Celkový rozvoj armád sveta pred I. svetovou vojnou som do tohto referátu zahrnul preto, lebo práve tento rozvoj prispel k tomu, že I. svetová vojna bola taká strašná. V 19. storočí prinášali zbrojovky na celom svete stále nové a nové zbrane a ich vylepšenia.

Dovtedy zaužívané zbrane, uniformy a taktiky sa závratne zmenili. Doba sa stávala rýchlejšou a s tým sa zrýchlil i vývoj armád. Dovtedy najlepšie a najmodernejšie zbrane sa zrazu stávali zastaralými a skončili v múzeách. Samozrejme, že takýto rozvoj bol mimoriadne nákladný a preto si ho nemohol dovoliť každý štát. To dokazuje, že Rusko aj po vynájdení ihlových zbraní a po ich zaradení do európskych armád ešte stále používalo zastaralé muškety nabíjané spredu. Keď začali svetové mocnosti bojovať o kolónie, nevraživosť medzi nimi sa ešte zväčšila. Zbrojením sa začali predbiehať v tom, kto má väčšiu silu a kto disponuje väčšou armádou. Neskôr bolo jasné, že keby súperenie vyvrcholilo do vojny, mala by katastrofálne účinky, čo sa nakoniec potvrdilo. Od 14. až do 19. storočia sa používali spredu nabíjané palné zbrane na pušný prach. Keďže okrem nich nebolo inej strelnej zbrane, museli sa zdokonaľovať aspoň tie. Prvá ručná strelná zbraň na pušný prach nabíjaná spredu sa objavila okolo roku 1388. Bola to kovová odlievaná tyč s osemhranným prierezom pripevnená na drevenej pažbe trochu prispôsobenej na držanie v ruke, či opretie pod pazuchu. Nebol to nijak zložitý systém. Na odpaľovanie striel bola použitá luntová zápalka.

Jej systém spočíval v tom, že vzadu na vrchu hlavne bol otvor. Keď sa do hlavne nasypal prach a vložila guľka, zobrala sa lunta /žeravé želiezko alebo horiaci špagát/ a vložila sa do dierky na hlavni. Tým sa zapálil pušný prach a ten z hlavne vytlačil guľku. Pušný prach tej doby bol dosť slabý a tak guľka nemala vysokú prieraznosť, ani dostrel. Neskôr sa dosiahlo malé vylepšenie. Kým v začiatkoch strelec musel priložiť luntu rukou, čo mohlo byť riskantné. neskôr sa lunta pripevnila na mechanizmus spúšte, takže ak strelec stlačil spúšť. lunta sa automaticky priložila k pušnému prachu. Približne v 16. storočí sa objavil nový- kolieskový systém. Tentoraz bol otvor na boku hlavne, kde bol aj spúšťací mechanizmus. Pri otvore bola malá plôška s pušným prachom - panvička. Pri nej bolo vrúbkované koliesko a na opačnej strane kohút. Koliesko sa natiahlo a natiahol sa aj kohút a pyritom. Keď strelec stlačil spúšť, koliesko sa spustilo, kohút s pyritom naň spadol a tak sa vykresala iskra, ktorá zapálila pušný prach. Tento systém bol "predbehnutý" iným systémom - kresadlovým. Kresadlová zámka sa objavila okolo roku 1547 v Španielsku a jej vynálezcom bol Simon Marquette, syn talianskeho puškára, ktorý sa usadil v Španielsku. Kresadlová zámka sa skladala z kohútika, ktorý mal dve čeľuste stiahnuté skrutkou.

Do týchto čeľustí sa vkladalo kresadlo, napr. pazúrik alebo kremeň. Oproti kohútika bola ocieľka, kovová doštička v tvare čiapočky, ktorá chránila panvičku a zmierňovala náraz kohútika. Na tejto ocieľke sa tiež vykresávali iskry potrebné k zapáleniu pušného prachu. Panvička bola pri otvore na pušný prach. Bola to malá plôška s vyhĺbenou jamkou na malé množstvo pušného prachu. Na ňu dopadla iskra z kresadla. Tento systém bol veľmi obľúbený a dlho používaný. V každej krajine sa na ňom robili úpravy, ale základný princíp bol všade rovnaký. Ruská armáda používala tento systém až do konca 19. storočia. Kresadlová zámka bola veľmi obľúbená. rozšírila sa prakticky do celého sveta. Aj napriek tomu však nebola dokonalá. Pri jej používaní v poľovníctve vznikol praktický problém - jej používanie spôsobovalo hluk a tak plašila zver. Nehovoriac o tom, že v daždi, keď zvlhol pušný prach, sa stávala zbraň nepoužiteľnou, čo uznala i armáda. Prvým krokom k zlepšeniu tohto stavu bol vynález traskaviny, ktorá exploduje pri náraze, takže nie je treba zapaľovať ju iskrou, s čím by mohli byť pri daždi či vlhkom prostredí problémy. Túto traskavú zmes objavil Edward C. Howard v roku 1799. Aj keď už boli svetu známe podobné materiály, ľudia ich nevedeli prakticky využiť. To dokázal až škótsky vikár Alexander Forsyth. V roku 1807 si dal patentovať nový druh zámky- perkusnú zámku.

Aj keď sa zbraň stále nabíjala pušným prachom, spôsob jeho zapálenia sa podstatne zmenil. Kohút v tvare kladivka udrel do malej nádobky s traskavou zmesou, ktorá bola pripojená k zbrani. Úderom sa rozdrvila traskavá zmes v nádobke a tá zapálila pušný prach v zbrani. Keď však reverend Forsyth podal návrh veliteľovi oddelenia výzbroje pre anglickú armádu v Londýne, u starších prívržencov starého systému sa objavili určité predsudky, takže významnejšieho úspechu sa Forsyth dočkal až pred svojou smrťou v roku 1843. Neskôr boli pokusy na zdokonalenie tejto zámky, ale až v roku 1814 bol vynájdený nový zlepšovací systém pre perkusnú zámku. Nádobka s traskavinou na zbrani bola vystriedaná pistónom a zápalným otvorom vedúcim priamo k náloži v zbraní. Malý pistón - kovová dutinka sa naplnil traskavou zmesou a po náraze kohúta sa plameň zápalným otvorom preniesol až ku náloži. Iný zlepšovák priniesol Manton v roku 1816. Miesto toho, aby sa traskavina nasypávala do pistónu, priložila sa k nemu iba malá výbušná kapsula známa dodnes z detských kapsľových pištolí. Ale Američan Edward Maynard prekonal i tento systém.