„Verím vo vývoj vedy, a preto vo vývoji všetkého, čo je šľachetné a človečenstvu prospešné.“

Detstvo a štúdium
M. R. Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách ako šieste dieťa evanjelického farára Pavla Štefánika a Albertíny rodenej Jurenkovej. Po ňom prišlo na svet ešte šesť detí. Dospelosti sa však dožili len štyri dcéry a päť synov. Otec svojim synom dával aj slovanské mená: Branislav, Svätopluk a Rastislav.
Milanovým prvým úderom v živote bola smrť jeho najmilšieho mladšieho brata Fedorka, ktorý umrel na kiahne, vtedy ťažkú chorobu.
V roku 1886 začal Milan chodiť do ľudovej školy, ale už v roku 1889 odchádza do Šamorína kvôli maďarčine, lebo už o rok ho rodičia chceli poslať do Prešporku na evanjelické lýceum. Tu študoval tri roky, štvrtú triedu ukončil v Šoproni.

Neskôr študoval na gymnáziu v Sarvaši, kde sa dostal do konfliktu s maďarskými spolužiakmi a takmer ho vylúčili zo školy. Posledný rok na gymnáziu však bol úspešný. Za mimoriadnu usilovnosť mu udelili Telekiho štipendium- 70 zlatých.
Na vysokoškolské štúdiá odišiel do Prahy, kde si zvolil štúdium stavebného inžinierstva. Tam sa zapojil do činnosti študentského spolku Detvan.
Po dvoch rokoch štúdia sa Milan odcudzil národnej aj náboženskej viere, ktorú mu odmalička vštepoval otec. Debaty prepukli v spor. Milana nadchla politická koncepcia T. G. Masaryka o jednotnom československom národe, taktiež popieral Kristovo božstvo, pochyboval o existencii Boha aj o zmysle náboženstva. Na konci prázdnin vyústil spor do otvoreného konfliktu, kedy Pavol vyhnal syna z domu.

Po návrate do školy si uvedomil, že si pripravuje budúcnosť v rozpore s ideálmi. A tak prestúpil na univerzitu kde začal študovať hvezdárstvo. 18. októbra 1904 ho prodekan Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, Jaroslav Vrchlický promoval na doktora filozofie.

Ťažké začiatky v Paríži
Ďalej sa rozhodol pokračovať v Paríži u najslávnejšieho astronóma na svete-
C. Flammariona. Najnovšie poznatky zo sveta astronómie vedel interpretovať pútavo a vzletne Po príchode do Paríža ho Flammarion sľúbil predstaviť Julovi Janssenovi, ktorý sa stal priekopníkom spektroskopického štúdia Slnka. V tom čase bol však na dlhšej ceste v Taliansku. Dni strávené v nečinnosti ho finančne aj duševne ruinovali.

V apríli 1905 napokon prišiel dlho očakávaný okamih a astronóm Janssen sa vrátil do meudonskej hvezdárne. Pri prehliadke observatória Štefánik upozornil na istý nedostatok a navrhol jeho zdokonalenie. Janssen bol s jeho prácou spokojný a navrhol mu, aby pracoval pod jeho vedením. Pustil sa do práce s plným nasadením. Zhotovil spektroskop, prístroj rozkladajúci svetlo na farebné zložky.
Svoj zhoršujúci sa zdravotný stav však nebral na vedomie. Nechcel riskovať svoju budúcnosť, ktorá sa začala objavovať v krajšom svetle.
Začiatok vedeckej kariéry
Prvý výstup na Mont Blanc
Štefánik napriek tomu, že sa necítil dobre, pridal sa k výprave na Mont Blanc. Musel ísť, lebo pre ľudí „pevného predsavzatia a vytrvalosti niet nemožnosti“. Výpravu tvorili Štefánik, Millochau a alpský vodcovia. Po štvordňovom výstupe dorazili 20. júna 1905 k malinkej hvezdárni, ktorú vystaval Janssen. Vtedy ale zistili, že dolu zabudli hlavné debny s potravinami. Nariadili časti nosičov aby ich priniesli. Počasie sa však zhoršilo a počas dvoch týždňov pobytu na vrchole boli vhodné podmienky na pozorovanie len asi 20 minút. Museli zostúpiť do údolia pre nedostatok potravín. Hoci výprava nesplnila svoje poslanie, vytvorila svetový rekord v dĺžke pobytu na najvyššom vrchole Európy.

Štefánik sa opäť ocitol vo finančnej tiesni. Bol donútený požiadať o pôžičku parížskych priateľov, najmä keď sa mu naskytla príležitosť zúčastniť sa na ďalšej expedícii, tentoraz do Španielska pozorovať úplné zatmenie Slnka 30. augusta 1905. Tentoraz dosiahol svoj prvý vedecký úspech. Zúčastnil sa na zjazde Medzinárodnej únie pre spoluprácu v bádaní Slnka v Oxforde, kde ho pozvali na základe práce v Španielsku.

Vrchol vedeckej činnosti
O šesť mesiacov predložil Janssen akadémii päť Štefánikových prác: „O novom zariadení spektroheliografu“ „ “O metóde umožňujúcej pozorovanie slnečnej koróny mimo zatmenia“ „Príspevok k štúdiu infračerveného spektra“( zahŕňa skúsenosti získané pri pozorovaní zatmenia Slnka) „O citlivosti sietnice na svetelné žiarenie“ a „Zvratný heliometer“. Tento rok bol pre neho vedecky najúspešnejší. V apríli ho takmer na mesiac zmohla choroba žalúdka. V júli a auguste absolvoval už úspešnejšie výpravy na Mont Blanc. Na základe pozorovaní uverejnil práce „ Štúdium telurických čiar“ a „Fotografické štúdie telurických čiar v infračervenom spektre“.

Vedenie hvezdárne prevzal Deslandres, ktorého prvým krokom bolo znemožniť prácu v observatóriu cudzincom. Štefánikovi vzal ďalekohľad a vyprázdnil mu byt. Uvedomil si, že v meudonskej hvezdárni už pokračovať vo vedeckej práci nemôže. Vtedy prišla ako na zavolanie možnosť študovať zatmenie Slnka v strednej Ázii. Prístroje mu požičal priateľ v Ženeve a finančné prostriedky priateľka Marie. Navyše sa mu načrtla možnosť zariadiť spektroheliografické laboratórium na Pulkovskej hvezdárni. Tam mu síce pripravili srdečné privítanie, ale na výpravu do Ázie odchádzal s vedomím, že tam niet preňho miesta.

Pozorovanie úplného zatmenia Slnka v Turkestane
Za miesto pozorovania bolo určené mestečko Ura- Ťube, ležiace 150km od Taškentu. Práve na Vianoce 1906 sa vykoľajil vlak ktorým hvezdári cestovali. Našťastie sa nikomu nič nestalo.

Dva dni pred zatmením sa obloha zatiahla. 13. januára 1907, v deň zatmenia husto snežilo. Ale keď sa zatmenie začalo, na mieste, kde stálo Slnko bolo vidieť jasnú škvrnu, 10 minút pred vyvrcholením zatmenia prestal padať sneh. Počas úplného zatmenia boli okolostojace predmety osvetlené zvláštne, fialovo. Na mračnách bol dobre viditeľný tieň mesiaca. Na druhý deň sa opäť vyjasnilo.
Valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti mu udelilo Janssenovu cenu. To však jeho pozíciu v Meudonskej hvezdárni nezlepšilo. Opäť sa jeho choroba zhoršila a musel ísť na liečenie do kúpeľného mestečka pod Mont Blancom- do Chamonix. Koniec roka 1907 trávil v Košariskách. Vianoce však neboli šťastné, z Paríža prišiel telegram že Jules Janssen zomrel.
Milan v toto období vážne uvažoval o manželstve s Máriou Neumannovou, ktorá naňho naliehala, aby sa stal profesorom astronómie na Pražskej univerzite. Ale on nikdy netúžil stať sa profesorom. Chcel byť pozorovateľom hviezd.

Posledné tri výstupy na Mont Blanc
Od júla do augusta 1907 vystúpil tri razy na Mont Blanc. Na prvej výprave zistil, že puklina pod observatóriom ho nakláňa na taliansku stranu. Stav hvezdárne, ktorú postavil Janssen, bol beznádejný. Napriek tomu Štefánik observatórium opravil, zásobil potravinami, palivom, spísal inventár prístrojov, nástrojov a zásob.
Šiesty, posledný výstup podnikol preto, aby rozmontoval ďalekohľad a meteorograf. Tým bol osud observatória spečatený.

Cesta do severnej Afriky
Štefánik spolu s priateľom Emilom Shaerom sníval o vybudovaní spoločnej hvezdárne, kde by mohli „ spolupracovať v prospech vedy a pre čistú radosť“.
S cieľom nájsť miesto pre novú hvezdáreň odišiel Štefánik do severnej Afriky. Z lode vystúpil 8. apríla 1909 v Alžírsku. Prešiel cez horský masív Atlas, precestoval Tunisko a zastavil sa v Kartágu. Návratom z Afriky sa jeho cesta za hvezdárňou neskončila. Váhal medzi Marokom a niektorým ostrovom v Polynézii.

Pobyt na Tahiti
Začiatkom roku 1910 ho vedecký ústav Bureau des Longitudes poveril pozorovaním Halleyho kométy na Tahiti. Narazil však na finančné problémy, lebo cestu si musel financovať sám. Snažil sa získať francúzske štátne občianstvo, ktoré by mu zaručilo finančnú podporu. Dostal však len povolenie na pobyt. Na Tahiti sa však vybral. Strávil tam 10 mesiacov a určite patrili k najpokojnejším a najšťastnejším v jeho živote. No i tu horúčkovito pracoval. Zakladal meteorologické stanice a robil meteorologické pozorovania. Mal však smolu, lebo práve 18. mája, v deň prechodu kométy popri Slnku, sa nebo zatiahlo.

Koniec vedeckej kariéry
Štefánikovo meno však opäť zažiarilo po pozorovaní úplného zatmenia Slnka na ostrove Vavau 28. apríla 1911. napriek slabšiemu technickému vybaveniu mal zo všetkých výprav najlepšie výsledky. Napriek úspechu sa vedecká kariéra 31- ročného Štefánika chýlila ku koncu.
25. augusta 1912 nastúpil v Bordeaux na loď do Brazílie, kde mal 10. októbra pozorovať zatmenie Slnka. Nevydarilo sa pre nepriazeň počasia. Vo vtedajšej astronómii to bola bežná udalosť, ale pre Štefánika to znamenalo viac ako obyčajnú smolu. Na to, aby sa vo svojom ťažkom položení presadil, potreboval výsledky a úspech. Preto nevydarené pozorovanie označil za ťažkú ranu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Milan Rastislav Štefánik: Životopis