(1741 - 20.2.1790)

Nástup na trón:

V deň 29.11.1780 zomrela Mária Terézia, a tak sa stal uhorským a českým kráľom Jozef II, no rímsko-nemecký cisár bol už od dňa 21.9.1765 po smrti Františka Lotrinského (18.8.1765), manžela Márie Terézie. Pätnásť rokov bol Jozef II. spoluvládcom svojej matky a za toto dlhé obdobie neuskutočnil veľa zo svojich plánov. Preto keď roku 1780 nastúpil aj na uhorský a český trón, mal už pripravené konkrétne návrhy na zmeny.

Osvietenský absolutizmus:

Základom jozefínskych reforiem je osvietenský absolutizmus postavený na princípoch Rousseauom hlásanej „spoločenskej zmluvy“ s heslom „bonum publicum“ (čo znamená verejné dobro) a na druhej strane to bol centralizmus. Jozef II. vydával väčšinu dekrétov pre celú ríšu – bez ohľadu na ústavno-politické pomery, odlišný hospodársky a spoločenský vývoj jednotlivých krajín. Preto nie je div, že jeho snahy sa stretávajú u šľachty s odporom. Vôbec nemal v pláne zvolať snem, nenechal sa korunovať a preto si od uhorskej šľachty vyslúžil prezývku klobúkový kráľ (kalapos király), v roku 1784 za všeobecného pobúrenia stavov dal uhorské korunovačné klenoty previezť do dvorského múzea.

Tolerančný patent:

Jednou z najlepších reforiem, ktorá mala skutočne trvalú hodnotu bol tzv. tolerančný patent, ktorý proti odporu uhorskej šľachty vošiel do života roku 1781. Na základe tohto nariadenia môžu protestanti slobodne vykonávať bohoslužby a tam, kde žije aspoň 100 rodín, môžu postaviť kostol (bez veže a nie do ulice). Ďalej majú právo zastávať verejné funkcie a úrady, zakazuje sa náboženská diskriminácia v cechoch – zrovnoprávňujú sa s katolíkmi. Cisár obnovil platnosť tzv. Placetum refium, podľa ktorého má panovník právo kontrolovať pápežské buly na svojom území. Aj na Slovensku zrušil kontemplatívne rády ako spoločensky neužitočné a ich majetok prepadol v prospech štátu (najmä na školské ciele). Tolerančný patent zabezpečoval náboženskú slobodu pre 3 cirkvi (katolícka, evanjelická, pravoslávna), zrušenie žobravých rádov, ponechal len charitatívne a školské rády. Súčasťou bolo zrušenie niektorých diskriminačných zákonov pre Židov (ako napríklad právo sťahovať sa do miest, zamestnanie, školy). A v roku 1782 vydal aj Židovský patent.

Zrušenie nevoľníctva:

Za vrchol jozefínskych reforiem sa považuje zrušenie nevoľníctva, ktoré sa v českých zemiach uskutočnilo v roku 1781. U nás šľachta sa takémuto nariadeniu zúrivo bránila, dokonca dokazovala, že na Slovensku žiadne nevoľníctvo neexistuje. Jednako z podnetu cisára vydala miestodržiteľská rada už roku 1783 nariadenie stoliciam, podľa ktorého zemepáni nesmú prekážať svojim poddaným slobodne uzatvárať manželstvá, ísť na remeslo alebo štúdiá, ďalej zakazuje vymáhať neurbárske dávky a povinnosti a svojvoľne ich odstraňovať z usadlostí. Veľké povstanie rumunských poddaných, bolo krvavo potlačené cisárskym vojskom, malo za následok, že Jozef II. vydal v deň 22.8.1785 patent o zrušení nevoľníctva aj v Uhorsku. Nariadenie ruší „večnú pripútanosť roľníka k pôde“, poddaní môžu slobodne nakladať so svojím hnuteľným majetkom, nie však s poddanskou pôdou. Patent pre budúcnosť odstraňoval niektoré brutálne formy násilia, prispel k zvýšeniu triedneho a spoločenského sebavedomia poddaného ľudu. Jozefínska reforma poddanského súdnictva zlepšila aj u nás procesný poriadok, zabezpečovala poddaným úradného advokáta, odstránilo sa palicovanie ako trest, no súčasne sa posilnila aj právomoc stolice a tým aj nepriamo zemepána.

Centralizačné reformy:

Pri uskutočňovaní centralizačných reforiem však Jozef II. plne rešpektoval územnú integritu uhorského štátu a v mnohom smere anticipoval ďalší politický vývoj. Už v roku 1782 spojil Uhorskú kanceláriu so Sedmohradskou kanceláriou, zrušil Uhorskú komoru a Kráľovský erárny úrad zriadený namiesto nej pripojil k Miestodržiteľskej rade, ktorú dal roku 1783 premiestniť do Budína.

Bratislava:

Vláda Jozefa II. znamenala pre Bratislavu ústup zo slávy. Bratislava prestala byť hlavným mestom Uhorska. Na Jozefov príkaz sa roku 1783 odsťahovala do Budína Miestodržiteľská rada a iné centrálne úrady a 13. mája odviezli do Viedne aj kráľovskú korunu stráženú dovtedy na Bratislavskom hrade. Odsťahovanie ústredných úradov vyvolalo priam masový odchod šľachty z mesta. Bratislava sa z hlavého mesta krajiny razom premenila na provinčné mesto. Bratislavu zasiahli aj Jozefove reformy. Zrušených bolo aj niekoľko cirkevných rádov sídliacich v meste. Majetky rádov boli rozpredané a budovy kláštorov premenené na školy a nemocnice. Jozef zriadil v Bratislave Generálny seminár pre výchovu kňazského dorastu, ktorý bol umiestnený na Bratislavskom hrade prestavanom na tento účel. Tu študoval aj Anton Bernolák a mnohí ďalší významní osvietenskí vzdelanci. Bratislava bola aj naďalej prevažne nemeckým mestom, no postupne sa stávala centrom slovenskej vzdelanosti a to zásluhou tunajšieho školstva. Po katolíckom seminári, ktorý zanikol po smrti Jozefa II., prevzalo úlohu centra slovenského národného hnutia evanjelické lýceum. Na lýceu bola v roku 1803 založená Katedra reči a literatúry československej. Jeho obmedzenia: zakázal plesy (určil, koľko sa ich môže poriadiť do roka), vymedzil kalorickú hodnotu stravy, obmedzil kúrenie.

Súpis obyvateľstva:

Roku 1784 začal uskutočňovať súpis všetkého obyvateľstva. Šľachtu obzvlášť poburovalo a ponižovalo číslovanie aj jej domov - kúrií a kaštieľov. V nasledujúcom roku sa začali práce na daňovom katastri a v súvise s tým i meranie pôdy. Smrť prekazila Jozefovi II. dokončiť túto najďalekosiahlejšiu reformu.

Rozdelenie Uhorska:

Roku 1785 zrušil starú stoličnú samosprávu. Celé Uhorsko rozdelil na desať administratívnych dištriktov na čele s komisármi, ktorých sám vymenoval. Pri tejto reorganizácií vznikli na Slovensku tri dištrikty: nitriansky, banskobystrický a košický. Prvý dekrét o zavedení nemčiny namiesto mŕtvej latinčiny ako úradného jazyka vydal v deň 6.4.1784. Termíny všeobecného zavedenia nemčiny sa presúvali a nakoniec sám cisár čiastočne ustúpil. Zavedenie nemčiny narazilo súčasne na rozhodný odpor uhorskej šľachty. Dvorský dekrét z dňa 27.12.1786 o pestovaní krajinských ľudových rečí sa stal jedným z úradných podnetov pre mladých „vlasteneckých filológov“, slovenských klerikov na bratislavskom generálnom seminári na čele s Antonom Bernolákom, k uzákoneniu prvej normy slovenského spisovného jazyka. Oveľa väčší význam pre rozvoj Slovenska by mali poddanské, daňové, súdne, cirkevné a školské reformy Jozefa II.

Nepokoje:

V rokoch 1787-1788 sa Jozef II. nešťastne zaplietol ako spojenec ruskej cárovnej Kataríny II. do vojny s Tureckom. Poddaný ľud trpel regrutačkami a vojenskými dodávkami, k tomu sa pridali aj neúrodné roky a hlad. Keď roku 1789 vypuklo proti viedenskému dvoru povstanie v Belgicku, vzplanula Francúzska revolúcia, a keď proti Jozefovi II. vystúpilo Prusko, začala sa otvorene búriť aj uhorská šľachta.

Smrť:

V tiesnivej situácií, niekoľko mesiacov pred smrťou, odvolal Jozef II. aj pre Uhorsko všetky reformy okrem tolerančného a nevoľníckeho patentu. Žiadal si vraj na svoj náhrobný kameň vyryť epitaf: „Tu leží Jozef, ktorý mnoho chcel, no nič sa mu nepodarilo.“ Zomrel v dňa 20.2.1790. Keď zomrel, v krajine sa nesmútilo, ale práve naopak oslavovalo sa.

Osobný život:

Jeho osobný život nebol veľmi dobrý a ani jedno manželstvo nedopadlo dobre. Do Márie Izabely Parmskej bol zamilovaný, no ona ho určite nemilovala. Po jej smrti našiel korešpondenciu s jeho sestrou Kristínou a zistil, že ich vzťah bol viac ako priateľský. Nakoniec si vzal Máriu Jozefínu Bavorskú, ale neprišlo k naplneniu manželstva, pretože po 2 rokoch zomrela. Nešiel jej ani na pohreb. Z jeho života nie sú známe žiadne milostné aféry. Niekedy v prezlečení navštevoval úrady a za malé chyby a vyhadzoval. Vyhodený išiel na ulicu a nedostal podporu.

Vlastnosti Jozefa II.:

Jeho charakteristické vlastnosti boli takéto : bol vlažný katolík, bol filozof - kozmopolita (čo sa nepáčilo jeho matke), jeho osobný život bol nešťastný, bol prísny, asketický, tvrdohlavý, neskrotný, povýšenecký, sarkastický, náladový, spurný, popudlivý, bol múdry, vzdelaný, šikovný, nemal rád Jezuitov (lebo boli na neho v detstve prísny)

Zaujímavá legenda:

Z obdobia kapucínov v Holíči sa povráva legenda, že kedysi dávno prechádzal okolo kapucínskeho kostola Jozef II. Pred kláštorom videl stáť kapucína s nepokrytou hlavou. Cisárovi sa ho uľútilo. "Kúp si klobúk a ja ho zaplatím", vľúdne ho oslovil mladý panovník. Kto by odolal takej lákavej ponuke? Kapucín vraj nelenil a bez meškania dal celý kostol zastrešiť na účet Jozefa II. Nevedno, či je to pravdivý príbeh. Tak či onak, klobúk na fasáde, umiestený priamo na štíte nad vchodom, dodnes pripomína návštevníkom i okoloidúcim štedrý cisárov dar. Po 30 rokoch rehola bola cisárom Jozefom II. rozpustená a kláštor zrušený. Odvtedy tento kláštor slúži ako fara a kostol je farským kostolom, až do nového príchodu kapucínov roku 1990.