Franská ríša

Najvýznamnejší štát rannej stredovekej Európy, ktorý vznikol z barbarských kráľovstiev, predstavovala Franská ríša, ktorá zohrala najdôležitejšiu úlohu v politickom vývoji Európy v 5. až 9. storočí. Franská ríša, zahrňujúca väčšinu západnej a strednej Európy i časť Apeninského poloostrova, vytvorila politický útvar, ktorý vo svojej dobe nemal obdoby. Jej vnútorná previazanosť, keď aj z dnešného pohľadu slabá, predsa len umožnila kontakt rôzne vyspelých oblastí, prispela k ich vzájomnému ovplyvňovaniu a dala pečať celému územiu, na ktorom sa ríša rozprestierala.

Na pôde Franskej ríše vznikol a rozšíril sa princíp vazalskej (feudálnej) väzby medzi pánom a poddaným, ktorý dal meno celej epoche: feudalizmus. Franská ríša tiež horlivo šírila kresťanstvo do oblastí pohanských (Germáni, Slovania). Bola štátom, ktorý pomohol zachovať v temných storočiach slabý paprsok antickej vzdelanosti, ktorú predal aj mladším obdobiam. Z hľadiska politického stála pri kolíske Francúzska a Nemecka, ktoré sa stali jej bezprostrednými nástupcami.
Frankovia, ktorí patrili do rodiny germánskych kmeňov, začali prichádzať do Gálie od 3. storočia. Rozdelovali sa na dva kmene, Frankovia sálski (ich pôvodné územie bolo v terajšom Holandsku) a Frankovia ripuársky (sídlili na pravom brehu Rýna). V 5. storočí zjednotil všetkých Frankov Chlodvik I. (482-511) z rodu Merovejovcov. V bitke u Soissons porazil posledného rímskeho miestodržitela Syagria, čím frankom otvoril cestu k ďalšiemu prieniku do Gálie. Chlodvik I. prijal katolícky krst. Po jeho vzore sa krátko na to stali katolíkmi všetci Frankovia.

Chlodvikove spojenie s katolíckou cirkvou zaručilo Frankom podporu cirkevného aparátu v Gálii a pomohlo im v boji proti Vizigotom, ktorí ovládali juhozápadnú zem. Vizigótska nadvláda skončila v roku 507 a víťazných frankov vnímalo románske obyvateľstvo ako osloboditeľov. Po Chlodovikovej smrti nastúpili na trón jeho synovia. Pri ich vláde sa Franská ríša rozšírila o územie susedných germánskych kmeňov - Alemánia, západná časť Durýnska, Burgundsko a Bavorsko. Vznikol tak rozsiahly štátny útvar, ktorý spojoval značne rozdielne oblasti. Princíp spoločnej vlády panovníkových synov, typický pre celé obdobie Franskej ríše, viedol pomerne rýchlo k rozdeleniu štátu na tri časti: Neustria (centrum Paríž), Austrasia (cenrum Remeš) a Burgundsko (centru Orleans), kde vládli jednotliví Merovejovci. Zjednotenie všetkych troch častí dosiahlo len niekoľko kráľov, medzi nimi Dagobert I. (629-639), ktorý bojoval proti Samovej ríši.

Vladárska moc merovejovských panovníkov vo Franskej ríši začala upadať a skutočná vláda sa postupom času sústreďovala do rúk majordómov(správca kráľovského dvora). V roku 687 spojil titul majordóma všetkých troch častí zeme Pipin II. (zomrel 714). Od roku 720 začali merovejovskú ríšu vážne ohrozovať výboje moslimských vojsk, ktorí po dobytí Hispánii prekročili Pyreneje a pokračovali ďalej na sever, kde obsadili celú Akvitániu. Postup arabov na európskom kontinente zastavil až Pipinov syn Karol Martell, ktorý porazil moslimské vojská v bitke u Poitiers(732). Karol Martell(714-741), podobne ako jeho otec Pipin II., vládol Franskej ríši v hodnosti majordoma. K zosadeniu merovejovského kráľa a k získaniu kráľovskej koruny sa odhodlal až Karolov syn Pipin Krátky (741-768). Na tento závažný krok si dopredu vyžiadal zvolenie pápeža a práve toto ich politické spojenie položilo základ dlhodobým vzájomným vzťahom medzi Franskou ríšou a pápežstvom, ktoré značne ovplyvnilo dejiny európskeho stredoveku.

Najvýznamnejším panovníkom Franskej ríše sa stal Karol Veľký (768 až 814), pri ktorého vláde dosiahol franský štát svojho najväčšieho rozmachu. V početných vojnách Karol Veľký pripojil ku svojim dŕžavám Lombardiu, kedy sa dal v roku 774 korunovať lombardským kráľom, časť strednej Itálie, znovu Bavorsko (788) a spoplatnil územie na východ od Bavorska (Panóniu) potom, čo porazil Avarskú ríšu(795-796). Mnohoročný boj viedol proti Sasom (772-804), ktorých územie sa nachádzalo na dolnej Labe. Podmanenie saského územia znamenalo jednu z najkrutejších stránok franských dejín, kedy tí zo saských bojovníkov, ktorí odmietli krst, boli hromadne popravovaní. Po dobití Saska prekročili Karolove vojská rieku Labe a zaútočili na slovanské kmene, ktoré sídlili v tejto oblasti. V rokoch 805 a 806 bojovali frankovia taktiež na území Čiech. Známe je Karolove ťaženie proti Arabom, preslávené na prelome 11. a 12.storočia v "Piesni o Rolandovi".
Väčší politický význam však pre frankov dosiahla výprava v roku 800. Dňa 25.decembra 800, na vianočný sviatok, prijal Karol v bazilike sv.Petra v Ríme z rúk pápeža Leva III. cisársku korunu. Stal sa tak symbolicky nástupcom rímskych cisárov, čo v očiach Európy neobyčajne povzdvihlo prestíž franského panovníka. Karolova korunovácia zároveň do budúcnosti určila spôsob získavania cisárskej hodnosti. Od roku 800 mohol v západnom kresťanstve získať túto hodnosť len panovník, ktorý bol v Ríme korunovaný pápežom.
Na prelome 8.-9.storočia bola teda vzkriesená myšlienka obnovy impéria vyznačujúceho sa kresťanskou vierou a reprezentovaného pápežstvom a císarstvom. Snaha, aby kresťanstvo zvíťazilo na celom pozemskom svete, a tým ho zjednotilo ( kresťanský univerzalizmus), však zostávala len v rovine ideálov.
Po Karolovi Veľkom nastúpil na trón jeho syn Ľudovít I., nazývaný Pobožný (814-840). Za jeho vlády začali prevládať silné odstredivé tendencie, pri ktorých hrozil rozpad celého štátu. Po smrti Karola Veľkého sa ukázali všetky rozpory veľkého štátu: civilizačná odlišnosť jednotlivých území, doprevádzaná snahou okrajových oblastí o osamostatnenie, túžba šľachty po vyššom podiele na moci a pod.. Ku koncu života Ľudovíta I. Pobožného k týmto problémom sa pridali taktiež spory dynastické, kedy sa o svoje práva k vládnutiu začali hlásiť Ľudovítovi synovia.
Dynastické boje pokračovali aj po Ľudovítovej smrti a viedli k rozpadu ríše. Podľa verdunskej zmluvy (843) bola ríša rozdelená na tri samostatné celky. Najstaršiemu Lotharovi pripadla s císarským titulom stredná časť (dŕžavy v Itálii a územie na sever od Álp až k moru), Ľudovít Nemec získal územie na východ od Lotharových dŕžav a Karol Holý západnú časť Franskej ríše. Zatiaľ čo územie pod správou Lotharovou sa pomerne rýchlo rozpadlo na menšie politické útvary, územia Ľudovíta Nemca a Karola Holého položili základ ku vzniku Nemecka a Francúzska.

Rozsiahly franský štát vyžadoval už v dobe merovejovskej špeciálny systém správy. Vnútorná časť ríše bola rozdelená na grófstva (v jeho čele stál gróf), územia pripojených germánskych kmeňov podliehali vlastným vojvodcom. Z tejto doby sú známe písané zákoníky niektorých kmeňov, z ktorých najstarší je Lex salica (zákoník salských frankov, asi 508-511). Základ cirkevnej správy bol prevzatý z rímskej organizácie, o čom svedčí skutočnosť, že väčšina biskupstiev sa nachádzala v bývalých rímskych mestách.
Správa Karolovej ríše spočívala na podobných princípoch ako správa merovejovská. Tradičné územia sa delili na grófstva, okrajové oblasti Karol Veľký rozčlenil na marky, v ktorých zaviedol polovojenský režim. Dostatočný počet vojakov zabezpečovala vojenská povinnosť, ktorá sa vzťahovala na všetkých slobodných frankov. Súčasťou správy sa stala taktiež cirkevná organizácia, ktorej biskupstvá sa obvykle územne kryli s rozsahom správy svetskej. Cirkev bola závislá na štáte, jej predstaviteľov (biskupov) menoval panovník.

Za Karola Veľkého sa vo veľkej miere začal uplatňovať lénny systém, vzťah medzi lénnym pánom a vazalom. Tento systém spočíval v prepožičaní léna, spravidla určitého množstva pôdy, vazalovi, ktorý bol za to povinný svojmu pánovi službou-obvykle predstavovala vojenskú povinnosť alebo záväzky materiálneho charakteru.
Základ ekonomiky kráľovskej domény predstavoval veľkostatok, vychádzajúci ešte z antickej tradície, s množstvom pracovných síl vrátane otrokov. Veľkostatok plnil funkciu poľnohospodárskej prevádzky, jeho súčasťou boli taktiež rozsiahle remeselné prevádzky (napr.výroba textilu). Franská ríša nemala ešte centrálne panovnícke sídlo. Panovník so svojim dvorom obchádzal ríšu a sídlil striedavo na rôznych miestach. Neustály pohyb kráľovského dvora zaisťoval priamu správu i kontrolu rôznych častí štátu, naviac vyhovoval ekonomicky, lebo umožňoval trvalé zásobovanie dvora, ktoré by inak v časoch malých výnosov a zlých komunikácií nebolo riešiteľné.
Za vlády Karola Veľkého prišlo k dôležitej mincovej reforme, ktorá na dlhú dobu ovplyvnila európsky peňažný systém. Karol Veľký zaviedol novú mincu, denár, na rozdiel od zlatej mince antickej razenej zo striebra (z jednej libry striebra=409g, 240 denárov). Denárový systém, už v modifikovanej podobe (znižovanie obsahu striebra v minci), pretrval až do 13.storočia.

S vládou Karola Veľkého je spojená prvá snaha barbarského sveta o vzkriesenie vzdelanosti a kultúry, nazývaná karolínska renesancia. Záujem o vzdelanosť vychádzal z praktických dôvodov, potrieb správy ríše o vzdelaných ľudí, ktorí mohli túto činnosť vykonávať. Po stáročiach barbarskej nadvlády upadla antická kultúra a vzdelanosť, mizla aj znalosť latinčiny. Preto Karol Veľký povolal z rôznych častí Európy popredných vzdelancov svojej doby. K týmto mužom patrili predovšetkým Alkuin z Yorku, ktorý sa stal aj osobným Karolovým učiteľom, Théodulf, básnik vizigótskeho pôvodu, polyhistor Rabanus Maurus, opát vo Fulde, či historik Pavol Diacon. Z Karolovej iniciatívy boli položené základy školského systému, začali vznikať školy pri kláštoroch a biskupských kostoloch, v ktorých sa vyučovala gramatika, rétorika, dialektika, aritmetika, geometria, astronómia, hudba, tak ako v pozdnej antike.Systém školstva zavedený Karolom Veľkým ovplyvnil na niekoľko storočí spôsob výučby. V záujme uľahčenia komunikácie v celom kresťanskom svete bola nielen obnovovaná čistá forma latinčiny, ale prevedená i reforma písma. Vzdelanie, ktoré bolo určené len celkom úzkemu kruhu mníchov a kniežat, tak získalo nový základ.

V dobe Karolovej prišlo k veľkému rozvoju literatúry a výtvarného umenia. Obnovilo sa básnictvo (Théodulf), ktoré bolo dve storočia zabudnuté. Osobnosť panovníka plasticky vylíčil Karolov životopisec Einhard v spise Vita Caroli (Život Karola Veľkého). Z umeleckých diel tejto epochy vyniká kaplnka Cáchách (obľúbené sídlo Karola Veľkého) a skvost iluminačného maliarstva Evangeliár Karola Veľkého.