1. svetová vojna

Ľudia počas uplynulých 2 tisícročí pokročili o neuveriteľný krok vpred. To, že sa dokázali vyvinúť z primitívnych zberačov plodov na kozmonautov a počítačových expertov je úžasné. Ľudia dokázali premeniť celý svet pomocou svojej vynaliezavosti a usilovnosti. Prešli obrovskými premenami prostredia, života i politických systémov a dokázali prežiť i v tých najneuveriteľnejších situáciách.

Aj keď človek dokázal zmeniť celý svet, nedokázal zmeniť seba. Zostal stále povahovo rovnaký a nezmenil sa ani počas evolúcie. Jednou z mnohých vecí,
ktoré človek urobil a nezmenili sa je vojna. Človek bojoval od začiatku svojej existencie. Aj keď zbrane a spôsoby vojny sa s postupom času menili, vojna a jej (ne)zmysel sa zachovali stále. Ľudia si odjakživa hľadali protivníkov a snažili sa nad nimi zvíťaziť. Záležalo na výzbroji, počte ľudí, ale i velení. Na vojny sa v minulosti minulo obrovské množstvo peňazí a dokonca ľudia uctievali bohov vojny, ktorí im mali pomôcť pri víťazných bitkách. Jediným výsledkom väčšiny vojen však bola len pýcha víťazov a utrpenie nevinných ľudí, za ktoré vojna vždy zodpovedala. Ľudia však nedbajúc na jej následky bojovali stále viac a viac. Vyvíjali stále nové zbrane - od drevených kyjakov cez pušky ku atómovej bombe či riadenej strele. Počas posledného tisícročia boli dejiny vojnami priam posiate. Či už išlo o vojny za slobodu, či vojny z chamtivosti, bolo ich neúrekom. Zväčša však išlo o vojny o územia s vidinou veľkého zisku.

Aby však štát vojnu vyhral, potreboval dobrú výzbroj. Do 16. storočia sa prevratne zmenila taktika boja v porovnaní s vojnami pred rokom 1000. Teraz už boli nedobytné pevnosti a ľudstvo vymyslelo prvé primitívne delá a palné zbrane na pušný prach. Zdokonalili sa i chladné zbrane a bola vyvinutá kuša. Časté vojny však neumožňovali dokonalý vývin zbraní, no do úvahy však treba brať i pomerne slabú technickú vyspelosť tej doby. No aj tak sa v oblasti armády postupovalo veľmi výrazne vpred. Ľudstvo však vyvinulo zdokonalené strelné zbrane a pušný prach, čo znamenalo úplné prepísanie bojovej taktiky. S narastajúcim vývojom zbraní narastali aj počty obetí vojen a zvyšovala sa hrozba, že dôjde k ešte väčším katastrofám. V 19. storočí došlo k obrovským objavom nielen v umení, doprave, či spôsobe života, ale i v zbraniach. Boli vyvinuté prvé zbrane na princípe pruskej ihlovky, či "chassepotu". Vynašli prvé samočinné zbrane a delá nabíjané zozadu. Prevratnú zmenu v boji spôsobil aj vynález lietadla a vzducholode.
Tieto vynálezy boli samozrejme zaradené do výzbroje armád a pokrok v oblasti výroby a spracovania železa spôsobil, že zbrojenie prebiehalo masovo, stroje vyrábali obrovské množstvo zbraní. Takto niektoré štáty disponovali armádou s dovtedy nevídanou výzbroju. Aj keď vojny boli stále, v nijakej z nich nebolo potrebné použiť nové zbrane v takom rozsahu, v akom boli využité v prvej svetovej vojne. Keď došlo k vytvoreniu Dohody a Trojspolku, napätie medzi štátmi vzrástlo natoľko, že čoraz viac hrozila katastrofa, najhoršia od čias moru v 14. storočí. Toto napätie môžeme prirovnať k vriacemu kotlu, tak, ako k tomu došlo pri balkánskej vojne , no ten kotol by musel byť tisíckrát silnejší. Keď 28. júla 1914 tento kotol vybuchol, niektorí mohli predpokladať, že ide iba o chvíľkové premeriavanie síl medzi štátmi, ale onedlho sa mohli presvedčiť, sú ďaleko od pravdy. Prvá svetová vojna sa totiž stala dovtedy najstrašnejšou vojnovou katastrofou tej doby. Dôvody vypuknutia

Prvá svetová vojna bola jednou z najstrašnejších vojnových katastrôf. Zahynulo v nej 10 miliónov ľudí. A okrem tých, ktorí neprežili vojnu, tu boli milióny zranených vojakov, ktorí si svoj kríž niesli celý život. Mrzáci bez nôh, rúk, očí, uší s tými najhroznejšími postihmi. Dávno zmizlo nadšenie, s ktorým do vojny išli. Už zostali len spomienky na časy, keď bol v Európe mier. Nehovoriac o biede a chudobe, ktorá po vojne zavládla v Európe. Navyše štáty, ktoré vyvolali vojnu, museli platiť vysoké sumy ako odškodnenie. To ťažko znášalo civilné obyvateľstvo, ktoré muselo platiť za hriechy iných. Jedným slovom, ľudstvo bolo v hroznom stave a život v novej dobe bol veľmi ťažký. Treba si položiť otázku, kto je vinný za túto katastrofu. Ak niekto vôbec vinný je. Ale vždy je niekto alebo niečo, spôsobujúce problém, teda nesúce vinu. Vždy sa nájde niekto alebo niečo, čo nesie vinu, nehovoriac o takejto veľkej katastrofe. Preto sa pokúsim v tejto práci podať svoj názor na dianie, ktoré predchádzalo prvej svetovej vojne a neskôr i počas vojny. Pretože si myslím, že skutočná pravda v našom poňatí neexistuje, všetko je vec názoru.
19. storočie prinieslo ľudstvu obrovské prínosy vo svete techniky a hospodárstva. Zdokonalenie výrobných technológií umožnili vyšší výkon tovární za podstatne nižšie výdavky. Hospodársky vývin krajín sa postupom času stále zvyšoval. I výroba a vývin zbraní sa zdokonaľovali. Takmer každých 10 rokov v 19. storočí prichádzala nejaká nová zbraň alebo aspoň zdokonalená modifikácia už existujúcej zbrane. Z počiatočnej radosti z vývinu nových technologických zázrakov sa postupne stával pretek vo vývine hospodárstva a zbraní.
Štáty sa postupne prestali zaujímať len o seba a počínali žiarlivo pozerať na susedove úspechy. Táto snaha byť najlepším vyvrcholila po zjednotení Nemecka v roku 1871 a po vojne s Francúzskom, keď Nemci získali Alsasko - Lotrinsko, významný zdroj nerastných surovín, ktoré boli pre Nemecko nutné k hospodárskemu vzostupu. V nasledujúcich rokoch sa Nemecku darilo v oblasti hospodárstva i zbrojenia. Onedlho sa mohlo svojím vojenským potenciálom a hospodárskou silou rovnať ostatným vyspelým štátom, ktoré boli na svete a rozhodovali o hospodárskom, ale i politickom dianí vo svete. Boli to hlavne Anglicko, Francúzsko, Rusko a Rakúsko - Uhorsko. Mimo Európy k nim patrili i USA a Japonsko. Teraz sa k nim radilo i Nemecko /asi tak koncom minulého storočia/. I keď Nemecko bolo vysoko vyspelým štátom, malo málo obsadeného územia. Okrem ich vlastného územia im chýbali kolónie, dôležité súčasti vojenskej i hospodárskej politiky i stratégie. Pred zjednotením v roku 1871 nemali možnosť kolonizovať ako malé štáty. Veľké vyspelé veľmoci ako Anglicko, Francúzsko, Rusko i USA sa zato rýchlo rozširovali do celého sveta a získavali tak na sile. Veľká Británia mala prevahu na mori a v Ázii mala veľké kolónie siahajúce do Indie. Francúzi okrem veľkého územia na severe Afriky taktiež požadovali od Nemecka i navrátenie Alsaska - Lotrinska. Rusko sa pri kolonizácii orientovalo najmä na okolité štáty, chceli si zabezpečiť úžiny Bospor a Dardanely, aby tak mali voľný priechod do Stredozemného mora. Z podobných dôvodov túžili po štátoch Balkánskeho polostrova. Nemecko žiarlivo sledovalo územnú prevahu svojich súperov. Požadovalo "znovurozdelenie" sveta, ktoré by samozrejme vyšlo v ich prospech. Stále rozmýšľali nad spôsobom, akým by mohli ovládnuť väčšiu časť sveta ako ich súperi. Nemecký vojenský potenciál neustále rástol a s ním i rakúsko-uhorský,

pretože každá novinka, ktorá sa objavila vo výzbroji nemeckej armády sa onedlho dostala i do výzbroje Rakúsko - Uhorska. Nemci sa stále usilovali vymyslieť vhodný spôsob na ovládnutie sveta. Nebáli sa vojny, ale nemohli si dovoliť rozpútať vojnu bez vhodnej zámienky či výhovorky, pretože sa domnievali, že by tým veľmi pobúrili svet a všetci by sa postavili proti nim, čo sa nakoniec i stalo. V rokoch 1879 - 1882 bol vytvorený vojenský pakt medzi troma mocnými štátmi v Európe - Nemeckom, Rakúsko - Uhorskom a Talianskom nazvaný Trojspolok, podľa počtu štátov tejto dohody. Neskôr, už počas vojny sa Trojspolok neutralitou Talianska rozpadol a zostalo pomenovanie Ústredné mocnosti.
V priebehu času od vzniku Trojspolku až po koniec vojny k nemu pribudli Rumunsko, Bulharsko a Turecko. Rumunsko však nakoniec tiež zostalo neutrálne a dokonca bojovali i proti Ústredným mocnostiam. Vznikom Trojspolku Nemecko i jeho ostatní členovia veľmi zosilneli, čo sa týka vojenského potenciálu. Štáty finančne podporovali masové zbrojenie. Po vzniku Dohody, vojenského paktu medzi Francúzskom a Ruskom sa napätie v Európe veľmi zvýšilo a keď v roku 1908 Anglicko pribudlo do Dohody, vojna sa zdala byť nevyhnutná, pretože štáty už boli nedočkavé v otázke, kto je najsilnejší. V tom istom roku si Rakúsko - Uhorsko pripojilo k svojmu územiu Bosnu a Hercegovinu. Vzrástla tak už dosť veľká nespokojnosť slovanských národov, ktoré túžili po samostatnosti. Boli však pod nadvládou Tureckej ríše. Túžba po samostatnosti vohnala balkánske štáty do vojny v roku 1912. Podarilo sa im vymaniť z tureckej nadvlády a na mape tak pribudli nové štáty. Zavládla však medzi nimi nespokojnosť a v roku 1913 kvôli Bulharskej nespokojnosti vypukla ďalšia vojna. Rakúsko - Uhorsko však plánovalo zabrať i iné štáty balkánskeho polostrova. Tak nespokojnosť slovanských národov na Balkáne vzrástla. I Slováci a Česi neboli spokojní s životom v Rakúsko - Uhorsku, ale nedávali to najavo, aspoň nie tak extrémne ako na Balkáne. Európske mocnosti sa medzitým rútili do vojnovej katastrofy.

Nemecko bolo pripravené kedykoľvek zaútočiť. Nemecká generalita bola jednotného názoru - požiadavky Nemecka je nutné splniť i keby bola vojna, čo považovali za najlepšiu cestu k splneniu nemeckých žiadostí. Prelomovým bodom bola marocká kríza v roku 1911. Francúzsko i Nemecko mali záujem o Maroko. Francúzska armáda obsadila mesto Fes. Hneď nato sa v marockom prístave Agadír objavili dve nemecké bojové lode. Vtedy do konfliktu vstúpila i Británia, ktorá ubezpečila Francúzsko, že v prípade vojenského útoku bude stáť na jeho strane a udržovala svoje námorníctvo v pohotovosti. Nemecko odmietalo ustúpiť. Názor nemeckej generality a národovcov bol jednoznačný - Nemecko sa nenechá obrať, ani ak dôjde k vojne. Cisár Wilhem II. bol však považovaný za nerozhodného a ústupčivého. Bál sa otvoreného konfliktu. Ale zdalo sa, že teraz už nie je o čom rozmýšľať. Nemecko chcelo Maroko a vojna nebola prekážkou. No však opäť prišlo sklamanie pre generalitu, pretože cisár ustúpil a prijal odškodnenie v strednej Afrike. Vtedy sa Nemci pobúrili. Cisár pochopil, že už ich neudrží v kľude a tak pristúpil na ich politiku a vedenie štátu. V jeho prejavoch sa začali vyskytovať slová o Nemecko - Slovanskom boji o existenciu.

"Nemecko je obkľučované, utláčané, stále mu niekto ubližuje", to bol rozšírený názor v ríši. "Ale už bolo dosť útlaku, je nutné povedať dosť a presadiť svoje sväté požiadavky", to bola druhá časť názoru. Armáda bola prudko rozšírená a zbrojovky vybavovali armádu štandartnými zbraňami stále viac a viac. Teraz už nebola dôležitá otázka, či vypukne vojna, ale ľudia sa pýtali kedy a kde sa začne. Takisto Anglicko i Francúzsko rátali s možnosťou vypuknutia vojny a boli stále pripravení. Nemecko už iba nedočkavo čakalo na vhodnú príležitosť, zámienku, ktorá by im mohla dať "voľnú ruku" pri rozhodovaní o začatí vojny, ktorá by podľa ich mienky Nemecku priniesla totálne víťazstvo a moc nad svetom. Nemci nepredpokladali, že by sa mohli vyskytnúť nejaké problémy pri ujímaní sa svetovlády. Aj tak však nemohli rozpútať vojnu iba tak. Potrebovali zámienku. No však nečakali dlho a ona prišla sama a nečakane.
Vhodná zámienka

Cisár František Jozef I. už bol veľmi starý. Väčšina ľudí v Rakúsko - Uhorsku ho pokladala za starého senilného deda. Nuž, zrejme to i bola pravda, pretože starý cisár už v mnohom ani nevládal rozhodovať. Mal okolo seba kopu poradcov a ministrov, ktorí mu pomáhali vládnuť a udržiavať poriadok. Keďže jeho syn Rudolf bol mŕtvy, bolo nutné pomaly začať pripravovať svojho následníka a oboznamovať ho s vládou nad takou veľkou monarchiou. Následníkom trónu bol arcivojvoda František Ferdinand d´Este (1863 - 1914). Niektorým zarytým rakúskym monarchistom nebol príliš obľúbený, pretože prejavoval neskrývanú náklonnosť k Čechom, ktorých Rakúšania potlačovali. Dokonca i za manželku mal českú šľachtičnú, Žofiu Chotkovú. Nebola takého urodzeného stavu, ako on a dokonca bola Češka, čo sa nepáčilo mnohým ľuďom, nehovoriac o jeho strýkovi, ktorý mal tiež výhrady k počínaniu svojho synovca. Následník trónu mal totiž úplne iné predstavy o vedení monarchie. Chcel veľa zmien vo vedení štátu a rozmýšľal i nad zrušením dualizmu. Dokonca chcel zaviesť trializmus - chcel popri Rakúsku a Uhorsku mala vzniknúť ďalšia časť monarchie obývaná Slovanmi. Myslel i na zriadenie federácie, ale nevedel sa rozhodnúť. To sa vôbec nepáčilo ani cisárovi, ani generalite, ktorá mala s Balkánom iné úmysly. No i napriek tomu sa mal stať následníkom trónu a musel byť k tomu ešte za života panovníka pripravený. Keďže bol od roku 1913 generálny inšpektor Rakúsko - Uhorskej armády, mal ísť do Bosensko - Hercegovinského hlavného mesta Sarajeva, aby videl a zhodnotil bojaschopnosť armády v tejto časti monarchie. Občania Bosny a Hercegoviny neboli spokojní.

Ešte stále sa nevedeli zmieriť s násilným pričlenením k cisárstvu v roku 1908. Manévre sa mali konať blízko srbských hraníc, čo mnohí obyvatelia pohraničia, ale i Srbska pokladali za provokáciu. Srbi sa už nebáli útokov Turecka, pretože mali za sebou celý balkánsky polostrov, ale Rakúsko - Uhorsko bolo neriešiteľným problémom, pretože sa mu sami nemohli postaviť, jedine s podporou Ruska. Preto sa RU stalo "hrozným nepriateľom Srbov, ktorý ich neustále ohrozoval", aspoň podľa mienky srbského obyvateľstva. Srbi sa preto starali o svoju propagáciu v juhoslovanských častiach krajiny. Staralo sa o to vlastenecko - kultúrne združenie Národnej obrany. Inú aktivitu vyvíjala v tejto dobe organizácia Zjednotenie alebo smrť, nazývaná tiež Čierna ruka. Národná obrana podporovala takéto organizácie a s ich pomocou chcela preniknúť i do ostatných slovanských štátov a rozšíriť tak svoj názor a v prípade vojny tak získať mnoho stúpencov. Horšie však bolo, že táto organizácia vyvíjala priamo v štáte teroristickú aktivitu. Srbská vláda ju však podporovala a zrejme si neuvedomovala, že pácha atentáty priamo v Bosne a čoraz častejšie. Keď už bolo rozhodnuté, že následník trónu pôjde do Bosny, ťažko povedať, či tamojšia vláda vôbec tušila, že sa niečo chystá.

I napriek tomu však tajná polícia fungovala naplno a každý, kto sa nejako preriekol , mohol byť predvolaný na políciu. Iba v Sarajeve a v Bosne prejavovali isté známky smútku, pretože úrady si uvedomovali, že nie sú celkom bez viny. Všetci vo svete čakali, čo sa bude diať. Ľudia v západnej Európe si mysleli, že bude vojna. No však Rakúsko - Uhorská vláda vo Viedni nevedela, čo robiť a nedostala ani žiadne pokyny z Berlína. Preto ich jedinou starosťou bolo, ako vyrovnať nerovnosť titulov pri pohrebe následníka trónu a jeho manželky. Jediný, kto logicky rozmýšľal bol hlavný predstaviteľ prívržencov vojny náčelník generálneho štábu Conrad von Hötzendorf. Rozhodol sa využiť atentátu k dosiahnutiu svojho cieľa. Podal správu, kde sa písalo o tom, že Rakúsko je obkľúčené štátmi dohody a že okrem svojho spojenca Nemecka nemá nijakých spojencov. Rakúsko však nemohlo samo poraziť všetky štáty naraz. Mohli sa zmôcť akurát tak na Srbov a možno i Talianov, ak by im prialo šťastie. To už si však rakúska generalita neuvedomovala a rozhodli sa dokázať vinu Srbom a ich vláde. Ale až 9. júla sa prebudili vo Viedni a poslali jediného úradníka, aby preskúmal všetky okolnosti atentátu. Jeho záver znel tak, že na atentáte sa podieľali príslušníci srbskej armády, ktorí boli vyzbrojení zbraňami zo srbských vojenských skladov.

Ale konečné hodnotenie znelo, že srbská vláda nezorganizovala atentát a že s ním nemala nič spoločného. Vo Viedni však nikto nevedel, ako ďalej. Začal prevládať Conradov názor, že je treba Srbsko zničiť. Ako tak dni plynuli, musel zasiahnuť starý, 84 ročný cisár. Napísal list Wilhemovi II. Písal v ňom o možnom útoku na Srbsko a o jeho izolácii. Nechal však otvorenú otázku, či Nemecko pomôže pri takýchto úmysloch.
Tu zbadali nemeckí mocipáni šancu ukázať svetu svoju silu a napísali do Viedne list, v ktorom sľubovali svoju plnú podporu pri vojenskom konflikte. Týmto sľubom bol osud Európy spečatený. 7. júla 1914 zasadala v Bad Ischlu ministerská rada. rozhodli sa, že vojna už určite bude, ale najprv je treba podať niečo, čo zaistí neutralitu prípadných srbských spojencov. Tým "niečím" malo byť neprijateľné ultimátum. Malo byť podané po návrate francúzskeho prezidenta Poincarého z Petrohradu. Nemecko odmietlo účasť na tvorbe ultimáta, takže to zostalo na rakúskom ministrovi Berchtoldovi a trvalo to dva týždne. 19. júla bola schválená jeho konečná verzia a o štyri dni neskôr mala byť podaná Srbom. Zaujímavé je, že Britská vláda vedela o ultimáte skôr, než bolo schválené. Nemci sa však nebáli, pretože boli pripravení kedykoľvek začať vojnu a takí Francúzi a Rusi dokončia prezbrojovanie až v roku 1915 alebo dokonca 1917.

Ultimátum bolo v tom čase už vyslané. Srbská kráľovská vláda mala vyjadriť poľutovanie nad činom svojich členov, mala prepustiť všetkých členov vlády, ktorí sa podieľali na atentáte, zastaviť protirakúsku propagandu a mala pripustiť rakúskych vyšetrovateľov, aby podrobne prešetrili tento prípad. Srbská vláda dostala 48 hodín na zhodnotenie všetkých pre a proti a vyslovenie konečného verdiktu. Diplomati prijali správu s otvorenými ústami. Srbsku nezostalo nič iné, než požiadať o pomoc Rusko. To už však začali Nemci a Rakúšania tlačiť mobilizačné plagáty. A tak, keď Srbi nemohli prijať to nezmyselné ultimátum, po mesiaci čakania naplnenom neschopnosťou Rakúskej vlády vyhlásilo Rakúsko - Uhorsko dňa 28. júla 1914 Srbsku vojnu a začal sa tak prvý najkrvavejší konflikt 20. storočia a zapísal sa natrvalo do dejín celého ľudstva. Hneď 29. júla začala RU armáda ostreľovať Belehrad. Rusi, ako spojenci Srbov vyhlásili 31. júla mobilizáciu a tak sa splnil RU a Nemecký zlý sen, pretože ani jeden z nich nerátal s tým, že by mohlo vyhlásiť vojnu. Ešte deň pred tým Rusi vyzývali RU k tomu, aby skončili vojnu a vzali späť ultimátum a oni prestanú s mobilizáciou.

Samozrejme, že odmietli a dokonca vyhlásili, že "Celoeurópska vojna je zárukou zachovania Rakúsko - Uhorska". O toto vyhlásenie sa pričinili i Nemci, pretože ich ľudia boli vo Viedni a robili všetko možné, len aby sa vojna neskončila skôr, než sa vôbec začne. Viedeň totiž vážne uvažovala o tom, že vojnu ukončia. Akonáhle odmietli ruský návrh, začala sa v Rusku mobilizácia a 1. augusta už Nemecko vyhlásilo vojnu Rusku. Samozrejme, že vyhlásenie vojny Rusku bolo podmienené telegramom, v ktorom Wilhem II. žiadal Mikuláša o zastavenie mobilizácie v čase do 1. augusta. Nemecko chcelo začať vojnu na západe, ale zrazu tu mali vojnu na východe. Preto tajne dúfali, že Francúzsko napadne Nemecko ako ruský spojenec. V Berlíne sa preto začali pripravovať, aby mohli bojovať na dvoch frontoch, pred čím už dávno varoval samotný Bismarck. V Nemecku sa začala mobilizácia a Francúzi odpovedali rovnakým spôsobom. Nemci chceli vyprovokovať Francúzsko tým, že obsadili Luxembursko. Francúzi však vydržali a dokonca sa zastavili 10 km pred nemeckou hranicou. Nemci už preto nevydržali a v novinách sa objavila falošná správa, že francúzske lietadlá bombardovali Norimberg. A tak 3. augusta 1914 vyhlásilo Nemecko Francii vojnu.

Hneď na to Nemecko vyzvalo Belgicko, aby sa vzdalo a aby povolilo prechod cez svoje územie. To už sa zobudilo i Anglicko a vyhlásilo 4. augusta vojnu Nemecku. Aj keď sa vojna začala len nedávno, všetci už mali pripravené vojenské plány. Nemecký plán vypracoval Moltke už v roku 1890. Mali zasadiť ťažký úder Rusku a potom sa vrhnúť na Franciu. No však neskôr sa zmenila taktika, pretože sa správne predpokladalo, že Francúzi zaútočia na Alsasko - Lotrinsko. Preto sa malo najprv zneškodniť Francúzsko. Neskôr sa i tak všetky plány zmenili, pretože ruský útok na Halič donútil Ústredné mocnosti k rýchlemu presunu jednotiek. Nakoniec ruský útok neodrazili. Nemecký plán dobyť západ vychádzal menej ako sa predpokladalo. Luxembursko išlo hladko, ale už Belgicko sa ukázalo tvrdšie ako si páni v Berlíne mysleli. Aj keď bol dobytý Lutych a Namur, Antverpy dobyli až 10. septembra, kedy už vojna na západe mala byť vyhraná. Chybne informovaní Francúzi nevedomky vychádzali vpred nemeckej presile. A tak i keď im išiel na pomoc britský expedičný zbor, Nemci úspešne likvidovali ako Francúzov, tak i Britov. Začiatkom septembra Nemci prešli rieku Somme a išli rovno na Paríž. Medzi 5. a 8. septembrom sa stal obrat. Nemci sa dostali medzi rieky Marne a Ourq a Francúzi ich obkľúčili. Bol vydaný rozkaz ústupu a Moltke, náčelník gen. štábu vyhlasoval, že Nemecko prehralo vojnu.
Nebolo treba veľa a mal by pravdu. Francúzi však nevyužili svoju šancu a miesto toho, aby vytlačili Nemcov, zakopali sa. Britský expedičný zbor a Belgická armáda boli zničené, Francúzi boli veľmi poškodení, ale i Nemci mali povážlivé straty. A preto sa všetci tešili, že zimné spomalenie operácií prinesie čas na zotavenie. Bolo treba nepriateľa oslabiť a až potom poraziť, ale finančné i nákupné možnosti Dohody boli väčšie. Nemecko teraz plánovalo oslabenie Ruska a tým si uvoľniť ruky pri ceste na Západ. Dohoda chcela vytlačiť nemecké jednotky z Francúzska tým, že ich obkľúči. Potvrdila sa prevaha guľometu nad všetkými ostatnými zbraňami. Dohoda prežívala krízu, pretože ich neúspechy pri vytlačovaní Nemcov z Francúzska ich nútili stále viac a viac čerpať zo svojich zásob. Jediný nemecký útok bol v belgickom Ypres, kde chceli zabrať i posledné belgické územia a psychologicky tak zničiť nepriateľa. I keď Nemci spôsobili ťažké straty i použitím plynu, nepodarilo sa im dobyť posledné belgické územie, pretože Briti ich s vypätím síl vyhnali. Nemecko získalo povesť krutého a bezohľadného protivníka, pretože pri svojich útokoch spôsobovalo veľké škody na civilnom obyvateľstve, ich majetku a historických pamiatkach.

V roku 1916 sa začala v spojeneckých radách konferencia i o prijatí Talianska do Dohody. Nepozornosť pri rokovaní zneužili Nemci a zaútočili na Verdun. Bola tam sústredená značná časť francúzskej armády a demontovali sa z nej delá. No však jeho strategická hodnota nezodpovedala stratám, ktoré obe strany utrpeli pri bojoch o túto pevnosť. Hovorí sa o 500 000 vojakoch na oboch stranách. Bolo tam 15 nemeckých divízií s troma tisícami diel. Briti len za prvý deň stratili 20 000 vojakov a 35 000 bolo zranených. Nemci však boli spomalení i východným frontom a Brusilovovou ofenzívou. Zima 1916 - 1917 bola krutá a tak sa operácie spomalili. Bol vymenovaný nový najvyšší veliteľ francúzskej obrany - Nivelle. Plánoval veľkú ofenzívu proti Nemcom, ale jeho plán stroskotal. Nemci novým vedením vojny posilnili armádu a Ludendorff vybudoval takmer nepreniknuteľnú líniu, ktorá mala zadržať spojencov. Nemci zničili všetko, čo by mohli spojenci použiť a tak francúzsky plán rýchlo stroskotal. Jedinou nádejou bol príchod čerstvých síl z USA, pretože 2. apríla 1917 USA vstúpili do vojny. Začiatkom roku 1917, 31. januára Nemecko vyhlásilo neobmedzenú ponorkovú vojnu a začali potápať všetky lode Spojencov. Toto a Zimmermanov telegram prinútilo USA k vstupu do vojny. 8.

marca sa začala revolúcia v Petrohrade a 15. marca abdikoval Mikuláš II. Romanov. Tak bolo Rusko oslabené. Ústredné mocnosti si začali uvedomovať, že vojnu už asi nevyhrajú. Spojenci donútili Nemcov k ústupu. 8. augusta 1917 zaútočili Briti pri Amiens a Nemci utrpeli ťažkú porážku. V Dohode však boli tábory každý mesiac doplňované o 250 000 nových vojakov z Ameriky. Nemci chceli vyprázdniť celé obsadené územie na západe a sústrediť sa na hájenie vlastnej ríše. 29. septembra začala nemecká vláda uvažovať o prímerí. Hindenburg zásadne odmietal. Na východnom fronte bojovalo RU. Na začiatku vojny utrpelo porážku pri útoku na Srbov a Rusi obsadili Halič, Bukovinu, Lvov i Přemyšl. Nemci ruský útok na Východné Prusko odrazili. Taktiež odrazili postup na Krakov. Ako prišla zima, v Karpatoch sa odohrávali ťažké boje, ale bez väčších úspechov. Cár bol ľahostajný ku zásobovaniu a stratám a tak sa hranica bojov posúvala do ruského vnútrozemia. Dohoda bola znepokojená ruským ústupom. Dohoda chcela útočiť na všetkých frontoch, ale nevyšlo to. Cár sa ešte zmohol v roku 1916 na útok, ale to bolo všetko, čo ešte mohol spraviť. Rusko bolo veľmi

poškodené a októbrová revolúcia v roku 1917 sa prejavila i na fronte. Množili sa vzbury a odpor ruských vojakov k boju. Rakúšania mali z toho radosť a pevne dúfali, že sa im podarí nanútiť Rusom mier, ktorý by bol ich víťazstvom a uvoľnil im ruky v bojoch na Západe a v Taliansku. Rusi stále ustupovali a Ústredné mocnosti už pochybovali, či sa vôbec majú púšťať tak hlboko do vnútrozemia. Srbom sa zo začiatku vojny celkom darilo. Spojenci im dodali muníciu a 15. decembra nebol na srbskom území ani jeden bojaschopný vojak RU. Srbi však nemali silu postupovať vpred cez hranice, Rakúšania sa báli prejsť cez hranice, Rusi sa dostali do Karpát a 23. mája 1915 vstúpilo Taliansko do vojny a 23. júna sa otvorila tento front, keď sa začala bitka na Soči na taliansko-rakúskom fronte. Keď neskôr museli Spojenci nasadzovať vojská na západe, prišla vhodná chvíľa pre Nemecko, ktoré mohlo s 300 000 a podporou Bulharska, ktoré vstúpilo do vojny 11. októbra 1915, rozdrtiť Srbov. Za dva mesiace bolo po všetkom. Nemci tlačili Srbov ďaleko do vnútrozemia k albánskym a čiernohorským hraniciam. Až roku 1916 nastal posun evakuovaných jednotiek, keď vstúpilo do vojny Rumunsko (28. augusta). Zaútočili na Nemcov, ale neboli dostatočne pripravení a tak boli vyradení z vojny. V roku 1917 nastal posun, keď vstúpilo do vojny Grécko na strane Dohody. Bolo to 2. júla.
Trvalo pomerne dlho, kým sa spojenecké jednotky pripravili k útoku. Nemci museli veľkú časť vojska presunúť na západ, RU do Talianska a tak zostali v Srbsku malé časti vojsk Ústredných mocností a Bulhari. Spojenecké vojská, ktoré sa vylodili v Albánsku ich ľahko porazili a tak bol balkánsky front zničený. Vyhlásenie vojny RU Talianskom nebolo pre nikoho nič výnimočné. Iba RU propaganda o tom hovorila ako o zradnom čine a hrala zaskočeného. RU armáda po porážke Srbov nemala nič iného na starosti , než len Talianov. Taliani síce mali veľkú armádu, boli to však neskúsení záložní dôstojníci a vojaci. RU armáda posielala na taliansky front oslabené pluky z Ruska doplnené neskúsenými nováčikmi a starými mužmi, ktorí neboli natoľko bojaschopní. Preto boli Talianom posielané posily z Anglicka a Francúzska. postupom času boli zdecimované ako armáda Talianska tak i RU, takže veľké problémy mali jedni aj druhí. Koncom vojny, v októbri 1918 Taliani zaútočili na RU, ktoré stále držalo ich jednotky za Pijavou, teda hlboko v ich území. Nechceli vyzerať zle pred Spojencami, pretože vedeli, že vojna sa už skoro skončí. posledný deň vojny zajali Taliani 350 000 nepriateľov. Taliani si uvedomovali, že vojna sa končí a preto sa už nebáli a navrhli Spojencom, aby zaútočili na Bavorsko a na Sasko. Teraz sa im to už hovorilo ľahko, pretože bol začiatok novembra 1918.

K porážke Ústredných mocností prispel i Český a Slovenský odboj v zahraničí. Bol založení hlavne na Slovákoch a Čechoch žijúcich vo Francúzsku, USA, Švajčiarsku a Rusku. Vo februári 1916 bola založená Československá národná rada v Paríži. Bola uznaná štátmi Dohody, okrem Ruska, ktoré nesúhlasilo s jej demokratickým charakterom. Táto vláda na čele s Masarykom, Štefánikom, Dürichom a Benešom mohla lepšie organizovať odboj. Naše légie boli hlavne v USA, Rusku a Francúzsku. Najviac sa o organizovanie odboja pričinil Štefánik, ktorý intervenoval za podpísanie zmluvy o Československej národnej rade i o našom odboji v Rusku. Nakoniec sa mu to podarilo a dosiahol podpis v roku 1916 v Kyjeve. Keď sa dostali k moci boľševici v Rusku, našim légiám bolo umožnené bojovať proti RU a boli posilnené i našimi i českými zajatcami v Rusku. Česko-Slovenské légie sa pričinili o obranu Ruska a Oslabenie RU, hlavne pri ukrajinskej dedine Zborov v júli 1917. Podpísaním brest - litovského mieru však bolo česko-slovenské hnutie oslabené. Ku každej vojne patrí i vojna na mori. nebolo tomu inak ani v prvej svetovej vojne. Už v roku 1913 uvažovali Nemci o tom, ako by sa dala využiť ponorka pri vojne.

Zistili, že Briti majú až celú polovicu svetového lodného priestoru - asi 20 000 000 BRT. A v rokoch 1914 a 1915 sa prejavila prevaha ponoriek nad loďami, keď Nemci potopili Britom tri významné lode a vyhlásili územie okolo Anglicka za vojnové s možnosťou potopiť akúkoľvek loď. Strach z ponoriek vzrástol 7. mája 1914, keď Nemci potopili Luisitaniu. V roku 1916 predstavili nemeckému veliteľstvu nový systém vojny - ponorková vojna. Nemci mali výpočty, podľa ktorých usudzovali, že pokiaľ Angličanom potopia 600 000 BRT mesačne, budú existovať už len päť mesiacov. Nemci mali na začiatku vojny asi 100 ponoriek. Okrem dela mala taká ponorka asi 12 - 16 torpéd. Nemci potápali jednu loď za druhou a Anglicku naozaj hrozila vážna kríza. Až potom prišlo riešenie - ochranné konvoje, ktoré zosilneli po vstupe USA do vojny, ktorý bol tiež podmienený nemeckými útokmi na ich plavidlá. V roku 1917 stratili Nemci len pri jednej akcii 63 ponoriek a ešte v októbri 1918 požadovalo nemecké námorníctvo 400 ponoriek. Samozrejme, že to bola nezmyselná požiadavka.

V každom prípade, Nemci so svojimi ponorkami spôsobili Spojencom obrovské škody a ukázali tak svetu nový spôsob zabíjania. Po podpísaní mierovej zmluvy museli Nemci všetkých 172 ponoriek odovzdať Spojencom. Postupom času vojská Ústredných mocností prehrávali vojnu ako na zemi, tak vo vode i vo vzduchu. Bolo to pre ne veľké ekonomické vyčerpanie i keď ich ekonomické možnosti boli vysoké. Posledný RU útok v Taliansku a Nemecký na západ na jar 1918 vyšiel neúspešne. Svet už vedel, že vojna sa onedlho skončí. V novembri 1918 abdikoval Wilhem II. a 11. novembra zástupcovia Nemecka podpísali kapituláciu a podmienky mieru v železničnom salónnom vozni v compiénskom lese. Tým sa skončila dovtedy najstrašnejšia vojna. Milióny mŕtvych, zničená zem, to sú dôsledky tejto vojny. No i napriek tomu vyšiel z prvej svetovej vojny slepý muž. Volal sa slobodník Adolf Hitler. Kým bol slepý, bol neškodný, ale o niekoľko mierových rokov spôsobí tento človek ešte strašnejšiu katastrofu s hrozivejšími následkami. Je treba položiť si otázku, či sa ľudstvo dostatočne poučilo z 20. storočia a nebude hazardovať s životmi miliónov ľudí. Ja verím, že áno, ale dejiny nám dávajú mnoho príkladov, že ľudstvo je nepoučiteľné.. Rozvoj armády pred I. svetovou vojnou
Celkový rozvoj armád sveta pred I. svetovou vojnou som do tohto referátu zahrnul preto, lebo práve tento rozvoj prispel k tomu, že I. svetová vojna bola taká strašná. V 19. storočí prinášali zbrojovky na celom svete stále nové a nové zbrane a ich vylepšenia.

Dovtedy zaužívané zbrane, uniformy a taktiky sa závratne zmenili. Doba sa stávala rýchlejšou a s tým sa zrýchlil i vývoj armád. Dovtedy najlepšie a najmodernejšie zbrane sa zrazu stávali zastaralými a skončili v múzeách. Samozrejme, že takýto rozvoj bol mimoriadne nákladný a preto si ho nemohol dovoliť každý štát. To dokazuje, že Rusko aj po vynájdení ihlových zbraní a po ich zaradení do európskych armád ešte stále používalo zastaralé muškety nabíjané spredu. Keď začali svetové mocnosti bojovať o kolónie, nevraživosť medzi nimi sa ešte zväčšila. Zbrojením sa začali predbiehať v tom, kto má väčšiu silu a kto disponuje väčšou armádou. Neskôr bolo jasné, že keby súperenie vyvrcholilo do vojny, mala by katastrofálne účinky, čo sa nakoniec potvrdilo. Od 14. až do 19. storočia sa používali spredu nabíjané palné zbrane na pušný prach. Keďže okrem nich nebolo inej strelnej zbrane, museli sa zdokonaľovať aspoň tie. Prvá ručná strelná zbraň na pušný prach nabíjaná spredu sa objavila okolo roku 1388. Bola to kovová odlievaná tyč s osemhranným prierezom pripevnená na drevenej pažbe trochu prispôsobenej na držanie v ruke, či opretie pod pazuchu. Nebol to nijak zložitý systém. Na odpaľovanie striel bola použitá luntová zápalka.

Jej systém spočíval v tom, že vzadu na vrchu hlavne bol otvor. Keď sa do hlavne nasypal prach a vložila guľka, zobrala sa lunta /žeravé želiezko alebo horiaci špagát/ a vložila sa do dierky na hlavni. Tým sa zapálil pušný prach a ten z hlavne vytlačil guľku. Pušný prach tej doby bol dosť slabý a tak guľka nemala vysokú prieraznosť, ani dostrel. Neskôr sa dosiahlo malé vylepšenie. Kým v začiatkoch strelec musel priložiť luntu rukou, čo mohlo byť riskantné. neskôr sa lunta pripevnila na mechanizmus spúšte, takže ak strelec stlačil spúšť. lunta sa automaticky priložila k pušnému prachu. Približne v 16. storočí sa objavil nový- kolieskový systém. Tentoraz bol otvor na boku hlavne, kde bol aj spúšťací mechanizmus. Pri otvore bola malá plôška s pušným prachom - panvička. Pri nej bolo vrúbkované koliesko a na opačnej strane kohút. Koliesko sa natiahlo a natiahol sa aj kohút a pyritom. Keď strelec stlačil spúšť, koliesko sa spustilo, kohút s pyritom naň spadol a tak sa vykresala iskra, ktorá zapálila pušný prach. Tento systém bol "predbehnutý" iným systémom - kresadlovým. Kresadlová zámka sa objavila okolo roku 1547 v Španielsku a jej vynálezcom bol Simon Marquette, syn talianskeho puškára, ktorý sa usadil v Španielsku. Kresadlová zámka sa skladala z kohútika, ktorý mal dve čeľuste stiahnuté skrutkou.

Do týchto čeľustí sa vkladalo kresadlo, napr. pazúrik alebo kremeň. Oproti kohútika bola ocieľka, kovová doštička v tvare čiapočky, ktorá chránila panvičku a zmierňovala náraz kohútika. Na tejto ocieľke sa tiež vykresávali iskry potrebné k zapáleniu pušného prachu. Panvička bola pri otvore na pušný prach. Bola to malá plôška s vyhĺbenou jamkou na malé množstvo pušného prachu. Na ňu dopadla iskra z kresadla. Tento systém bol veľmi obľúbený a dlho používaný. V každej krajine sa na ňom robili úpravy, ale základný princíp bol všade rovnaký. Ruská armáda používala tento systém až do konca 19. storočia. Kresadlová zámka bola veľmi obľúbená. rozšírila sa prakticky do celého sveta. Aj napriek tomu však nebola dokonalá. Pri jej používaní v poľovníctve vznikol praktický problém - jej používanie spôsobovalo hluk a tak plašila zver. Nehovoriac o tom, že v daždi, keď zvlhol pušný prach, sa stávala zbraň nepoužiteľnou, čo uznala i armáda. Prvým krokom k zlepšeniu tohto stavu bol vynález traskaviny, ktorá exploduje pri náraze, takže nie je treba zapaľovať ju iskrou, s čím by mohli byť pri daždi či vlhkom prostredí problémy. Túto traskavú zmes objavil Edward C. Howard v roku 1799. Aj keď už boli svetu známe podobné materiály, ľudia ich nevedeli prakticky využiť. To dokázal až škótsky vikár Alexander Forsyth. V roku 1807 si dal patentovať nový druh zámky- perkusnú zámku.

Aj keď sa zbraň stále nabíjala pušným prachom, spôsob jeho zapálenia sa podstatne zmenil. Kohút v tvare kladivka udrel do malej nádobky s traskavou zmesou, ktorá bola pripojená k zbrani. Úderom sa rozdrvila traskavá zmes v nádobke a tá zapálila pušný prach v zbrani. Keď však reverend Forsyth podal návrh veliteľovi oddelenia výzbroje pre anglickú armádu v Londýne, u starších prívržencov starého systému sa objavili určité predsudky, takže významnejšieho úspechu sa Forsyth dočkal až pred svojou smrťou v roku 1843. Neskôr boli pokusy na zdokonalenie tejto zámky, ale až v roku 1814 bol vynájdený nový zlepšovací systém pre perkusnú zámku. Nádobka s traskavinou na zbrani bola vystriedaná pistónom a zápalným otvorom vedúcim priamo k náloži v zbraní. Malý pistón - kovová dutinka sa naplnil traskavou zmesou a po náraze kohúta sa plameň zápalným otvorom preniesol až ku náloži. Iný zlepšovák priniesol Manton v roku 1816. Miesto toho, aby sa traskavina nasypávala do pistónu, priložila sa k nemu iba malá výbušná kapsula známa dodnes z detských kapsľových pištolí. Ale Američan Edward Maynard prekonal i tento systém.
Do perkusnej zbrane pridal malý zásobník na tenký pásik s drobnými kapsľami s granulovanou traskavinou. Tak po každom výstrele stačilo vymeniť muníciu a povytiahnuť papierový pásik. Tento systém sa používal aj počas americkej občianskej vojny v rokoch 1861 - 1865. V roku 1841 ponúkol Johann Nikolaus von Dreyse pruskej armáde revolučnú zbraň - ihlovku. Bola to zbraň s uzatvorenou nábojovou komorou, ktorá bola otváraná pákou. Pákou sa otvorila komora, vsunul sa do nej náboj a zbraň bola pripravená k streľbe. Pruská armáda tak získala veľké plus, pretože vojaci sa už nemuseli zdržiavať zdĺhavým nabíjaním spredu. Svet bol zrejme až tak ohromený, že odpoveď na tento vynález dali až Francúzi v roku 1863. Bola to zbraň pracujúca na tom istom princípe, až na malé, menej podstatné rozdiely. Bola nazvaná podľa jej vynálezcu zo zbrojovky z Chatelleraut a jej meno znelo chassepot. Vynález zadoviek podnietil delostrelectvo a tak boli onedlho vyvinuté i delá nabíjané zozadu s drážkovaním. Išlo o podobný systém ako pri puškách, no všetko bolo väčšie. Drážkovanie umožnilo strele rotáciu a tak mohla doletieť ďalej a spôsobiť väčšie škody.

Neskôr, sa výrobcovia zbraní zamerali na nový cieľ- vynájsť jednohlavňovú zbraň, ktorá by bola schopná vystreliť viackrát po sebe tak, aby sa nemusel opätovne vkladať náboj do komory. Samozrejme že tieto systémy už dávno existovali, no však spôsob dopravenia náboja bol iba jeden - rúrkový zásobník plný nábojov vedúci do komory. Inžinieri sa ale snažili vynájsť nový a lepší systém, ktorý by umožnil rýchlejšie opätovné nabíjanie. Niektorí namietali, že vojak tak rýchlejšie minie muníciu, ale nebolo tomu tak. Dôkazom bolo obliehanie Plevna v roku 1877. Každý turecký vojak ma k dispozícii 500 nábojov a pušku značky Winchester. Dokázali tak veľmi dobre odvrátiť niekoľko ruských útokov. J. P. Lee vyvinul nový systém, ktorý sa vlastne s drobnými obmenami používa dodnes - kovový zásobník s pružinami, ktoré tlačili náboje priamo do komory, takže stačilo ich pákou vtláčať dnu. Toto bol v podstate vrchol zbrojného vývinu pušiek - opakovačiek, pretože systém Lee nebol dodnes prekonaný.

Aj keď sa nabíjanie zbraní urýchlilo na maximum, teraz prišiel rad na zbrane, ktoré by boli schopné strieľať rýchlejšie. Prvé boli mechanické guľomety. Mechanické preto, lebo streľba bola umožňovaná najčastejšie kľukou, ktorou sa otáčalo a tak dochádzalo k nárazu na zápalku a k následnému výstrelu. Najznámejším bol guľomet Gatling. Vyvinul ho v roku 1861 Richard Jordan Gatling, zubár zo Severnej Karolíny. Bola to zbraň so šiestimi hlavňami na otočnom ráme.

Vzadu boli zhora vsunuté zásobníky padajúce dnu vlastnou váhou. Každá hlaveň mala svoj bicí mechanizmus a točením kľuky sa uvádzal do pohybu. Tento systém pripomínal mlynček na mäso.

Aj keď tento systém bol vynikajúci, pán Hiriam Maxim ho predbehol. V roku 1881 sa na výstave elektroniky v Paríži stretol so svojím priateľom a ten mu povedal, že najlepším spôsobom ako zbohatnúť je "pomôcť tým bláznivým Európanom, aby sa rýchlejšie pozabíjali". A tak sa Maxim dal do konštruovania automatického guľometu. Jeho prvý Maxim bol založený na systéme spätného nárazu - sila spätného nárazu vyhodí náboj z komory, vtlačí do nej nový a uzamkne komoru. Tento guľomet však neuspel, ale Maximov systém sa používa dodnes pri samočinných zbraniach a samonabíjacích pištoliach. Pán Maxim však guľomet zdokonalil a v roku 1912 sa podľa jeho modelu začal vyrábať iný guľomet - Vickers chladený vodou, ktorý sa neprestajne používal až do roku 1968. Podľa týchto princípov boli vyvinuté i rýchlopalné delá.
Týmto by som mohol túto kapitolu ukončiť, pretože som sa dostal až ku roku 1914 a významnejšie objavy v oblasti zbraní boli urobené až neskôr, počas prvej svetovej vojny. 19. storočie prinieslo armáde i poľovníctvu veľký prínos, ale bohužiaľ, jeho objavy spôsobili masové zbrojenie, ktoré nakoniec vyústilo do vojny. Aj keď zbrane sú krásnymi technickými zázrakmi, treba predchádzať tomu, aby niekto túto krásu nezneužil na ničenie. Niektorým výrobcom išlo naozaj o to, aby posunuli rebríček technickej vyspelosti ľudstva práve vývinom zbraní, ale samozrejme našli sa i taký, a nebolo ich málo, ktorí vo vidine veľkého zisku prinášali armáde aj keď technické zázraky, ktoré však boli bohužiaľ zneužité a ľudstvo si samo vytrpelo daň za svoju chamtivosť.

Niekoľko dôležitých údajov z vývinu zbraní počas prvej svetovej vojny
GRANÁTY
Po dlhom čase použité až v rusko-japonskej vojne v rokoch 1904 - 1905.
Dopyt sa zvýšil po roku 1914. Boli vyvinuté tri základné typy - britský Mills , francúzsky "ananás" a nemecké "pučidlo". V približne rovnakej dobe vyvinuté i puškové granáty s vyšším doletom - miesto 40 m až 220 m.
LETECTVO
Pred prvou svetovou vojnou sa lietadlám pripisovala iba prieskumná úloha, ale v priebehu vojny sa letci začali ozbrojovať brokovnicami, neskôr guľometmi a potom sa prikročilo k sériovej výrobe bojových lietadiel. /ku koncu roka 1914/
Príklady: Anglicko: Bristol, 1916
Francúzsko: dvojplošník Henriho Farmana, 1914
Nemecko: Fokker Dr.

1 z roku 1916
PLYN
Náboje s xylybromidom použité prvý raz proti ruskej armáde v Bolimove 31. januára 1915. V Ypres , 22. apríla 1915 o 17.30 Nemci rozmiestnili na 6 km úseku 5730 valcov obsahujúcich 168 ton chlórového plynu, ktorý spôsobil 8 km trhlinu vo vojskách dohody. Preto bola vyvinutá P. H. helma a krabicový respirátor /1916/. V roku 1925 zasadala Liga národov a podľa Ženevského protokolu, ktorý podpísalo 40 štátov okrem Japonska ,USA a zopár iných štátov, bolo zakázané použiť bojový plyn. V 30. rokoch sa začala prevencia - prvé podoby organizovanej CO. TANK
V roku 1915, keď front uviazol na mŕtvom bode, bolo nutné preraziť guľometnú paľbu zo zákopov. V roku 1916 v Lincolne bol uvedený prvý tank vyrobený z traktora. Francúzi vyvinuli st. Chamond v roku 1917 a Nemci v tom istom roku A7V. Britská armáda bola vybavená tankami Mark 1.
PONORKY

Keď Briti dosiahli pre Nemcov zákaz vstupu do Severného mora, Nemci skonštruovali ponorku U-9, ktorá potopila tri britské lode. 2. februára 1915 zaútočili Nemci iba zo 4 z 20 ponoriek a do týždňa potopili 13 lodí. Odpor k ponorkám bol vyvolaný 7. mája 1915, keď Nemci potopili Lousitanie, na ktorej zahynulo 1198 ľudí. V roku 1917 Nemci začali neobmedzenú ponorkovú vojnu a zo 111 ponoriek mali funkčných len 50. Aj napriek tomu za mesiac potopili 250 lodí. Ďalší mesiac zvýšili bilanciu na 430 lodí. Kragujevská vzbura
Vo väčšine štátov ešte stále existuje branná povinnosť, čiže povinnosť zúčastniť sa vojenského výcviku k obrane vlasti. Dnes však prevláda snaha o zavedenie trvalej profesionálnej armády, ktorá by bola neustále pripravená na všetky príležitosti. V minulosti pri vypuknutí vojny prebehla mobilizácia, teda všetci muži od 18 do asi 55 rokov sa boli povinní hlásiť na najbližšej vojenskej správe, kde jeho fyzické schopnosti a bojaschopnosť posúdila odvodová komisia. Aj keď takýto človek bol uznaný za bojaschopného, neznamenalo to, že bude vedieť reagovať na každú situáciu tak, ako profesionál. Preto sa ľudia snažili čo najviac vyhnúť odvodu, pretože im hrozilo priame nebezpečie. Pokiaľ sa odvodu nevyhol, hrozilo, že počas jeho pobytu v armáde by sa mohol búriť. A keďže vzbura ohrozuje bojaschopnosť armády vo vojne, bola trestaná najvyššími trestami a postihmi. Prvú svetovú vojnu sprevádzalo veľa vzbúr a povstaní vojakov voči svojim nadriadeným. Od tých najmenších až po veľké vzbury, o ktorých sa ešte dlhé roky písalo v novinách a učebniciach. Jednou takou vzburou bola vzbura náhradného práporu 71. záložného pešieho pluku v meste Kragujevac, asi 90 km južne od Belehradu.

Tento pluk bol nazývaný aj "drotársky", pretože väčšina jeho členov pochádzala z okolia Považskej Bystrice, Bytče, Žiliny, Kysuckého Nového Mesta a Čadce. Prvá svetová vojna zastihla aj 71. peší záložný pluk v Trenčíne. Jeho príslušníci boli odvelení na krátky výcvik do maďarského Szászvarosa a odtiaľ na východný front, kde skončili v Kragujevaci. Po uzavretí brestlitovského mieru sa jednotlivý vojaci vracali k svojej posádke z ruského zajatia. V máji 1918 tu bolo asi 2000 a v čase vzbury 3000 vojakov, ktorí sa vrátili k svojmu pluku. Keďže to bola početná časť pluku, vojaci museli byť ubytovaní v rámci možností pluku - ktoré neboli príliš veľké, takže vojaci spali na zemi, dostávali málo potravín, žoldu a často sa stretávali so šikanovaním a s nervozitou ich nadriadených dôstojníkov. Takto bola situácia pri pluku veľmi zlá a dôstojníci preto nasadili medzi vojakov špióna a síce Huberta Jindru, ktorý prišiel až z Viedne a podával podrobné správy o narušiteľoch disciplíny, ktorí boli tvrdo trestaní. Takéto počínanie velenia však vojakov ešte viac poburovalo a dokonca im hrozil odchod na späť na front.

Celú vzburu začal organizovať istý vojak Kolibrík, ktorý nabádal vojakov k odporu. Jeho plán bol jednoduchý: vďaka informáciám z fronty ľahko usúdil, že vojna už dlho nepotrvá a preto sa mali vojaci ozbrojiť a prejsť cez hory k srbskej armáde, kde mal známych. Samotná vzbura a jej príprava sa začala v nedeľu, 2. júna 1918 vo večerných hodinách. Časť vojakov bola na vychádzke a časť v kasárňach. V barakoch 3. , 4., 5. , a 6. pochodovej stotiny náhr. práporu 71. peš. pluku došlo k hádke medzi vojakom Martinom Riliakom a veliteľom izby. Vojaci, ktorí sa v tej dobe vracali z vychádzky sa ozbrojili a zabrali muničný sklad, kde získali potrebnú muníciu. Boli to hlavne príslušníci pochodových stotín, ale aj zopár nováčikov, ktorí sa ale zväčša vyhýbali konfliktom. Potom vzbúrenci vykradli jedáleň a pokladnicu, kde vzali asi 110 000 korún, na tú dobu obrovský majetok. V tej dobe sa už pripravoval protiútok zo strany velenia. Na potlačenie vzbury boli pripravené eskadróna dragúnov, guľometný oddiel a horské delostrelectvo. Aj napriek tomu však odpor trval až do 3. júna do ranných hodín. Okruhové veliteľstvo poslalo pre 6. bosensko - hercegovinský prápor. Potom udalosti získali rýchly spád. Aj keď ešte 5. júna 1918 chýbalo 50 vojakov, dôstojníci ihneď začali vyšetrovanie. Nechali jednotlivé roty nastúpiť na kasárenský dvor a kpt. Július Špira mal príhovor. Ak by sa vinníci neprihlásili, každý desiaty vojak by bol zastrelený. Neskôr sa ale začalo podrobnejšie vyšetrovanie a už vtedy bolo odvedených 400 podozrivých.

Neskôr sa tento okruh zúžil na 81 a konečný verdikt znel: štyria vojaci odsúdení na osem rokov ťažkého žalára, jeden na pätnásť rokov a 44 vojakov na trest smrti zastrelením s okamžitým výkonom trestu. Boli odsúdení 8. júna 1918. Boli im odobraté všetky kovové a ostré predmety, vrátane odznakov, insígnií a opaskov. Dragúni zabezpečovali sprievod. Poprava sa konala na Stanovljanskom poli. Päťtisíc vojakov sa malo na výstrahu prizerať poprave svojich kamarátov. Odsúdených rozdelili do dvoch radov po 22 mužov. Poľný kurát viedol omšu a potom im ponúkli šatku na oči. Viacerí na vzdor odmietli a pozerali sa priamo na ústia hlavní. popravu vykonali príslušníci 6. bosensko- hercegovinského pluku. Na každého muža pripadali traja vykonávatelia popravy. Popravených popravili na kragujevskom cintoríne a vyšiel zákaz navštevovania hrobov, ale i tak boli na druhý deň hroby ovenčené kvetmi. Na tento masaker na počas vojnového zmätku zabudlo, no keď prvá kragujevská vagónka zahájila výrobu, dali odliať 44 kovových sošiek, napodobenín pomníku v Kragujevaci, kde sú vyryté všetky mená popravených. Túto pamätnú sošku udeľoval pozostalým samotný Srbský kráľ Alexander II. Potom pozval všetkých na veľkú smútočnú hostinu. O vzbure 71. pešieho pluku sa veľa hovorilo a v oblasti Oravy a celého severozápadného Slovenska si ľudia veľmi vážia týchto povstalcov dodnes. Veď v Kragujevaci bojovali dedovia a pradedovia mnohých z nich.

Špionáž

Vládcovia krajín vždy potrebovali informácie o svojich nepriateľoch, aby mohli zhodnotiť ich potenciál a aby mohli byť pripravení na neočakávané situácie. Preto špionáž sprevádzala ľudstvo odjakživa. Preto vládcovia všetkých krajín sa snažili mať prístup k informáciám o nepriateľovi, čo im mohli zaručiť práve špióni. Aby nalákali človeka na takúto riskantnú cestu životom, používali pri tom rôzne prostriedky, ale hlavné štyri dôvody, prečo sa človek stane špiónom sú po prvé: Peniaze. Je známe, že človek vo finančnej tiesni dokáže urobiť nepochopiteľné veci. Preto tento druh zárobku nie je ničím výnimočným a tak padá na úrodnú pôdu, keď chcú náboroví špióni nalákať nováčikov na takéto posty, ktoré bývajú dobre platené. Nájdu sa i takí, ktorí nechcú zradiť vlasť pre peniaze. Potom musia náboroví agenti vymyslieť iný systém nalákania. Často ním býva vydieranie. To je druhý spôsob náboru. Tu ale nastávajú komplikácie, pretože agent musí mať najprv nejaké informácie, ktoré kompromitujú nádejného nováčika. Tento systém komunikácie mali radi agenti KGB. Treťou možnosťou nalákania do služieb štátu je ideológia.
Mnohí ľudia dokážu pre "svoju pravdu" spáchať neuveriteľné veci, tak prečo nie špionáž? I tento systém využila sovietska rozviedka pri nábore do svojich služieb. Kim Philby, Anthony Blunt, Guy Burgess, Donald MacLean, John Cairncross. To sú mená ľudí, ktorí z ideologických dôvodov zradili vlasť sovietskej KGB. Existujú však i ľudia, ktorí túžia po nebezpečenstve alebo si jednoducho potrebujú niečo dokazovať. Ich vlastné ego, vlastné ja, ich núti, aby si dokazovali, akí sú dobrí a schopní. Preto sa i sami dokážu prihlásiť do služieb rozviedky. Napríklad v tomto roku sa v izraelských novinách objavil inzerát slávnej izraelskej tajnej služby MOSSAD o nábore do ich služieb. Zrejme sú tak chudobní na uchádzačov, že musia pristupovať k takýmto prostriedkom. Ktovie, či sa im niekto prihlásil...

Ako som už povedal, špionáž je stará ako ľudstvo samo. Dôkazom toho je napríklad i kniha Umenie vojny, v ktorej čínsky stratég Sun Ču písal už v roku 500 pr. Kr. o dôležitosti špionáže pri vedení vojny a štátu. Moderná špionáž sa v Európe rozvinula až asi v 15. a 16. storočí. Základom vzniku modernej špionáže boli intrigy na Anglickom a Francúzskom dvore. V Anglicku to bola kráľovná Alžbeta a sir Francis Walsingham. Do funkcie sa dostal v roku 1573. Pomohol svojej kráľovnej odhaliť mnoho sprisahaní a dokázal tak udržať protestantskú moc v Anglicku. Žiarivejším príkladom je Francúzsko a kardinál Richelieu. Jeho intrigy sú známe a boli i spísané v románe. Kráľ Ľudovít 13. bol neschopný panovník a dôkazom je i to, že v rokoch 1624-1642 v skutočnosti vládol sám Richelieu. Založil Cabinet Noir , modifikáciu modernej špionážnej siete a s jeho pomocou udržoval Francúzsko v bezpečnom postavení.

Ďalším vhodným príkladom je americká občianska vojna. Únia chcela jednotný štát, ale Konfederácia požadovala nezávislosť. Vojská Únie nakoniec vojnu vyhrali, ale i vďaka špionáži. Po vypuknutí vojny nemala ani jedna strana svoju vlastnú výzvednú službu. Unionistický generál George McClellan založil vlastnú výzvednú službu a jej vedením poveril detektíva Allana Pinkertona. No však i iný velitelia si zakladali podobné výzvedné služby a tak dochádzalo k sporom. Väčšie úspechy slávili vojenské rozviedky, ktoré odvádzali vynikajúcu prácu. Boli to hlavne jednotky pod velením plukovníka Georga H. Sharpea. I Konfederácia mala svojich špiónov, napríklad pod velením plukovníka Thomasa Jordana a majora Wiliama Norrisa. postupne sa zdokonaľovali i postupy pri špionáži, napríklad južanská armáda, ktorá trpela nedostatkom liekov, dostávala od žien- dobrovoľníčok i za líniami nepriateľa lieky zabalené v obaloch kamuflovaných do bábik.

Táto armáda mala i špeciálne šifrovacie koliesko, na ktorom boli jednotlivé znaky abecedy a šifrovali sa ním krátke odkazy. Začali sa používať i fotoaparáty ako výzbroj dobrého špióna. Taktiež vynález telegrafu bol veľkým prínosom pre prácu rozviedky. Vojaci prenášali správy ukryté v rôznych dutých schránkach v podobe gombíku, alebo mince. Zaujímavým príkladom práce výzvednej služby je i atentát na prezidenta Lincolna. Aj keď Konfederácia kapitulovala, ich odboj pretrvával stále. Väčšina ľudí si myslí, že vražda prezidenta Lincolna bola akciou jednotlivca, ale je dokázané, že Wiliam Booth mal blízke vzťahy s výzvednou službou Južanov. Booth spáchal atentát na Lincolna 14. apríla 1865 a dodnes nie sú niektoré súvislosti dostatočne objasnené. Prvá svetová vojna je tiež príkladom doby, kedy sa výzvedná služba stávala veľmi dôležitým prínosom pre armádu a vedenie vojny vo všetkých štátoch, ktoré sa na nej podieľali. Do výbavy výzvednej služby pribudli prístroje schopné telegrafným a rádiovým spojením schopné prenosu Morseovho kódu.

Neskôr pribudol i radar, ktorý sa stal neoceniteľným pomocníkom pri vyhľadávaní nástrah nepriateľa. Okrem bežného špióna, ktorý bol nazývaný HUMNIT, prvá svetová vojna priniesla i nového člena špionážnej siete- človeka, ktorý bol nazývaný SIGNIT a bol určený a vycvičený na dešifrovanie odkazov. Rusko nepochopilo význam výzvedných služieb a tak prvé víťazstvá nemeckej armády boli priamym dôkazom významu tejto činnosti. Briti založili Room 40 , ktorá mala dekódovať nepriateľské správy. Zaujímavý je i slávny Zimmermanov telegram. V roku 1917 chcela nemecká armáda zahájiť neobmedzený ponorkový útok na všetky plavidlá v britských prístavoch. Báli sa však, že to pobúri USA. Preto nemecký minister zahr. vecí Arthur Zimmerman poslal nemeckému veľvyslancovi v USA Johannovi Heinrichovi von Bernstorff zložito šifrovaný odkaz , ktorý potom Bernstorff odoslal do Mexika.

Hovorilo sa v ňom o spojenectve Mexika a Nemecka v prípade, že by USA vstúpili do vojny. Briti však tento odkaz zachytili a jeho rozlúštený prepis odovzdali Američanom, ktorí pobúrení nemeckým plánom okamžite vstúpili do vojny. I Američan Herbert Osborne Yardley sa zapísal do dejín špionáže. Zdokonalil americký systém šifrovania a po vojne založil výzvednú službu The American Black Chamber. Azda najslávnejším špiónom prvej svetovej vojny bola Marghareta Zelleová , známa vo svete ako Mata Hari /1876-1918/. Po celej Európe bola známa ako vynikajúca tanečnica. V roku 1914 ju nemecký konzul v Amsterdame presvedčil, aby od svojich milencov získavala potrebné informácie.

Dal jej tajný atrament, ktorým si mala zaznamenávať informácie. Keďže však bola Mata Hari amatér, Francúzi rýchlo zistili , že pracuje pre Nemcov a tak, aby si Marghareta zachránila život, ponúkla im svoje špiónske služby. Zviedla vojenského atašé v Madride, pretože si myslela, že získa dobré informácie. Keď však iný telegram odchádzal do Nemecka so správou o Mate Hari šifrovanej v tajnom kóde ako agent H-21, francúzska rozviedka telegram zachytila a Mata Hari bola odhalená. Preto ju v roku 1918 popravili. To bol osud každého nešikovného špióna. I v Rusku sa diali prevratné zmeny v oblasti vyzvedania. Ruský cár mal svoju vlastnú výzvednú službu zvanú Ochranka. Po revolúcii v roku 1917 bola samozrejme zrušená, ale boľševici a komunistická strana využili skúsenosti cárskej tajnej polície k založeniu novej výzvednej služby, ktorá by bola oddaná strane a pomáhala by udržať moc komunistom. Bola nazvaná ČEKA- Všeruská mimoriadna komisia pre boj proti kontrarevolúcii, špionáži a banditizmu. Čeku viedol Felix Edmundovič Dzeržinskij , ktorého nechal v dvadsiatych rokoch popraviť Stalin. ČEKA vydržala s malými obmenami až dodnes, takže prežila i samotný Sovietsky zväz. I to sa stáva, pretože vo svete špionáže je možné všetko.
Uniformy

Tak, ako sa počas storočí menila móda, tak sa menili i uniformy. Pokiaľ sa má armáda rozvíjať správnym smerom, , museli sa meniť i uniformy. Dlhá až do stredoveku siahajúca tradícia pestrých uniforiem sa končila. V stredoveku prebiehal boj na malej ploche ako boj muža proti mužovi. Všetci mali na sebe brnenia a boli vyzdobení erbom, alebo vlajkou svojho pána. Neskôr, keď sa zaviedla pravidelnejšia armáda, prevládali pestré farby, aby sa na malej ploche mohli vojaci od seba rozlíšiť. Ako pokrývka hlavy stále prevažovala prilba rôzneho typu - najčastejšie morion. Asi na konci 16. storočia začala mať prilba význam iba ako hodnostné označenie a postupne na dlhý čas vymizla, aj keď niektoré zložky armády ju stále používali. Do módy prišli biele podkolienky, krátke naberané nohavice a farby čoraz pestrejšie. Na hlavách sa nosili veľké klobúky s perom a táto "móda" neobišla ani armádu - príkladom sú švédsky arkebuznieri.
Keďže neustálym vývinom zbraní sa bojové pole stále zväčšovalo, menila sa i výzbroj a teda i uniformy. Vojaci začali mať svoj druh oblečenia s charakteristickými znakmi - strih kabátov, čiapky a nohavice. Pestrosť sa trocha obmedzila - na asi dve farby.

Každý štát mal svoju typickú farbu uniforiem - Francúzi mali modré /modrá sa zachovala až do konca druhej svetovej vojny/, Briti červené /červenokabátnici v americkej vojne za nezávislosť/, Rakúšania zelenobiele a Ruské delostrelectvo malo krásne zelené uniformy. Ako pokrývka hlavy sa najviac používali vysoké čiapky s výsostnými označeniami štátu / rakúska i francúzska armáda mala na čiapkach veľké kovové "štítky" s označením svojho štátu. Brnenie vymizlo, ale dragúni a kyrysníci mali stále kyrys - náprsný štít. Ešte okolo roku 1870 mala väčšina armád pestré uniformy a vysoké klobúky. Dokonca už v tej dobe sa objavovali na čiapkach niektorých nemeckých jednotiek umrlčie lebky - Totenkopf , ktoré boli používané i v prvej svetovej vojne a sú známe ako označenie nemeckých jednotiek SS v druhej svetovej vojne. Už v občianskej vojne v USA bola viditeľná zmena uniforiem - boli preferované jednoduché západné vzory na rozdiel od európskych a východoeurópskych uniforiem, pri ktorých sa dbalo na majestátnosť a bohaté vzory. Po zjednotení Nemecka sa začali reformy aj v oblasti uniforiem, pretože sa úplne zmenila taktika boja a znova sa začala používať prilba - tentokrát jednotná a oceľová.

Asi prvými, ktorí začali používať helmu boli Nemci - Prusi. Je to klasická prilba s hrotom navrchu zvaná medzi zberateľmi "piklhaubn". Jej hodnota na súčasnom trhu sa pohybuje okolo 30 000 Sk. Táto prilba bola používaná nemeckou armádou až do roku 1916, keď bola vyvinutá prilba klasicky "nemeckého" tvaru, s malými obmenami asi tak, ako ju poznáme i z druhej svetovej vojny. V rokoch 1917 - 1918 vznikli i jej ďalšie modifikácie a rakúsko-uhorská armáda ju tiež prebrala do svojej výzbroje. Nemecké i rakúsko-uhorské uniformy boli ladené do šeda s insígniami zdobenými svojimi panovníkmi. Britská armáda mala zelené uniformy, veľmi jednoduché a praktické. Miesto čižiem používali ovinovačky. Ich prilby sú známe svojim tanierovitým tvarom. Tento druh uniformy bol používaný až do konca II. svetovej vojny. Francúzi si zachovali svoju modrú /modrošedú/ farbu. Oni však dbali hlavne na estetickú úpravu a tak ich uniformy neboli príliš praktické. V roku 1915 sa vo francúzskej armáde začala používať prilba "Adrian", ktorá sa masovo začala vyrábať do celého sveta pre veľa štátov a používal ju i Česko-Slovenský odboj vo Francúzsku. Prilba to bola síce pekná, ale veľmi nepraktická. Ruská armáda, hlavne kozáci, ktorí mali charakteristické uniformy vo farbe kaki, tiež prebrali prilbu od Francúzov a bola zdobená orlicou Romanovcov. Inak vojaci nosili brigadírky, ktoré sa potom rozšírili do celého sveta. Po revolúcii v roku 1917 sa začali v Rusku preferovať zelené uniformy s červenými a zlatými výložkami s označeniami komunistickej strany a CA.

Ruská armáda /Červená armáda/ získala svoje vlastné a jedinečné prilby až v roku 1936.
Americká armáda prebrala celé zloženie uniforiem od anglickej.
Kým Angličania a Američania preferovali jednoduchý štýl uniforiem i v nosení vyznamenaní, Nemci a Rusi, neskorší Sovieti mali radšej nosenie vyznamenaní "In Natura", teda nosili celé vyznamenania aj so stuhou a nielen ich zmenšeniny v tvare obdĺžnika.
Niekoľko štatistických údajov

Postupom vojny sa museli nahrádzať straty nielen na ľuďoch, ale i vybavení. RU armáda taktiež musela počas vojny dopĺňať svoje stavy zabraní. ako vojna postupovala, menila sa i potreba dopĺňať vybavenie. Tu je malá tabuľka na ukážku:

1917 - 1918

pušky guľomety delá del. náboje/1 mesiac
1.polrok 1917 617 000 7000 2285 1 476 000
2.polrok 1917 475 000 8500 1906 1 290 000
1.polrok 1918 130 000 6000 1296 750 000

august, september 107 000 6200 742 400 000
október 1918

Celkový prehľad množstva zbraní za I. svetovú vojnu - v tisícich kusoch. zbrane Nemecko a GB,Fr, USA
RU Rus.,Itl.

pušky 12 047 12 054 3 500
guľomety 320,5 680 75
delá 79,9 67,8 4
mínomety 12 5,5 0,6
tanky 0,1 8,1 1,0
lietadlá 52,7 115,4 13,8
autá 65 245 30
delostrelecké náboje 386 000 645 000 20 000
Zo šestnástich honvédskych plukov ( 300 - 315 ) boli Slováci zastúpení v 11 plukoch. 9 a viacpercentné zastúpenie mali v honvédskych plukoch č. 300 (9%), 301 (9%), 305 (11%), 307 (14%), 313 (13%), 314 (35%) a 315 (31%).

RU armáda povolala do vojny 70 % mužov v brannom veku. Počas vojny boli nútení meniť podmienky zverbovania do armády. Do konca roku 1917 narukovalo 8 420 000 mužov. Z nich padlo 780 000 mužov, 1 600 000 sa dostalo do zajatia. 500 000 mužov prepustili ako invalidov, 130 000 ľudí kvôli veku, 400 000 išlo pracovať do vojenského priemyslu a 600 000 oslobodili od služby. Armáda tak prišla o 4 010 000 mužov. Na začiatku roka 1918 mala RU armáda 4 010 000 mužov - 2 850 000 v poli a 1 560 000 rozmiestnených na veliteľstvách, v službách a ako zálohu. V roku 1918 bojovali i muži narodení v roku 1865 a ročník 1900. Tak boli vedľa seba mladí branci i starí päťdesiatnici. I tak bola pokrytá iba polovica potrieb armády. Podľa výpočtov ekonómov chýbalo aspoň 600 000 mužov.

Vojnu samozrejme sprevádzali i vzbury. Jednou z najznámejších bola vzbura 71. pešieho pluku v Kragujevaci. Bolo tam popravených 44 vojakov, ktorých mená
sú tu:

1. vojak Pavol Šalaga z Vrútok, 23 ročný
2. slobodník v zálohe Adam Daniš z Kolárovíc, 33 ročný
3. šikovateľ v zálohe Viktor Kolibrík z Dlhého Poľa, 28 ročný
4. vojak Ondrej Baláž z Považského Chlmca , 42 ročný
5. vojak Ondrej Smrtník z Považskej Bystrice, 23 ročný
6. vojak Martin Rilijak z Hornej Maríkovej, 29 ročný
7. vojak Ondrej Jariabka z Čremošného, 21 ročný
8. vojak Štefan Rác z Kubrice, 21 ročný
9. vojak Alfonz Gál z Kolárovíc, 22 ročný

10. vojak Štefan Radzo z Hruštína, 30 ročný
11. vojak František Ďurkáč z Korne, 22 ročný
12. vojak Dionýz Jesenský Petrušé z Horného Jasena, 23 ročný
13. vojak náhr. zálohy Jozef Čuraj z Veľkej Diviny, 30 ročný
14. slobodník Pavol Kleniar z Krupiny, 23 ročný
15. desiatnik v zálohe Ján Fabo z Kubrej, 31 ročný
16. čatár Ján Hudec z Riečice, 30 ročný
17. desiatnik Jozef Žoviak z Riečnice, 28 ročný
18. slobodník Alojz Šelinga z Bolešova, 25 ročný
19. vojak Karol Miklušičák z Námestova, 32 ročný
20. vojak Alojz Vojár zo Zákopčia, 24 ročný
21. slobodník Gregor Dvorský z Krásnej Vsi, 30 ročný
22. vojak Peter Platoš zo Zákopčia, 24 ročný
23. vojak Matej Frniak z Belej pri Varíne, 22 ročný

24. vojak Jozef Laššo z Petrovej Lehoty, 23 ročný
25. vojak Pavol Kubica zo Zborova nad Bystricou, 23 ročný
26. vojak Vincent Čimbora z Krásna, 23 ročný
27. vojak Jozef Hotko z Hornej Súče, 27 ročný
28. vojak Ján Krížan z Veľkej Chocholnej, 29 ročný
29. vojak Ján Gohr z Uhrovca, 26 ročný
30. vojak Valent Miko z Malej Udiče, 30 ročný
31. vojak Adam Bičánek z Olešnej, 23 ročný
32. vojak Ján Kašper zo Skleného, 25 ročný
33. vojak Jozef Hojdík z Papradna, 23 ročný
34. vojak Martin Kulíšek zo Štiavnika, 21 ročný
35. vojak Martin Cingel z Terchovej, 26 ročný
36. vojak Štefan Sokolík zo Štiavnika, 27 ročný
37. vojak Vavrinec Rakovan zo Štiavnika, 27 ročný
38. vojak Ján Pittner z Trenčianskych Teplíc, 23 ročný
39. vojak Štefan Bednárik z Beckova, 28 ročný
40. vojak Štefan Snovák z Vaňovky, 27 ročný
41. vojak Ján Slezák z Kunova, 24 ročný
42. vojak Ondrej Brevník z Kraľovian, 26 ročný
43. vojak Ondrej Kiss z Krpelian, 28 ročný
44. vojak Anton Mikuš z Rybian, 34 ročný

Počty dezertérov RU armády:
Rok Počet hľadaných dezertérov vojenskými a žandárskymi orgánmi
1914 18 413
1915 94 041
1916 219 032
1917 452 417

I. štvrťrok
1918 193 181

Rok Počet zadržaných dezertérov
1914 6 689
1915 26 251
1916 38 866
1917 81 605

I. štvrťrok
1918 44 611

Chronologický prehľad najvýznamnejších udalostí
prvej svetovej vojny

1914

28. júna Bol spáchaný atentát na RU následníka trónu a jeho manželku v Sarajeve. 5. júla Cisár Wilhem II. uistil Rakúsko - Uhorsko, že v prípade vojenského konfliktu môžu rátať s jeho pomocou.
7. júla Rakúsko - Uhorská ministerská rada rozhodla o vojne so Srbskom. 23. júla Rakúsko - Uhorsko podalo Srbsku ultimátum, ktoré do 48 odmietli. 28. júla RU vyhlásilo vojnu Srbsku a o 11. hodine sa začala prvá svetová vojna. 29.
júla RU armáda začala s ostreľovaním Belehradu. 31. júla Bola vyhlásená mobilizácia v Rusku. 1. augusta Nemecko vyhlasuje vojnu Rusku.

2. augusta Nemecké vojská vstupujú do Luxemburska. 3. augusta Nemecko dáva ultimátum Belgicku a požaduje voľný priechod cez jeho územie. Nemecko vyhlasuje vojnu Francúzsku.

4. augusta Nemecko obsadilo Belgicko. Veľká Británia vyhlasuje vojnu Nemecku. 10. augusta RU armáda zahájila útok na Rusko. 12. augusta Prvý Rakúsky útok na Srbsko. 26. - 29. augusta Bitka pri Tannenbergu vo východnom Prusku.

5. septembra V. I. Lenin prišiel do Švajčiarska.

5. - 9. septembra Bitka na Marne. 9. októbra Nemecké vojská obsadili Antverpy.
26. októbra Na západe sa stabilizoval front, začala sa dlhá zákopová vojna. 29. októbra Turecký útok na ruské čiernomorské prístavy. 11. novembra Hindenburg bol vymenovaný za vrchného veliteľa nemeckých vojsk na východnom fronte.

2. decembra Rakúska armáda obsadila Belehrad.

8. decembra Bitka pri Falklandských ostrovoch, bola zničená flotila admirála von Spee. 18. decembra Britská vláda vyhlásila Egypt za svoj protektorát.
1915

22. marca Rusi dobyli pevnosť Přemyšl.

22. apríla Nemci po prvý krát použili jedovatý plyn v belgickom Ypres.

26. apríla Londýn stanovil podmienky pre vstup Talianska do vojny. 7. mája Potopenie parníku Luisitania nemeckou ponorkou.

23. mája Taliansko vyhlásilo vojnu RU.

23. júna Začala sa vojna na Soči na taliansko-rakúskom fronte, Taliani podnikli 11 útokov. 4. októbra Nemecké vojská dobyli Varšavu. 11. októbra Bulharsko vyhlásilo vojnu Srbsku. 15. decembra Srbské jednotky sa dostali na albánske pobrežie. 20. decembra Anglické jednotky sa museli evakuovať z Dardaniel.

1916

17. januára Bol zahájený ruský útok na Kaukaze pri jazere Van.

27. januára V Anglicku zaviedli všeobecnú brannú povinnosť. 21. februára Začala sa bitka o Verdun. 23. apríla Začalo sa írske povstanie proti Britom v Dubline. 31. mája Námorná bitka pri Jutsku. 24. júna Anglická a Francúzska armáda začala bitku na rieke Somme, ktorá trvala dlho do jesene.

28. augusta Rumunsko vyhlásilo vojnu RU.

29. augusta Hindenburg a Ludendorff sa stali veliteľmi nemeckej brannej moci.

15. septembra Anglicko prvý krát použili tank pri bitke na rieke Somme. 6. decembra Nemci dobyli Bukurešť. 1917

31. januára Nemecko vyhlásilo neobmedzenú ponorkovú vojnu s platnosťou od 1. februára. 8. marca Začala sa revolúcia v Petrohrade. 11. marca Britské vojská dobýjajú Bagdad. 15. marca Ruský cár Mikuláš II. Romanov abdikoval. 2.

apríla Spojené štáty Americké vstúpili do vojny.

25. mája Na územie Európy sa vylodili vo Francúzsku prvé jednotky USA.
2. júla Grécko sa pridalo k Dohode a vstupuje do vojny.

24. októbra Vojská Ústredných mocností prerážajú taliansky odpor pri talianskom meste Caporetto. 7. novembra V Petrohrade sa začína Veľká októbrová socialistická revolúcia.

8. novembra Vychádza mierový dekrét. 15. novembra Bola založená Najvyššia spojenecká vojnová rada.

20. novembra Briti vo veľkom nasadili tanky v bitke pri Cambrai. 22. decembra Začalo sa mierové jednanie v Brest - Litovsku. 1918

18. februára Ústredné mocnosti zahájili útok proti Sovietskemu Rusku na celom východnom fronte.

3. marca Bol podpísaný mier v Brest - Litovsku. 21. marca Na západnom fronte začal Ludendorffov útok. (Ludendorffova ofenzíva)

8. - 10. apríla Konal sa Kongres potlačených národov RU v Ríme.

13. apríla Nemci vstúpili do Helsiniek. 14. apríla Foch bol vymenovaný za najvyššieho veliteľa spojeneckých vojsk.

27. mája Nemecký prielom na Marne. 9. júna Nemecký postup na Paríž bol zastavený.

15. júna Bitka na Piave , posledný RU útok.

29. júna Francúzi uznali Československú národnú radu ako základ budúceho štátu. 24. septembra Vzbura bulharských jednotiek.

29. septembra Ludendorff vyzýva nemeckú vládu k začatiu jednania o mieri. 16. októbra Sľub cisára Karola federalizovať RU.

24. októbra Taliani zahájili útok.
28. októbra Vznikla prvá samostatná Československá republika. 29. októbra Národná rada v Záhrebe prevzala moc.

30. októbra Martinská deklarácia o zjednotení Čechov a Slovákov do jedného štátu.
Turecko kapitulovalo.

1. novembra Srbi opäť dobyli Belehrad.

3. novembra Taliani podpísali prímerie s Rakúskom platné od 4. novembra.

8. novembra V Bavorsku bola vyhlásená republika.

9. novembra Cisár Wilhem II. sa vzdal trónu a prijal mierové podmienky Dohody.

11. novembra Nemecko podpísalo prímerie a o 11. hodine sa skončila I. svetová vojna.