Roku 47 pred n. l. povstal Mitridatov syn Farnakes a tak musel vymeniť pohodlie za pochod do Bitýnie. Došlo len k jednej bitke a Caesar po nej oznámil:"Veni, vidi, vici", čiže "Prišiel som, videl som, zvíťazil som". Caesar sa vrátil do Ríma a vyrovnal sa s poslednými pompeiovcami. Roku 46 pred n. l. porazil pri Tapse v severnej Afrike Pompeiovho tesťa Scipiona. Utiku potom obsadil bez boja, keď jej obranca Cato ml. spáchal zo zúfalstva samovraždu a o rok neskôr zabil Pompeiových synov - Gnaea a Sexta v Hispánii.

Roku 46 pred n. l. oslávil 4 víťazstvá : nad Galiou, Egyptom, Farnakom a Jubom. Na jeseň roku 45 pred n, l. nariadil senát na jeho počesť 50-dennú slávnosť a postavil jeho sochy medzi sochy božských ochrancov Ríma. Hodnosti, ktoré si dal udeľovať od ľudového zhromaždenia sú vlastne zoznamom najvyšších rímskych úradov. Roku 63 pred n. l. sa stal najvyšším kňazom, r. 49 pred n. l. diktátorom a potom konzulom. 48 pred n. l. diktátorom na neurčitý čas a doživotným tribúnom ľudu, roku 46 pred n. l. doživotným diktátorom a prefektom mravov (cenzorom). Dostal neobmedzené právo vyhlasovať vojnu a mier, určovať úradníkov do všetkých funkcií a disponovať štátnou pokladnicou. Navyše sa dal poctiť titulmi Imperátor a Otec vlasti, ktoré sa stali súčasťou jeho mena.

Svoje plné moci Caesar plne využíval. Usiloval sa pritom uspokojiť záujmy najširších vrstiev rímskej spoločnosti, aby zabezpečil vnútri ríše pokoj, ktorý by zase zabezpečil jej silu navonok. Predovšetkým sa postaral o armádu. Aj predtým dával vojakom a dôstojníkom podiel na koristi, zajatcov do osobného vlatníctva, čestné dary, prídely pôdy, teraz sa však ukázal dvojnásobne štedrý. Rímskej chudobe natrvalo zabezpečil bezplatné rozdeľovanie obilia zo štátnych prostriedkov a vytváral pre ňu pracovné príležitosti. Nezámožným občanom zabezpečil úľavy pri splácaní dlhov a nájomného, podporoval remeslá a dbal o poriadok vo verejných tržniciach. Udelil občianstvo cudzím lekárom a učiteľom, aby ich privábil do Ríma. Zámožných občanov si získal obnovením právnej istoty, stabilizáciou meny a potlačením radikálnych požiadaviek. O veľkých boháčov sa vcelku nestaral, iba obmedzoval ich provokatívny prepych. O otrokov takisto nedbal, ale voči prepustencom nemal žiadne predsudky a zveroval im úrady. Zrovnoprávnil italské obyvateľstvo s rímskym. V provinciách zakladal rímske kolónie a poskytoval ich obyvateľom rímske občianstvo. Uskutočnil rad reforiem aj vo vnútornej správe štátu a v súdnictve, ale reformoval aj kalendár. Reformu vyhlásil 46 pred n. l. a v západnej Európe platila do 16. storočia a v Rusku až do roku 1918.

Pevne viedol štát počas svojej osemročnej vlády. Vojaci ho milovali a dovoľovali si k nemu viac ako voči iným vodcom. Vysoko si cenili jeho osobnú statočnosť, veľkorysosť i bojové umenie a aj to, že napriek slabej telesnej schránke a nepevnému zdraviu (trpel záchvatmi padúcnice) znášal s nimi všetky útrapy bojov a pochodov. Miernosť a zhovievavosť prejavil dokonca v občianskej vojne, hoci tá býva zo všetkých najneľútostnejšia. Aby brat, ktorý zvíťazil na jeho strane, nemusel ľutovať zotročenie brata, ktorého osud priviedol do Pompeiovej armády, dovolil po bitke pri Farsale každému zo svojich voajkov zachrániť jedného zajatca. Po víťazstve odpustil všetkým nepriateľom, dovolil im vrátiť sa do Itálie a zastávať civilné i vojenské hodnosti. Útoky proti svojej osobe niky netrestal. Na verejné klebety odpovedal súkromnými listami a keď Cato ml. napísal proti nemu nepriateľský pamflet, neposlal na neho ozbrojencov, ale napísal Anticatona.

Na druhej strane mal aj zlé vlastnosti. Nie jeho nepriateľ, ale Suetonius napísal :" Za prvého konzulátu ukradol 3000 funtov zlata (takmer 9500 kg) a nahradil ich rovnakou hnotnosťou pozlátenej medi. Spojenectvá a kráľovstvá požičiaval za peniaze. Neskôr ako bremená občianskych vojen, tak výdavky na triumfy a dary kryl jasnými lúpežami a svätokrádežami."

Do Británie sa vraj vypravil kvôli perlám, v Galii častejšie ničil mestá pre korisť ako za previnenie. Mal ľúbostné dobrodružstvá, pre ktoré ho nazývali "mužom všetkých žien a ženou všetkých mužov". Bol márnotratný - dal zbúrať letohrádok, takmer dostavaný, lebo architekt nevystihol presne jeho predstavu. A bol samoľúby, lebo dal odhlasovať zákon, že smie stále nosiť na hlave vavrínový veniec, keď bol už plešatý.

Koncom roku 45 pred n. l. pobúril ľudí, keď sa rozhodol, že mieni preniesť hlavné mesto do Alexandrie, alebo postaviť nové na zrúcaninách Tróje. Krátko nato urazil senát - keď mu otcovia prišli vzdať najvyššiu poctu, prijal ich posediačky. Neskôr si ešte chcel nechať udeliť kráľovský titul kvôli nejakej veštbe. Slávnostný akt určili na 15. marca 44 pred n. l. , čiže podľa rímskeho kalendára na marcové ídy. Tento deň potom Caesar neprežil.