V 15. storočí existovali v strednej Európe dve mocnosti – Poľsko a Uhorsko. Na konci 15. storočia sa neúspešne pokúsili o spojenie Jagellovci. Do 16. storočia sa s Habsburgovcami nestretávame, v 15. storočí bol Albrecht uhorským kráľom. Nepatrili medzi najbohatších.
Prvým známym predkom, ktorý žil v 10. storočí bol Guntram. V 11. storočí mali v Alsasku dosť veľké majetky. Ich moc rástla za Hohenstaufouvcou, v 13. storočí sa vynoril z anonymity Rudolf.

V roku 1273 ho zvolili kurfirsti za nemeckého kráľa, pretože bol neznámy, bez veľkých prostriedkov a majetkov a nemal mocenské ambície. Bol priamym opakom Prěmysla Otakara (bol najbohatšie a najmocnejšie ríšske knieža), ktorý bol jeho protikandidátom. S Prěmyslom sa dostal do konfliktu, ktorý mu umožnil vytvoriť si vlastné územie (jeho majetky boli dovtedy roztrúsené). Prěmysl sa zmocnil Babenberského dedičstva, ale to Rudolf spochybnil a v roku 1276 mu ich odňal. Už v roku 1273 vyhlásil obnovenie všeobecného ríšskeho mieru a zrušil všetky clá zavedené od doby Fridricha II.Rudolf Habsburský si zabezpečil autoritu, zvíťazil v boji proti Otakarovi II. aj bez pomoci kniežatstiev, vysporiadal sa s lúpežnými rytiermi a budoval vlastnú dŕžavu v dnešnom Rakúsku.

Základný problém, s ktorým sa Rudolfova vláda musela vyrovnávať spočíval v extrémnej veľkosti rímsko-nemeckej ríše v porovnaní s ostatnými zemami. Rozsiahle územia tvorili neprechodné bažiny a pralesy. Rozhľad vtedajšieho obyvateľstva však zostával obmedzený. V dôsledku týchto skutočností mohol panovník uskutočňovať svoju politiku len obmedzene. Väčšinou len reagoval na požiadavky a priania ostatných. Preto chcel kráľ posilniť svoju mobilitu tým, že cestoval po ríši, aby svoju vládu uplatnil na miestach spolu s regionálnymi alebo lokálnymi držiteľmi moci. Avšak toto kráľovstvo na cestách ešte nemalo za Rudolfa žiadnu alternatívu. Základné problémy, s ktorými sa musela kráľovská moc vyrovnávať bola ríšska správa a slobodné volebné právo...kráľ po svojom zvolení síce získal vládu nad ríšskymi statkami, ale to neznamenalo, že sa stal aj ich vlastníkom. Najnaliehavejšou úlohou bolo ukľudniť pomery v ríši, ktorá sa kvôli vojnám a nezhodám mocných nachádzala v chaotickom stave. Rudolf zaviedol ríšske fojstvá – administratívne spojenie ríšskych stavov, na ich čele stál zemský fojt, ktorý vyberal dane, menoval úradníkov,mal na starosti ochranu kláštorov a židov, zaistenie mieru a vojenskú pomoc.

Vo vojne so Přemyslom Rudolf vyhral s pomocou uhorského kráľa Ladislava IV. Výsledkom vojny bolo to, že si ponechal rakúske krajiny. 1282 ich venoval synovi Albrechtovi. ( prinútil českého kráľa Václava II. k strate poľskej a uh. koruny; zavraždený synovcom). Viedol úspešnú ríšsku politiku, upevnil vnútornú moc, keď umrel Ladislav IV., snažil sa získať uhorskú korunu. Kurfirsti neboli spokojní s jeho vládou. Habsburgovci v 14. storočí neboli nemeckými kráľmi. Albrechtovi II. a Otovi sa podarilo zväčšiť územia o Korutánsko a Tyrolsko (už mali Dolné a Horné Rakúsko, Kraňsko, Štajersko). Menšie územia pripojil Leopold III. Príbuzenské zväzky mali s Luxemburgovcami, Anjuovcami. Albert V. podporoval Žigmunda proti husitom, za čo sa stal uhorským a českým kráľom. Albert V. umrel, po ňom aj jeho syn Ladislav Pohrobok. Albrecht II., nastúpil na rímsko-nemecký trón po Žigmundovej smrti v roku 1438. Odvtedy si habsburská resp. habsbursko – lotrinská dynastia držala okrem jedinej výnimky ( v rokoch 1742 -45 bol cisárom Karol VII. z rodu bavorských Wittelsbachovcov ) cisársku hodnosť až do zániku ríše r. 1806. Popri sporoch o ríšsku reformu musel kráľ riešiť aj cirkevnú krízu. Kráľ disponoval len tou časťou habsburského panstva.