Najvýznamnejší štát rannej stredovekej Európy, ktorý vznikol z barbarských kráľovstiev, predstavovala Franská ríša, ktorá zohrala najdôležitejšiu úlohu v politickom vývoji Európy v 5. až 9. storočí. Franská ríša, zahrňujúca väčšinu západnej a strednej Európy i časť Apeninského poloostrova, vytvorila politický útvar, ktorý vo svojej dobe nemal obdoby. Jej vnútorná previazanosť, keď aj z dnešného pohľadu slabá, predsa len umožnila kontakt rôzne vyspelých oblastí, prispela k ich vzájomnému ovplyvňovaniu a dala pečať celému územiu, na ktorom sa ríša rozprestierala.

Na pôde Franskej ríše vznikol a rozšíril sa princíp vazalskej (feudálnej) väzby medzi pánom a poddaným, ktorý dal meno celej epoche: feudalizmus. Franská ríša tiež horlivo šírila kresťanstvo do oblastí pohanských (Germáni, Slovania). Bola štátom, ktorý pomohol zachovať v temných storočiach slabý paprsok antickej vzdelanosti, ktorú predal aj mladším obdobiam. Z hľadiska politického stála pri kolíske Francúzska a Nemecka, ktoré sa stali jej bezprostrednými nástupcami.
Frankovia, ktorí patrili do rodiny germánskych kmeňov, začali prichádzať do Gálie od 3. storočia. Rozdelovali sa na dva kmene, Frankovia sálski (ich pôvodné územie bolo v terajšom Holandsku) a Frankovia ripuársky (sídlili na pravom brehu Rýna). V 5. storočí zjednotil všetkých Frankov Chlodvik I. (482-511) z rodu Merovejovcov. V bitke u Soissons porazil posledného rímskeho miestodržitela Syagria, čím frankom otvoril cestu k ďalšiemu prieniku do Gálie. Chlodvik I. prijal katolícky krst. Po jeho vzore sa krátko na to stali katolíkmi všetci Frankovia.

Chlodvikove spojenie s katolíckou cirkvou zaručilo Frankom podporu cirkevného aparátu v Gálii a pomohlo im v boji proti Vizigotom, ktorí ovládali juhozápadnú zem. Vizigótska nadvláda skončila v roku 507 a víťazných frankov vnímalo románske obyvateľstvo ako osloboditeľov. Po Chlodovikovej smrti nastúpili na trón jeho synovia. Pri ich vláde sa Franská ríša rozšírila o územie susedných germánskych kmeňov - Alemánia, západná časť Durýnska, Burgundsko a Bavorsko. Vznikol tak rozsiahly štátny útvar, ktorý spojoval značne rozdielne oblasti. Princíp spoločnej vlády panovníkových synov, typický pre celé obdobie Franskej ríše, viedol pomerne rýchlo k rozdeleniu štátu na tri časti: Neustria (centrum Paríž), Austrasia (cenrum Remeš) a Burgundsko (centru Orleans), kde vládli jednotliví Merovejovci. Zjednotenie všetkych troch častí dosiahlo len niekoľko kráľov, medzi nimi Dagobert I. (629-639), ktorý bojoval proti Samovej ríši.

Vladárska moc merovejovských panovníkov vo Franskej ríši začala upadať a skutočná vláda sa postupom času sústreďovala do rúk majordómov(správca kráľovského dvora). V roku 687 spojil titul majordóma všetkých troch častí zeme Pipin II. (zomrel 714). Od roku 720 začali merovejovskú ríšu vážne ohrozovať výboje moslimských vojsk, ktorí po dobytí Hispánii prekročili Pyreneje a pokračovali ďalej na sever, kde obsadili celú Akvitániu. Postup arabov na európskom kontinente zastavil až Pipinov syn Karol Martell, ktorý porazil moslimské vojská v bitke u Poitiers(732). Karol Martell(714-741), podobne ako jeho otec Pipin II., vládol Franskej ríši v hodnosti majordoma. K zosadeniu merovejovského kráľa a k získaniu kráľovskej koruny sa odhodlal až Karolov syn Pipin Krátky (741-768). Na tento závažný krok si dopredu vyžiadal zvolenie pápeža a práve toto ich politické spojenie položilo základ dlhodobým vzájomným vzťahom medzi Franskou ríšou a pápežstvom, ktoré značne ovplyvnilo dejiny európskeho stredoveku.

Najvýznamnejším panovníkom Franskej ríše sa stal Karol Veľký (768 až 814), pri ktorého vláde dosiahol franský štát svojho najväčšieho rozmachu. V početných vojnách Karol Veľký pripojil ku svojim dŕžavám Lombardiu, kedy sa dal v roku 774 korunovať lombardským kráľom, časť strednej Itálie, znovu Bavorsko (788) a spoplatnil územie na východ od Bavorska (Panóniu) potom, čo porazil Avarskú ríšu(795-796). Mnohoročný boj viedol proti Sasom (772-804), ktorých územie sa nachádzalo na dolnej Labe. Podmanenie saského územia znamenalo jednu z najkrutejších stránok franských dejín, kedy tí zo saských bojovníkov, ktorí odmietli krst, boli hromadne popravovaní. Po dobití Saska prekročili Karolove vojská rieku Labe a zaútočili na slovanské kmene, ktoré sídlili v tejto oblasti. V rokoch 805 a 806 bojovali frankovia taktiež na území Čiech. Známe je Karolove ťaženie proti Arabom, preslávené na prelome 11. a 12.storočia v "Piesni o Rolandovi".
Väčší politický význam však pre frankov dosiahla výprava v roku 800. Dňa 25.decembra 800, na vianočný sviatok, prijal Karol v bazilike sv.Petra v Ríme z rúk pápeža Leva III. cisársku korunu. Stal sa tak symbolicky nástupcom rímskych cisárov, čo v očiach Európy neobyčajne povzdvihlo prestíž franského panovníka. Karolova korunovácia zároveň do budúcnosti určila spôsob získavania cisárskej hodnosti. Od roku 800 mohol v západnom kresťanstve získať túto hodnosť len panovník, ktorý bol v Ríme korunovaný pápežom.