Za vlády Ondreja II. došlo k veľkým vnútorným zápasom medzi jednotlivými vrstvami vládnucej triedy.
Rozpory vo vládnucej triede vyvrcholili v roku 1222 vydaní Zlatej buly. Iniciátorom bola šľachta, ktorá dotlačila kráľa, aby neodmietol spoločné stretnutie so šľachtou a vypočul si jej názory. Bula upravovala vzťahy medzi jednotlivými vrstvami vládnucej triedy ako aj ich vzťah k panovníkovi. Časť sa dotýkala aj záujmov cirkví a prelátov, ich výsadné postavenie bolo potvrdené inou súčasne vydanou bulou. Zlatá bula hovorí výslovne, že ide o novú úpravu vzťahov, kde jej cieľom bola snaha vymedziť práva kráľovských služobníkov i vo vzťahu k panovníkovi.

Zlatá bula je privilégium Ondreja II. (1205 – 1235) z roku 1222. V ňom sa prvýkrát konkrétnejšie formulovali práva a povinnosti uhorskej šľachty, ktoré jej údajne udelil Štefan I. Príčinou vydania zlatej buly bola hlavne nespokojnosť najnižších výsadných vrstiev, kráľ. služobníkov (servientov) so svojím hosp. – soc. postavením, ktoré sa zhoršilo v dôsledku povinnej účasti na častých zahr. výpravách Ondreja II. a vzrastajúcej závislosti od mandátov. Panovník sa v nej zaväzoval aspoň raz ročne, na sviatok kráľa (Štefana I.) - 20.aug. v Stoličnom Belehrade osobne, alebo vo výnimočných prípadoch prostredníctvom ním povereného zástupcu, súdiť spory servientov, ktorého bolo možné uväzniť iba po vynesení riadneho rozsudku. V ďalších bodoch sa vymedzovala právomoc komitátnych županov a ich zástupcov (sudcov) voči servientom a úplné oslobodenie servientov od platenia voj. daní (kolekty) a denárov slobodných, ako aj od povinnosti poskytovať kráľovi alebo jeho hodnostárom a sprievodu pohostenie. Dedičské právo sa upravovalo tak, že pri vymretí šľachtica po meči malo štvrtinu dostať ženské potomstvo a a ostatný majetok sa mohol slobodne odkázať závetom. Ak nebol spísaný závet, mali dediť príbuzní, a ak ani takých nebolo, prepadol majetok v prospech kráľa. V budúcnosti nesmel kráľ darovať celé komitáty a mali sa dodržiavať slobody hradných jobagiónov a hostí. Servienti neboli povinní zúčastniť sa na kráľ. zahr. výprave, iba ak na kráľovské náklady. Pri vpáde nepriateľa do krajiny boli povinní všetci narukovať. Platenie desiatku sa nesmelo vymáhať v striebre.

Izmaeliti (mohamedáni) a Židia nesmeli byť menovaní do hosp. – fin. funkcií. V Zlatej bule bolo zakotvené aj ,,ius resistendy“, čiže právo odporu šľachty voči kráľovi. Paralelne bola v roku 1222 vydaná aj Zlatá bula zabezpečujúca výsadné postavenie cirkvi (cirkev sa vyčlenila spod právomocí svetských súdov a bola oslobodená od daní). Zdôrazňovalo sa, že nikto z poddaných (sluhovského, teda neslobodného pôvodu) sa nesmie stať kňazom, čo bolo skôr v záujme kráľovských servientov než v záujme cirkvi.

Celý zápas o moc s panovníkom a vnútri vládnucej triedy samej neskončil jej vydaním. Ondrej II. naďalej pokračoval v domácej i zahraničnej politike a nedodržal všetky ustanovenie Zlatej buly (jeho finančné nároky boli stále väčšie, než pravidelne mu plynúce príjmy, takže pokračovalo aj prenajímanie soľných a mincových komôr a vyberanie daní Izmaelitom a Židom). Preto došlo k ďalšej nespokojnosti a opätovnému potvrdeniu už modifikovanej Zlatej buly v r. 1231 a 1233. Niektoré články boli vypustené, mnohé presnejšie formulované, iné zas pridané napr. nebol článok o práve odporu voči panovníkovi, pre ktorý bola Zlatá bula z roku 1222 považovaná za magnu chartu uhorskej šľachty. V obnovení sa opätovne deklarovali práva svetských aj cirkevných feudálov a potvrdil ich nielen panovník, ale aj jeho obaja synovia Belo a Koloman. Na plnenie ustanovení Zlatej buly z roku 1231 mal dozerať ostrihomský arcibiskup, ktorý dostal právo pri nedodržaní jej ustanovení po predchádzajúcom napomenutí exkomunikovať tohto panovníka. Ku exkomunikácii Ondreja II. skutočne došlo už 25. februára 1232.

Celá záležitosť sa skončila za priameho spolupôsobenia pápežského legáta v roku 1233 tzv. berežskou dohodou, ktorou sa panovník zaviazal splniť všetko, čo sa od neho požadovalo. Berežskou dohodou vzal na seba Ondrej II. veľký finančný záväzok voči cirkevným inštitúciám aj za viaceré roky spätne. Nevyrovnal ho ani do konca svojej vlády, no cirkev už viac proti nemu nevystúpila, možno aj preto, že pápež na naliehanie Ondreja II. obmedzil právo ostrihomského arcibiskupa na exkomunikáciu panovníka tým, že jej vyrieknutie sa viazalo na predbežný súhlas pápeža. Boj o moc medzi panovníkom a vládnucou triedou sa za Ondreja II. skončil oslabením právomoci panovníka, zvýšením práv a upevnením postavenia všetkých vrstiev vládnucej triedy, najmä veľmožov a prelátov. S neľúbosťou to sledoval nielen Ondrej, ale aj jeho syn Belo.