Alexander sa predovšetkým riadil taktickými úvahami, a preto prevádzal voči tým gréckym obciam v Malej Ázii, ktoré sa mu podrobili „osloboditeľskú“ politiku: obnovoval v nich demokratické zriadenie a vyháňal perzských chránencov. Spravidla maloázijské mestské štáty neboli oslobodené ani zahrnuté do Korinthského spolku.
O svojom novom titule si nerobil Alexander ilúzie: veľkým kráľom bol Dáreios III., ktorého musel poraziť v otvorenej bitke. Dozvedel sa že, Dáreios sústreďuje veľkú armádu v Sýrii. Vypochodoval na juh od Ankary, prešiel anatolskou náhornou rovinou, prekvapujúcim nočným útokom sa zmocnil Kilikijskej brány (priesmyk medzi dvoma skalami, v ktorom sa dnes riadi doprava), a dosiahol Tarsos prv, ako sa tamojší satrapa pripravil na obranu. Po jeho dobití obsadil susedné mestá, ktoré sa mu väčšinou vzdali bez boja, a správal sa k nim dobre. Keď dostal presné správy o Dáreiovi, vydal sa na pochod do Sýrie.
Dáreios III. si dosť neskoro uvedomil, že grécky vpád nie je len pohraničný incident, ktorý zlikvidujú miestny satrapovia. Zmobilizoval všetky svoje vojenské sily, postavil sa im osobne na čelo a rozhodol sa vybojovať s Alexandrom bitku, v ktorej by ho porazil. Vypovedaný aténsky stratég Charidémos, ktorý sa stal po Memnónovej smrti veliteľom Dáreiových gréckych žoldnierov, radil ustúpiť do vnútra Ázie, aby Alexandra pred rozhodujúcou bitkou vyčerpal. Keď však vyhlásil že veliteľom by nemal byť kráľ, ale skúsený vojvodca, dal ho Dáreios za urážku popraviť. K stretnutiu Alexandra a Peržanov, došlo v roku 333 pred. n.l. pri Isse, v úzkom údolí medzi morom a horami. Postavenie perzských vojsk bolo silné, odrezávalo macedónske vojsko od jeho tyla a skoro úplná nepriechodnosť miesta uľahčovala obranu a na druhej strane nemohli Peržania využiť svoju nespočetnú prevahu. Macedónci dosiahli úspech prudkým náporom pravého krídla. Dáreios sa dal na útek, v rátane s Nábarzanésom, veliteľom perzskej jazdy, a zanechal na mieste celé svoje vozatajstvo, jeho matka, žena a deti padli do Alexandrovej moci . Víťazi sa zmocnili ohromnej koristi. Alexander odmietol mierové ponuky perzského kráľa a rýchle tiahol so svojim vojskom k juhu - do južnej Sýrie, Palestíny, a nílskeho údolia.
Peržania v neistom posede starovekých jazdcov mali tú nevýhodu, že postrádali malé kopie, ako bojové ručné zbrane. Miesto nich mali metacie oštepy, ktoré najskôr nikto neudržal viac než dva. Macedónci mali silné bojové kopie, zo silného dreva. Tieto zbrane boli závislé na pohybe paže, lebo každý pohyb koňa vpred vyklonil jazdca dozadu, boli aj a tak lepšie vyzbrojení.
Velenie nad ľavým krídlom zveril Parmeniónovi a Alexander sám zaujal ono tradičné vážené postavenie napravo, kde bol jeho brigádnym veliteľom Filótas. Arrianos udáva mená všetkých jednotlivých podveliteľov a je zaujímavé vidieť tu budúcich veľkých generálov Kratera a Perdikka, ktorí boli vtedy ešte veliteľmi falang.
Ptolemaios a Hefaistion doposiaľ nevelili vôbec. Ako pravý profesionál nemal Alexander na bitevnom poli žiadnych obľúbencov.
Na urputný odpor sa Macedóncom postavili veľké obchodné strediská Fenície a Palestíny: Tyros a Gaza. Dobyť také pevnosti ako bol Tyros bez obliehania bolo nemožné. Boli dovezené stroje, prevedené v širokom merítku obliehacie práce. Bohaté mesto bolo vylúpené, muži pobití, ženy a deti predané do otroctva.
Niekedy v priebehu obliehania prijal Alexander posla od Dareia, ktorý mu ponúkol nie-len vysokú čiastku 10 000 talentov za svoju rodinu, ale aj mierové podmienky: celú Malú Áziu na západ od Eufratu, spojeneckú zmluvu a ruku svojej dcéry. To bola príležitosť k slávnemu dialógu s Parmeniónom: ,,Ja by som to zobral, bol by som tebou, Alexander.“
,,Keby som bol ja tebou, tiež by som to zobral. Ale ja som Alexander.“ A odpovedal, že peniaze nepotrebuje a ani nepotrebuje, aby mu niekto ponúkal namiesto celého územia len polovicu, keď je aj tak jeho.
Tento okamžik Alexandrovho rozhodnutia je jedným zo skvelých historických dôkazov o tom, že jednotlivci, a nie iba ekonomické sily, dokážu zmeniť osud ľudstva. Keby bol Alexander Parmenióna počúvol, bola by sa grécka civilizácia v Malej Ázii uchytila pevnejšie, ale nikdy by sa nebola dotkla Východu. Rovnováha síl s Perziou by bola zostala neistá.
Alexander sa vydal na juh do Gazy, posledného miesta pobrežného odporu. V Egypte, ktorý stále ťažko niesol perskú nadvládu, nenarazil Alexander na odpor: perský satrapa Mazakés mu odovzdal memfidskú pevnosť a štátnu pokladnicu a vzdal sa i so svojím vojskom. Egyptské kňažstvo uvítalo nového dobyvateľa. Alexander podnikol výpravu do Amónovej oázy a tam, v chráme tohto božstva, ho kňazi prehlásili za syna boha Réa. Alexandrova vláda tak bola vytvorená do formy tradičnej pre staroveký Egypt. V nílskej Delte, medzi morom a rozsiahlym jazerom Mareotis, Založil Alexander nové mesto nazvané po ňom, Alexandria. Alexandria sa neskôr stáva najdôležitejším strediskom obchodu a remesla, najvýznamnejším kultúrnym centrom grécko-východného sveta. Dobytie Egypta a založenie Alexandrie prispeli k tomu, že Macedónci sa úplne zmocnili východného Stredomoria.
Starosť o vojenské záležitosti znamenala pre neho omnoho viac, než len menovanie dôstojníkov a riadenie veľkej stratégie. Nikdy sa necítil povznesený nad starosťami oddielového dôstojníka. Láska k armáde bola pre neho nepochybne dychom života, ale nikdy sa nepokúšal získať si ju lacno. Nešlo len o to byť prvý v nebezpečí a dávať iným odvahu, keď sa veci nedarili. Miesto toho aby prednášal pred bitvou prejavy, dokázal pozdraviť svojich mužov menom. Aj keď jeho hmotné odmeny boli štedré, bolo uznaním už to, že dokázal pozdraviť svojich mužov menom. Dokázal prijať kapituláciu bohatých miest a zabrániť svojim mužom ich drancovanie. Patrné z výsledkov, i keď nikdy nepopísané detailne, sú osobné rozhovory s mužmi, ktorých považoval za svojich priateľov a tak aj s nimi jednal: s macedónskymi generálmi, hercami, hudobníkmi, časom i s perskými šľachticmi, s perským eunuchom, s indickým mudrcom, so starou kráľovnou Sisygambis a so všetkými ľuďmi, ktorých osobne poznal. Čas od času sa musel určite pozerať i na svojho ubohého imbecilného nevlastného brata Arrhidaia, ktorý mizne z dejín až do Alexandrovej smrti, keď sa s ním opäť stretávame v kráľovskom paláci. Keď vidíme, ako v období vojnových akcií jeho rutinné práce zaostávajú, musíme žasnúť nad tým, že si nachádzal čas na čítanie; a to nielen histórie a správnej vedy ale i klasických tragédií a modernej poézie.
Na jar roku 331 p.n.l. vytiahli Macedónci z Egypta po starej ceste cez Palestínu a Feníciu a ďalej k Eufratu. Dáreios sa ani nepokúsil zadržať postup Alexandrových vojsk a zabrániť im v prechode cez Eufrat a Tigris. Obaja súperi sa stretli na druhej strane Tigridu, na území dávnej Asýrie, pri dedinke Gaugamel.
Bitka pri Gaugameli v roku 331 pred n.l. bola jednou z najväčších v staroveku. Úspešný útok skvelej stredoázijskej a indickej jazdy na ľavé krídlo macedónskych vojsk nedokázal odvrátiť Dáreiovu porážku.
Je ťažké predstaviť si chaos, charakterizujúci plné nasadenie v určitých štádiách, zmätok spôsobený hlukom, pohybom a prachom, ovzdušie pochýb a neistoty, strašné krviprelievanie... Musí byť obtiažne pre moderných generálov, aby zostali kľudní a nezaujatí, keď riadia operácie z veliteľského stanovišťa vzdialeného míle od bitevnej scény. O čo ťažšie to muselo byť pre Alexandra a Dáreia, ktorý boli umiestnení priamo v bitevnej línii! Zdá sa, že Dáreios nemal onu vzácnu, ale toľko potrebnú schopnosť predniesť protichodné hlásenia, konať správne pozorovania a pri zachovaní kľudu a duševnej rovnováhy vydávať za takých okolností rýchle a uvážené rozkazy. Alexander mal tú schopnosť vo výraznej miere. To bol jeden z rozhodujúcich faktorov v bitke u Gaugamely.
Po svojej porážke bol Dáreios len na obtiaž vladárom východných oblastí, ktorí boli oddávna slabo spetí s predoázijskými satrapami achaimenovskej ríše. Preto v lete roku 330 pred n.l. zabili posledného Achaimenovca a sami sa stiahli ďalej na východ. Krátko potom sa prehlásil satrapa Baktrie Bessos ,, veľkokráľom “, nasadil si na hlavu kyrbasiu so zdvihnutým hrotom (bola to výsada kráľov, satrapa musel nosiť plochú) a prijal meno Artaxerxés IV. Alexander ho neuznal, pretože sa sám pokladal za jediného zákonného dediča achaimenovskej moci. Bessos bol potrestaný: bol mučený a potom poslaný do Ekbatanu a tam bol popravený.
Macedónske vojská tiahli ďalej do úrodného údolia Jaxartu. Na brehu tejto rieky bolo založené mesto Alexandreia Eschate. Hlavnými dôvodmi prečo boli zakladané alebo rozširované staré sídlištia, boli úvahy strategického a sociálneho rázu: boli to vojenské kolónie, oporné body, v ktorých zostávali vojaci starších ročníkov, invalidi, žoldnieri a miestny obyvatelia. Obyvateľstvo bolo zmiešané: Gréci, Macedónci, Iránci.
V strednej Ázii sa Alexander snažil ešte viac než predtým získať na svoju stranu miestnu šľachtu a nutné vojenské posily. Je veľmi príznačné, že celá rada opatrení- zavedenie proskynézy (padanie na zem pred kráľom), používanie médskeho kráľovského rúcha atď., ktoré svedčia o snahe dosiahnuť zblíženie s Východom, spadá do doby Alexandrovho pobytu vo východnom Iráne a v Strednej Ázii. Alexandrova politika slávila isté úspechy. Časť miestnej šľachty sa skutočne začala preorientovávať, aj keď druhá časť sa k Alexandrovi chovala nepriateľsky. Alexander sa snažil získať i nových spojencov, vracal majetky tým predstaviteľom miestnej šľachty, ktorý prešli na jeho stranu. Satrapom Baktrie menoval Oxiatra.
V roku 327 pred n.l. zmobilizoval Alexander svoju armádu, posilenú oddielmi zo všetkých nových území, so silou asi 120 000 mužov, k pochodu do Indie. Prvý kontakt s bájnou zemou zažil už v Sogdiane- štátnou návštevou kráľa Takšašila z Pandžábu.
K dosiahnutiu úspechu používal Alexander všetky možné prostriedky: porušovanie daného slova, klamstvá, hrozby, bezohľadné represálie. Miestne obyvateľstvo pri priblížení dobyvateľov často utekalo do hôr. V Indii narazili Macedónci na početného, ale rôznorodého nepriateľa: boli to nezávislé kmene zachovávajúce ešte v mnohom prvotnopospolný rád alebo na menšie kráľovstvá. Medzi týmito kmeňmi a štátmi prebiehal boj. Vládca mesta Taxila, dôležitého obchodného strediska na starej ceste z Indie do Strednej Ázie, uzavrel s Alexandrom spojenectvo. Mocný kráľ susedného štátu Poros v spolku s vládcom iného veľkého kráľovstva (v dnešnom Kašmíre) Abisarom sa rozhodol, že sa postaví Macedóncom na odpor.
V krvavej bitke pri Hydaspe, boli Porove vojská na hlavu porazené. Alexander však Porovi nechal jeho kráľovstvo, pretože počítal s jeho pomocou v ďalších bojoch. Na pamiatku víťazstva boli na brehoch Hydaspu založené dve mestá- Nikaia a Bukefala.
V tábore sa začínali prejavovať príznaky vzbury. Požadovalo sa ukončenie pochodu. Alexander prehlásil, že obete za pokračovanie v pochode nie sú bohom milé, a dal rozkaz na návrat.
Ústup prebiehal iným smerom ,v skutočnosti sa stal novou výpravou. Po návrate k Hydapsu sa Alexander rozhodol plaviť s väčšinou svojej armády dole po rieke, zbytok vojska postupoval po brehu rieky. Vojsko dorazilo do mesta Pattala ležiaceho v delte Indu. Odtiaľ malo loďstvo pod velením Nearcha doplávať po mori k ústiu Eufratu, s časťou vojska zamieril cez Gedrosiu a Karmaniu do Persidy a Susiany.
Táto časť výpravy bola najobtiažnejšia. Armáda sa ocitla v púšti, smädom a hladom zapadajúc do piesku. Vojsko postupovalo len pomaly dopredu, strácajúc pritom ľudí a kone. Vojsko si mohlo odpočinúť až v hlavnom meste Gedrosie- Purech.
Po dorazení vojska k ústiu Eufratu a Tigrisu, Alexander prikázal Hefaistonovi, aby odviedol hlavné sily i s vozatajstvom po morskom pobreží do Persidy, sám potom s ľahkou pechotou zamieril do Pasargady a odtiaľ do Perzepolu a Súz. Tým bolo ukončené ťaženie na východ, ktoré trvalo skoro 10 rokov.
Po skončení vojenských akcií vyvstala pred Alexandrom obrovská a zložitá úloha: udržať to, čo bolo dobyté zbraňami. Preto musel upevniť svoju nadvládu nad obrovskou ríšou, zorganizovať jej správu, urovnať vzájomný pomer medzi Macedóncami a Grékmi na jednej strane a obyvateľstvom východnej časti nového štátu na strane druhej.
V historickej literatúre sa pripisuje Alexandrovi ako zásluha jeho politika ,,zlučovanie“: zjednotenie Ázie a Európy, Peržanov a Macedóncov na zásadách rovnosti v štáte zahrňujúce obyvateľstvo skoro celého vtedajšieho sveta. Skotočne, v Alexandrovej politike, zvlášť v posledných rokoch jeho života, sa prejavovala tendencia zahladiť ostré protiklady medzi dobyvateľmi a podmanenými. Veľký význam malo dosadenie miestnej šľachty do štátnej správy a na veliteľské miesta do armády.
Ústredná správa ohromného štátu bola v rukách kráľa a macedónskej šľachty- kráľových spolubojovníkov na jeho výpravách a najvyšších hodnostárov občianskej správy. Alexander sa zvlášť snažil posíliť armádu- hlavnú oporu macedón. panstva. V armáde došlo v tej dobe k veľkým zmenám: bolo do nej zaradených 30 000 perských mladíkov- epigonov, vybavených macedónskymi zbraňami a cvičených po macedónsky.
Alexandrove výboje sa odrazili v hospodárskom živote ako v Grécku, tak aj na Východe. Objavili sa široké možnosti pre obchod. Styky so Strednou Áziou, Indiou, Arábiou a oblasťami ležiace pri Kaspickom mori sa stali tesnejšími. Veľký vplyv na rozvoj obchodu malo zavedenie jednotnej peňažnej sústavy pre Grécko a Prednú Áziu. Alexandrove zlaté statéry a strieborné tetradrachmy s jeho obrazom sa veľmi rozšírili- boli razené ešte dlhé roky po jeho smrti.
Osobnosť macedónskeho dobyvateľa a jeho skvelé vojenské úspechy hlboko zapôsobili na súčasníkov. Alexander bol bezpochyby jedným z najväčších starovekých vojvodcov a štátnikov. Musel sa vyrovnať so zložitými sociálnymi a medzinárodnými vzťahmi. Práve tieto zložité a protichodné vzťahy, hlboko zakorenené vo zvláštnostiach hospodárskeho a politického vývoja v staroveku, určovali sami o sebe charakter Alexandrových bojov a ich konečný výsledok. Vzniklo nové ohromné impérium, ktoré zahrňovalo nielen rad oblastí na Východe, ale aj celú oblasť okolo egejského mora a značnú časť Balkánskeho poloostrova. Macedónske výboje sa zameriavali hlavne na uchvátenie bohatých mestských stredisiek, vojenských oporných bodov a strategicky dôležitých ciest. Alexander sa obmedzoval na to, aby bola uznaná jeho vláda a aby boli pod kontrolou macedónskych vladárov platené dane. Neusiloval sa o radikálnu zmenu odvekého miestneho života. Macedónsky záber síce zmenil rozdelenie a pomer síl vo východnom Stredomorí a Prednej Ázii, avšak nedokázal, ako ukázala blízka budúcnosť, zabezpečiť celistvosť a trvalosť grécko-macedónskej monarchie a len ešte viac priostril sociálne protiklady na východe.
Obdobie dejín macedónskeho štátu od Alexandrovej smrti roku 323 pred n.l. až do bitky pri Kurupedii v roku 281 pred n.l. má zvláštny význam. Jeho hlavnou náplňou je proces rozpadu ohromného ,,svetového“ impéria, ktoré vzniklo v dôsledku výbojov Alexandra Macedónskeho a vzniku nových helenistických štátov. Tento proces bol veľmi zložitý. V pestrom slede udalostí prebiehajúcich v rôznych častiach grécko-východného sveta, v búrlivých sporoch medzi Alexandrovými nástupcami- diadochmi, je obtiažne postihnúť určitú súvislosť a zákonitosť. Je jasné, že rozpad ,,svetovej“ monarchie a vznik nových štátov neboli výsledkom náhodných okolností alebo úsilia jednotlivých osobností, ale že je nutné sa na to pozerať ako na nevyhnutný proces podmienený sociálno- ekonomickými a politickými príčinami.
