Boje o uhorský trón
Po smrti Ondreja III. nastáva obdobie súbojov o uhorský trón. Karola Róberta (rod neapolských Anjouovcov) povolala chorvátska šľachta, ale skupina vedená Matúšom Čákom ponúkla trón českému kráľovi Václavovi II. Ten však zomiera a jeho syn prenecháva uhorský trón v prospech tretieho kandidáta Ota Bavorského. Ten sa po príchode do Uhorska dostal do zajatia, takže kráľom sa za pomoci pápežskej kúrie (poslala na rokovanie s uh. šľachtou kardinála Gentilisa) stáva r.1308 Karol Róbert.

Kráľ chcel dobre vychádzať s Matúšom Čákom. Stal sa jedným z 3 palatínov (najvyšší kráľovský hodnostár), spravoval približne územie dnešného Slovenska, bol taverníkom (správca kráľovských majetkov). Tieto právomoci však zneužíval a získané majetky si ponechával, preto ho kráľ zbavil hodností a Gentilis ho exkomunikoval (vylúčil z cirkvi).

Abovci (Omodejovci - podľa najstaršieho predstaviteľa rodu palatína Omodeja) ovládali viaceré stolice na východnom Slovensku. Košickí mešťania proti nim povstali a Omodeja zabili. Matúš Čák poslal jeho synom vojsko, no na pomoc Košičanom prišlo vojsko kráľa a spišskí Nemci. V rozhodujúcej bitke pri Rozhanovciach r. 1312 Omodejovcov porazili.

Matúš Čák naďalej sídli na Trenčianskom hrade, kde si zriadil dvor podobný kráľovskému. Odtiaľ ovládal značnú časť Slovenska – „Matúšovu zem“. Až po jeho smrti r.1321 kráľovské vojská porazili Trenčín.

Nastúpením Karola Róberta začala nová etapa budovania uhorského štátu – zaznamenal mocenský a ekonomický rozmach. Okolo kráľa sa sústredila domáca a talianska šľachta a preláti – cirkevní hodnostári. Svoju moc opieral o žoldnierske vojsko a banderiálny systém. Zemepáni na vlastné náklady postavili vojenskú jednotku – bandérium (bojovala pod ich zástavou). Aj stolice pod velením župana mali bandéria, v nich bojovali šľachtici bez vlastných poddaných. Mestá museli menšie jednotky postaviť tiež.

Kráľ sa venoval hospodárskym reformám – daňovým reformám, úprave meny a banského podnikania. Prebiehali v r. 1323-1338 v 3 etapách. Namiesto každoročnej výmeny mincí zaviedol portálnu daň (porta – sedliacka usadlosť, daňová jednotka). R.1327 zemepanskú banskú slobodu – aj šľachtici a cirkevní hodnostári mohli na vlastnom území dolovať kovy a z nich odvádzali daň – urburu -1/12 až 1/15 hodnoty. Boli zriadené dve banské komory v Kremnici a Smolníku. V Budíne a Kremnici sa začali raziť zlaté dukáty (florény) a strieborné groše (hodnotnejšie ako pôvodné denáre).

V novembri r. 1335 sa na kráľovskom hrade – Višegráde pri Dunaji stretli Kazimír Veľký (poľský kráľ), Ján Luxemburský (český kráľ) a Karol Róbert, aby zlepšili hospodárske a politické vzťahy. Český kráľ sa vzdal nárokov na Poľsko, poľský na Sliezsko. Karol Róbert chcel, aby mohli kupci slobodne prechádzať cez Čechy do Uhorska a späť. Boli vydané privilégiá pre českých, moravských a nemeckých kupcov prechádzajúcich po „českej ceste“ z Prahy do Budína.