Narodil sa 13. júla roku 100 (rok však nie je istý) z patricijského rodu Juliovcov, ktorý bol skôr starobylý než významný. Jeho otec bol iba prétor a matka pochádzala z plebejského rodu Aureliovcov a najďalej to doviedla jeho teta Julia vydajom za Gaia Maria. Príbuzenstvo zaradilo Caesara k populárom. Pod Mariovou záštitou vstúpil tiež do verejného života a ako 13-ročný sa stal kňazom boha Jupitera. Ako 17-ročný sa oženil s Corneliou, dcérou Bariovho nástupcu Cinnu. Keď sa Ríma zmocnil Sulla, rozkázal mu, aby sa s ňou rozviedol. Caesar ho však neposlúchol a ušiel z mesta. Sullovi špehovia ho však vypátrali. Zachránil sa tak, že ich podplatil. Medzitým jeho kolegyne z chrámu bohyne Vesty obmäkčili Sullu - udelil mu milosť. Caesar legálne opustil Rím.
Roku 81 pred n. l. sa pripojil k východným légiám a bojoval proti Mitridatovi a pirátom, za osobnú statočnosť dostal "občiansku korunu". Keď sa roku 78 pred n. l. dozvedel o Sullovej smrti, nechal vojnu tak a vrátil sa do Ríma.

Jeho politické začiatky neboli veľmi slávne. Obvinil z vydieračstva Sullových prívržencov a pohnal ich pred súd. Odsúdenie nedosiahol, ale získal si sympatie ľudu. Hoci bol proti sullovcom, nepripojil sa k Lepidovi, lebo neveril v jeho úspech a nedal sa zlákať ani Sertoriom. Keďže nemal dosť peňazí ani slávy, stiahol sa na čas na Rodos a venoval sa tam štúdiu rečníctva. Potom sa znova odobral na východ, do novej vojny proti Mitridatovi a znova sa vyznamenal: už nielen osobnou statočnosťou, ale aj ako vojvodca. Po návrate do Ríma ho zvolili za vojenského tribúna a neskôr, roku 68 pred n. l. za kvestora. Na pohrebe tety Julie predniesol reč na oslavu jej manžela Maria a na podobnú politickú demonštráciu využil aj pohreb vlastnej ženy. Roku 65 pre n. l., už ako edil, dal znova postaviť Mariove sochy, odstránené Sullom. Stal sa tak v očiach más vodcom opozície proti optimátom a obnoviteľom strany populárov. Usporiadal hry, aké Rím ešte nezažil, čím sa veľmi zadĺžil. Pomohol mu Crassus a ďalšie prostriedky si zaobstaral v Hispánii, kde sa roku 61 pred n. l. stal prétorom. Po návrate sa spojil so starým priateľom Pompeiom a zblížil ho s Crassom. Napokon uzavreli tajnú dohodu, ktorá do dejín vstúpila ako prvý triumvirát.

Sily, o ktoré sa každý z triumvirov opieral boli zhruba vyrovnané. Pompeius bol obľúbený medzi vojakmi, Crassus bol boháč s veľkou klientelou, Caesar bol populárny medzi populármi. Pokiaľ ide o vplyv, nesporný primát mal Pompeius. Caesar bol ten tretí vzadu, vedel sa však postarať, aby čas pracoval pre neho. Podľa dohody s Pompeiom a Crassom sa dal roku 59 pred n. l. zvoliť za konzula. Len čo sa ujal úradu, predložil návrh zákona o pozemkovej reforme v prospech Pompeiových vyslúžilcov a chudobných občanov. Keď sa niekto proti nemu postavil, dal ho jednoducho odviezť z Fora. Vedel, že si to môže dovoliť, lebo triumviri mali faktickú kontrolu nad Rímom. Potom navrhol a dosiahol prijatie niekoľkých zákonov, medzi nimi jedného, ktorý znamenal ťažký úder pre senát: aby sa o priebehu rokovania v senáte vydávali verejné správy. To prakticky znamenalo, že senátori museli brať ohľad na verejnú mienku, ktorá bola pod Caesarovým vplyvom. Potom si upevnil svoje postavenie aj v triumviráte. Vydal svoju dcéru za Pompeia a sám sa oženil s Calpurniou, dcérou L. Calpurnia Pisona, ktorý mal po ňom nastúpiť do úradu konzla.

Konzul mal po zložení úradu právo na správu niektorej provincie. Caesar sa dohodol s Pompeiom a Crassom, že dostane Galiu. Páčila sa mu, lebo bola bohatá, ležala pomerne blízko a poskytovala nádej na početné triumfy. Caesar si proti všetkým zvyklostiam vymohol správu na 5 rokov, neskôr si ju dal predĺžiť a nechal si ju ešte ďalšie 4 roky. Najprv dostal len Predalpskú Galiu a Ilýriu, neskôr si dal prideliť aj Zaalpskú Galiu. Väčšia časť Galie, zahrňujúca zhruba dnešné Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko a Nemecko na západ od Rýna Rimanom síce nepatrila, ale jemu to neprekážalo. Mal 3 légie od štátu a ďalšie si postavil na vlastné náklady. Nevyhýbal sa tam žiadnej príležitosti viesť vojnu, či už nespravodlivú a sám od seba napádal rovnako kmene spojenecké ako nepriateľské, takže senát sa rozhodol vyslať vyšetrovaciu komisiu na preskúmanie stavu v Galii, niektorí senátori navrhovali, aby ho vydali nepriateľom. Pretože mal ale vojenské úspechy, získal za odmenu ďakovné slávnosti, a to častejšie a vo väčšom počte ako hocikto pred ním.

O svojich vojnách v Galii vydal známe Zápisky, ktoré sa stali bohatým zdrojom poznatkov nielen o rímskych výbojoch, ale aj o vnútorných pomeroch v galských a germánskych kmeňoch, čo vtedy ešte žili v rodovom zriadení. Za ďalších 9 rokov sa mu podarilo uviesť celú Galiu do postavenia provincie a uložil jej 40 miliónov sesterciov každoročných daní. Ako prvý napadol Germánov za Rýnom, cez ktorý vybudoval most. Napadol aj Británcov, predtým neznámych. Pri toľkých úspechoch skúsil neúspech len tri krát. Pri Británii prišiel v prudkej búrke o celú loďstvo, v Galii pri Gergovii mu rozprášili légiu, na území Germánov padol do pasce a stratil legátov Tituria a Aurunceleia. Väčšina galských i germánskych kmeňov sa bránila a svoje víťazstvá dosahoval za cenu ťažkých strát légií. Vyvraždil a zotročil státisíce domorodých obyvateľov, zničil stovky miest a dedín, spôsobil nesmierne utrpenie ľuďom, ktorí hrôzu jeho víťazstiev prežili. Porobené kmene sa neustále búrili.