Napoleonské vojny

Napoleonské vojny – vojny Francúzska s európskymi krajinami v rokoch 1803-1815, keď vývoj francúzskej politiky určoval doživotný konzul a od roku 1804 cisár Napoleon I. V novembri 1799 sa zúčastnil na prevrate, zosadil direktórium a ako prvý konzul sa stal faktickým vládcom Francúzska. Napoleonské vojny mali útočný i obranný charakter, ich cieľom bolo posilniť či udržať veľmocenské postavenie Francúzska a usporiadať Európu podľa jeho predstáv. Francúzsko bolo s Európou vo vojnovom stave od revolúcie. V Európe zostali pri moci monarchie, ktoré sa spájali do koalícií proti výťaziacej Francúzskej republike. Navyše vďaka Napoleonovi Francúzi postupovali v Taliansku, čo znásobovalo rivalitu zo strany Európy.
Po uchopení moci sa Bonaparte sústredil na vnútornú politiku a roku 1802 dokonca podpísal v Amiense mier s Anglickom. Napriek tomu posilnenie Bonapartovej moci znepokojovalo. Jeho pohľad na Anglicko a Taliansko, ako aj jeho imperiálne ambície zvyšovali napätie. V prípade vojny by sa proti Francúzsku postavila celá Európa. A tak sa aj stalo.
Od mája 1803 Anglicko opäť zaujalo nepriateľský postoj k Francúzsku, vyčítalo mu jeho rozpínavú politiku na Antilách, v Taliansku (obsadil Janov a korunoval sa za kráľa), a Švajčiarsku. Britská vláda 18. mája vypovedala mier uzatvorený v Amiens a vyhlásila Francúzsku vojnu. Napoleon obsadil Hannoversko, patriace britskému kráľovi, a začal s prípravou invázie na Britské ostrovy. Napoleon využil monarchistický vývoj moci a použil svoju pomerne veľkú rodinu ako politické puto medzi cisárstvom a jeho vazalmi a na dosadil ich na dobyté územia, kde vytvoril niekoľko nových štátnych útvarov. Medzi svojich bratov rozdelil Neapolské, Holandské a Vestfálske kráľovstvo.
Britsko-ruská spojenecká zmluva uzatvorená v apríli 1805 dala základ 3. protifrancúzskej koalícii, ku ktorej sa v auguste pripojilo aj Rakúsko.
Po dvojročných prípravách sa Napoleon chcel pokúsiť o vylodenie na brehoch Anglicka. Do tohto plánu zapojil aj španielske a holandské námorníctvo, (pretože Holandsko súperilo s Anglickom na mori aj v i obchode). Britský admirál Nelson však v námornej bitke pri Trafalgare 21. 10. 1805 spojené francúzsko-španielske loďstvo porazil.
Napoleonovi sa lepšie darilo na pevnine. Najprv prinútil časť rakúskych vojsk kapitulovať v obkľúčenom Ulme a 2. 12. 1805 v bitke pri Slavkove porazil spojené sily Rakúska a Ruska pod velením ruského vojvodcu Kutuzova. Po prehratej vojne Rakúsko z koalície vystúpilo a 26. 12.

1805 podpísalo v Bratislave s Napoleonom separátny mier v ktorom stratilo Benátsko, Dalmáciu a ďalšie územia v prospech Talianskeho kráľovstva, ktoré vytvoril sám Napoleon a 1806 sa stal aj jeho kráľom. V roku 1806 sa k protinapoleonskej koalícii pridalo Prusko, v bitkách pri Jene (1806) a Auerstadte však utrpelo porážku a pruský kráľ ušiel do východného Pruska, kde ho podporila ruská armáda. V bitkách pri Jílovom a Frýdlante (1807) boli porazené i prusko-ruské vojská. Mier uzavretý s ruským cárom Alexandrom I. v roku 1807 v Tylži mal za cieľ získať Rusko za spojenca proti Anglicku, ním si Rusko a Francúzsko rozdelili sféry vplyvu v Európe. Cár uznal vytvorenie nových štátnych útvarov – Rýnskeho spolku, Vestfálskeho kráľovstva i Varšavského veľkovojvodstva a ruské vojská pomohli Francúzom poraziť Švédsko, ktoré sa medzičasom pripojilo k 4.protinapoleonskej koalícii. Prusko zostalo okupované, stratilo územia na ľavom brehu Labe a v Poľsku. Po uzavretí tohto mieru mal Napoleon už len jediného súpera – Veľkú Britániu.
Už v roku 1806 vyhlásil proti nej kontinentálnu blokádu (zákaz dovozu anglických výrobkov na európsky kontinent), aby ju oslabil. K blokáde sa však nepridalo Portugalsko, porušovalo ju Španielsko a neskôr v roku 1810 ju prestalo rešpektovať aj Rusko. Preto v roku 1807 Napoleon obsadil Portugalsko, 1808 vpadol do Španielska a vymenoval svojho brata Jozefa za španielskeho kráľa. Španielsko sa mu však nepodarilo úplne podmaniť, na odpor proti intervencii sa postavil celý národ podporovaný Angličanmi a Portugalcami. Prepukla španielska partizánska vojna (guerilla), v ktorej Napoleonova Veľká armáda postupne celkom zlyhala. V auguste 1808 boli francúzske vojska vytlačené z Portugalska, kde sa vylodili anglické jednotky pod velením generála Artura Wellesleya, neskoršie vojvodu z Wellingtonu. Spojené sily Británie, Španielska a Portugalska pod jeho velením dosiahli nad Francúzmi rozhodujúce víťazstvá. Boje na Pyrenejskom polostrove pokračovali až do 1813, keď v bitke pri Vittorii zvíťazili britsko-španielske jednotky nad Francúzmi a donútili ich k ústupu za Pyreneje.
Ťažkosti Napoleona v Španielsku sa snažilo využiť Rakúsko a 14. 4. 1809 napadlo Bavorsko. Napoleon odpovedal rýchlym ťažením popri Dunaji a obsadením Viedne. Len s vypätím všetkých síl dokázali Francúzi v bitke pri Wagrame v júli 1809 zvíťaziť nad Rakušanmi. Po podpísaní mieru Rakúsko stratilo Ilýrske provincie.
Do roku 1809 prekreslil Napoleona mapu Európy a bol na vrchole svojej moci. Francúzsko malo v tom čase 130 departementov a väčšina štátov na kontinente bola oficiálne prinajmenšom spojencom Francúzska.

V skutočnosti bol tento celok udržiavaný iba silou a všetci, čo sa mu pokúšali klásť odpor, boli tvrdo prenasledovaní. Cár Alexander I. roku 1810 odmietol dodržiavať kontinentálnu blokádu a preto Napoleon začal s prípravami na výpravu proti Rusku. V júni 1812 prekročila 600 000 armáda pozostávajúca z Francúzov a ich spojencov, ruské hranice. Po krvavej bitke pri Borodine v septembri 1812 vstúpil Napoleon do prázdnej a spustošenej Moskvy. Cár a vrchný veliteľ Kutuzov neprijali mierové návrhy a Napoleon sa musel vydať na ústup. Napoleon bol prinútený ustupovať zničenou oblasťou a zima, hlad a neustále útoky ruských vojsk a partizánov spôsobili Napoleonovej armáde veľké straty.
Porážka v Rusku vyvolala odpor európskych národov proti Napoleonovi. Na jar roku 1813 sa vytvorila 5. protinapoleonska koalícia zložená z Ruska, Británie, Pruska a Švédska, ku ktorej sa v auguste 1813 pripojilo aj Rakúsko. Ťaženie novej koalície vyvrcholilo v októbri 1813 bitkou národov pri Lipsku, kde boli Francúzi porazení a museli ustúpiť za Rýn. Začiatkom roku 1814 vstúpili koaličné armády na územie Francúzska. Aj napriek niekoľkým víťazstvám Napoleon nedokázal zastaviť ich postup a 30.3. 1814 spojenci obsadili Paríž. Napoleon I. sa 6. 4. 1814 vzdal trónu a odišiel na ostrov Elba. Na október 1814 bol zvolaný Viedenský kongres, ktorý mal rozhodnúť o definitívnej podobe európskeho kontinentu po skončení napoleonských vojen. V čase jeho konania ušiel Napoleon z Elby, vylodil sa na juhu Francúzska a za niekoľko týždňov vtiahol do Paríža. Posledná fáza jeho vlád trvala 100 dní. Počas ťaženia do Belgicka boli francúzske vojska 18. 6. 1815 v bitke pri Waterloo definitívne porazené Angličanmi a Prusmi (pod vedením vojvodu z Wellingtonu). Napoleon druhýkrát abdikoval (22. 6. 1815) a bol doživotne internovaný na ostrove sv. Heleny.