Slovensko za vlády Anjouovcov

Boje o uhorský trón
Po smrti Ondreja III. nastáva obdobie súbojov o uhorský trón. Karola Róberta (rod neapolských Anjouovcov) povolala chorvátska šľachta, ale skupina vedená Matúšom Čákom ponúkla trón českému kráľovi Václavovi II. Ten však zomiera a jeho syn prenecháva uhorský trón v prospech tretieho kandidáta Ota Bavorského. Ten sa po príchode do Uhorska dostal do zajatia, takže kráľom sa za pomoci pápežskej kúrie (poslala na rokovanie s uh. šľachtou kardinála Gentilisa) stáva r.1308 Karol Róbert.

Kráľ chcel dobre vychádzať s Matúšom Čákom. Stal sa jedným z 3 palatínov (najvyšší kráľovský hodnostár), spravoval približne územie dnešného Slovenska, bol taverníkom (správca kráľovských majetkov). Tieto právomoci však zneužíval a získané majetky si ponechával, preto ho kráľ zbavil hodností a Gentilis ho exkomunikoval (vylúčil z cirkvi).

Abovci (Omodejovci - podľa najstaršieho predstaviteľa rodu palatína Omodeja) ovládali viaceré stolice na východnom Slovensku. Košickí mešťania proti nim povstali a Omodeja zabili. Matúš Čák poslal jeho synom vojsko, no na pomoc Košičanom prišlo vojsko kráľa a spišskí Nemci. V rozhodujúcej bitke pri Rozhanovciach r. 1312 Omodejovcov porazili.

Matúš Čák naďalej sídli na Trenčianskom hrade, kde si zriadil dvor podobný kráľovskému. Odtiaľ ovládal značnú časť Slovenska – „Matúšovu zem“. Až po jeho smrti r.1321 kráľovské vojská porazili Trenčín.

Nastúpením Karola Róberta začala nová etapa budovania uhorského štátu – zaznamenal mocenský a ekonomický rozmach. Okolo kráľa sa sústredila domáca a talianska šľachta a preláti – cirkevní hodnostári. Svoju moc opieral o žoldnierske vojsko a banderiálny systém. Zemepáni na vlastné náklady postavili vojenskú jednotku – bandérium (bojovala pod ich zástavou). Aj stolice pod velením župana mali bandéria, v nich bojovali šľachtici bez vlastných poddaných. Mestá museli menšie jednotky postaviť tiež.

Kráľ sa venoval hospodárskym reformám – daňovým reformám, úprave meny a banského podnikania. Prebiehali v r. 1323-1338 v 3 etapách. Namiesto každoročnej výmeny mincí zaviedol portálnu daň (porta – sedliacka usadlosť, daňová jednotka). R.1327 zemepanskú banskú slobodu – aj šľachtici a cirkevní hodnostári mohli na vlastnom území dolovať kovy a z nich odvádzali daň – urburu -1/12 až 1/15 hodnoty. Boli zriadené dve banské komory v Kremnici a Smolníku. V Budíne a Kremnici sa začali raziť zlaté dukáty (florény) a strieborné groše (hodnotnejšie ako pôvodné denáre).

V novembri r. 1335 sa na kráľovskom hrade – Višegráde pri Dunaji stretli Kazimír Veľký (poľský kráľ), Ján Luxemburský (český kráľ) a Karol Róbert, aby zlepšili hospodárske a politické vzťahy. Český kráľ sa vzdal nárokov na Poľsko, poľský na Sliezsko. Karol Róbert chcel, aby mohli kupci slobodne prechádzať cez Čechy do Uhorska a späť. Boli vydané privilégiá pre českých, moravských a nemeckých kupcov prechádzajúcich po „českej ceste“ z Prahy do Budína.
Uhorsko stredoeurópskou veľmocou

Karolov nástupca Ľudovít I. Veľký vydal dekrét na potvrdenie Zlatej bule, keď vo vojne o neapolské dedičstvo potreboval podporu šľachty. Tým formálne zrovnoprávnil vysokú šľachtu a zemanov. Šľachtici nemohli predávať a odkazovať majetok cirkvi bez súhlasu panovníka. Ak vymrel rod majetky, pripadli kráľovi. Zemepánovi platili poddaní a mešťania nekráľovských miest deviatok, a ak sa chceli slobodne sťahovať tak dávky. Mestá s hradbami deviatok neplatili.

Kráľovstvo dosiahlo najväčší mocenský rozmach. Na základe zmlúv s Kazimírom Veľkým sa stal Ľudovít po jeho smrti aj poľským kráľom. R.1370 vznikla uhorsko-poľská únia. Mocenské a administratívno-správne štruktúry ostali zachované a život v krajinách sa nezmenil.

Po kráľovej smrti zasadla na trón jeho dcéra Mária zosobášená so Žigmundom Luxemburským. Nároky na trón si robil aj Karol Malý (rod neapolských Anjouovcov) a vtrhol do Uhorska. Stúpenci Márie ho popravili. Mária a jej matka Alžbeta sa však dostali do zajatia a v krajine nastali zmätky.

Vláda Žigmunda a boje o trón po smrti Albrechta Habsburského

Kráľ – cudzinec

Anarchia v krajine vrcholí a šľachta prijíma Žigmunda za kráľa. Kráľ potreboval získať stúpencov, tak prenajímal a dával do zálohu prípadne udeľoval za zásluhy kráľovské majetky. Ich rozsah sa tým však značne zmenšil a stále bol považovaný za cudzinca. Oslabila ho i neúspešná výprava proti Turkom.

Žigmund zorganizoval križiacku výpravu proti Turkom. V r.1396 však utrpeli porážku pri Nikopole. Kráľ utiekol na benátskej lodi. Vyvrcholili xenofóbne (proticudzinecké) postoje uhorskej šľachty, Žigmunda uväznili. Zachránil ho Vladislav Jagelovský (poľský kráľ), keď omietol uhorskú korunu.

R.1404 vydal placentum regium – zakázal publikovanie pápežských búl bez súhlasu kráľa (pápež Bonifác podporoval jeho nepriateľa Ladislava Neapolského).
R.1405 vydal malý dekrét - upevnil postavenie mešťanov kráľovských miest v súdnej, administratívnej a hospodárskej oblasti (napr. zaviedol jednotné miery, právo byť súdený pred vlastným richtárom, domácich obchodníkov zvýhodnil oproti cudzím, zaručil im slobodný pohyb po krajine…)

V Nemeckej ríši zvolili za kráľa Žigmunda a tak sa dostal do sféry európskej politiky. Žigmund dal do zálohu poľskému kráľovi Vladislavovi za pôžičku 37 tis. kôp českých grošov 16 miest (13 spišských + ľubovnianske panstvo). Nepodarilo sa mu získať ich späť, až po prvom delení Poľska. Peniaze potreboval na vojnu s Benátčanmi (1411-1413) kvôli dalmátskym prístavom. Potom sa niekoľko rokov zdržiaval mimo Uhorska.
Žigmund a husitská otázka

Kráľ Václav IV. zomrel po vzbure radikálnych husitov v Prahe a jeho brat Žigmund si nárokoval na jeho trón v Českom kráľovstve. Vtrhol do Čiech potlačiť husitskú revolúciu (r.1420) a utrpel porážku na hore Vítkov pri Prahe. Ďalšie križiacke výpravy organizoval ako kráľ Nemeckej ríše – neboli úspešné. Husitské výpravy do Nemecka, Sliezska, Poľska i na Slovensko sa nazývali spanilé jazdy.

Žigmund bojoval proti Turkom v Taliansku a Nemeckej ríši, čo využívali husiti. Rokovali s ním na Bratislavskom hrade no neúspešne. Husiti nechali na Slovensku trvalé posádky na hradoch (Likava, Topoľčany, Lednica, Žilina, Skalica, Isť, Trnava). Pokúsili sa vyvolať sprisahanie v BA, no bolo odhalené. Za výkupné husitské posádky odišli zo Slovenska po bitke pri Lipanoch.

15 ročné boje husitov vyčerpali obe strany. Umiernení kališníci rokovali s cirkou na koncile v Bazileji (jan-apr 1433). To viedlo k rozporom v husitskom tábore a bitke pri Lipanoch v máji 1434. Umiernené krídlo (šľachta a mešťania na čele s Pražanmi) porazilo radikálnych táboritov a sirotkov. Dôsledkom bola dohoda s cirkvou - bazilejské kompaktáta – vyhlásené v Jihlave r.1436. Za istých podmienok povoľujú prijímanie oboma spôsobmi (z kalicha i hostie). V čase ich slávnostného vyhlásenia sa vracia Žigmund do Čiech a je uznaný sa českého kráľa. Krátko pred smrťou (bez mužského potomka) zaviazal stavy, aby prijali nástupníctvo jeho zaťa Albrechta Habsburského.

Zápas medzi Jiskrom a Huňadym, bratríci na Slovensku

Po nástupe zorganizoval Albrecht Habsburský protitureckú výpravu. Vojsko zasiahla epidémia červienky a zomrel aj sám kráľ. Novým kráľom sa stal Vladislav I. z poľských Jagelovcov. Zvolila ho časť šľachty, ktorá očakávala pokračovanie v protitureckých bojoch. Kráľovej vdove sa však narodil syn Ladislav a urýchlene ho korunovali. Alžbeta odniesla korunu i dieťa do Viedne príbuznému nemeckému kráľovi neskôr cisárovi Fridrichovi III. Najala českého kapitána Jána Jiskru z Brandýsa a zverila mu kráľovské mestá a hrady na Slovensku. Hoci bol katolík, prijímal do vojska i husitských bojovníkov.

Vladislav I. padol v bitke proti Turkom pri Varne (1444). Uhorský snem uznal nároky Ladislava Pohrobka na trón. Krajinu spravovalo 7 kapitánov, neskôr Ján Huňady ako správca – gubernátor. Medzitým prebiehali boje medzi Jiskrom a Huňadyovcami.

Huňady mal podporu protihabsbursky naladenej šľachty. Najväčšie víťazstvo dosiahol Jiskra v bitke pri Lučenci. Keďže ale nepravidelne platil svojich vojakov mnohí odišli a začali aj s kapitánmi (Aksamit, Talafúz, Bartoš, Brcál,…) vytvárať oddiely bratríkov. Rabovali kostoly, domy mešťanov, uhorský snem dokonca písal do Ríma, že šíria kacírske myšlienky. Sám Huňady súhlasil s ich likvidáciou.

Po rokovaniach Fridricha III. s uhorským snemom sa Ladislav V. vrátil do Uhorska vládnuť. Huňadyho opäť poveril funkciou krajinského kapitána. Jiskru zbavil funkcie, majetkov a vykázal ho z krajiny. O rok ho povolal späť bojovať s bratríkmi (dosiahli počet 15-20 tis. v r.1453-1457). Ani Jiskra ich úplne neporazil.

Po dobytí Konštantínopola a páde Byzantskej ríše (1453) začali Turci boje na Balkáne. Uhorské vojská ich zastavili pri obrane Belehradu. Ján Huňady tu dosiahol najväčšie víťazstvo, no zomrel na mor. Neskôr zomrel aj Ladislav V., keď sa chystal na sobáš s francúzskou princeznou.