Studenou vojnou označujeme situáciu podobnú sudu s pušným prachom- stačí nepatrná iskierka a celý svet sa opäť zmieta vo vojne. A v tomto prípade by mala vojna prívlastok jadrová. Ako prvý použil termín poradca amerického prezidenta Baruch. Hoci túto vojnu nikto nevyhlásil, za začiatok sa považuje Trummanov prejav v kongrese z 12.3. 1947

Studená vojna bola vlastne vojnou systémov- kapitalistického a komunistického. Víťazom sa mal stať životaschopnejší systém.
Základom systému, ktorý vystaval Lenin s boľševikmi bolo Marxovo učenie- čiže nahradenie súkromného vlastníctva štátnym. Malo sa tým predísť vykorisťovaniu zo strany kapitalistických zamestnávateľov a diktát trhu malo nahradiť plánovanie hospodárstva. Výsledkom malo byť zvýšenie prosperity všetkých. Koncom 50. rokov dosiahlo hospodárstvo veľké pokroky. Nadšenie mnohých pre komunistický systém zvyšovala hospodárska kríza, ktorá načas ochromila ekonomiku západného sveta.
Teória ukazovala krajinu s rýchlo sa vyvíjajúcim hospodárstvom a spokojnosť občanov- najmä strednej vrstvy. Ale realita ukázala v systéme veľké trhliny.
Plánovacím systémom sa neriadil len ekonomický mechanizmus. Kontroloval ekonomické potreby občanov. Guvernér Ústrednej banky v rokoch 1991- 1992, Greorgij Maťjuchin o tom povedal: „Totiž ľudia, ktorí majú peniaze, sú od štátu nezávislí. Čím majú viac peňazí, tým majú väčšiu moc. Totalitný režim sa usiluje zničiť všetkých svojich protivníkov- a peniaze sú zdrojom moci. Stratégiu na odstránenie všetkých prvkov trhu začal uplatňovať Stalin.“

Hoci hospodársky rast bol veľký (7%), v oficiálnych štatistikách sa zveličoval. Sovieti si dali za cieľ predbehnúť hrubý národný produkt (HNP) Spojených štátov do roku 1970. Nepodarilo sa im však dosiahnuť ani polovicu jeho hodnoty. Túto myšlienku propagoval najmä Chruščov. Americký ekonóm John Kenneth Galbraith pri návšteve Sovietskeho zväzu vyhlásil: „...veľký dojem na mňa urobili neochvejná energia a nadšenie, s ktorými sa budoval ťažký priemysel. Rovnako silný dojem na mňa urobil aj jeho rozvoj. Ale nikdy som neočakával, že tento systém predbehne náš.“

Okrem rýchleho hospodárskeho rastu dodával Kremľu sebadôveru rozvoj vedy. V roku 1957 sa Sovietsky zväz stal prvou krajinou, ktorá vypustila na obežnú dráhu Zeme umelú družicu. Prvenstvo mu patrí aj v ceste človeka do vesmíru- v roku 1961 Jurij Gagarin ako prvý človek obletel Zem.
Ilúzia sa však vytratila začiatkom 80. rokov. Vtedy si mnohí uvedomili mínusy centrálne riadeného hospodárstva. Jeho dôsledkom bolo predovšetkým nedostatkové hospodárstvo. Dokonca aj vykurovanie štátnych bytov bolo riadené centrálne, takže počas zimy sa kurivom plytvalo. Prekvital tzv. podpultový predaj. Ak aj bolo nejakého výrobku dostatok, obmedzená bola kvalita a výber.

O neracionálnosti systému koloval vtip:
„Kde je lepšie sa dostať- do kapitalistického alebo komunistického pekla?“
„A ako to vyzerá v kapitalistickom pekle?“
„Ach, tam je to strašné. Čerti ťa pália, varia...“
„A ako to vyzerá v komunistickom pekle?“
„Nádherne. Tam nikdy netrpíš. Čerti buď nezoženú drevo, alebo zápalky, a keď zoženú, musia ísť na schôdzu miestnej stranníckej organizácie.“
Peniaze stratili svoju základnú funkciu. Stali sa prídelovými lístkami. Ľudia dostávali len obmedzenú sumu peňazí na základné životné potreby. Sporiť si peniaze na dom alebo podnikanie bolo nemožné.

Hlavným katom pre sovietsku ekonomiku bol vysoký vojenský rozpočet. Ten tvoril
20- 25% HNP. Takéto zbrojenie by neprežila ani prekvitajúca kapitalistická ekonomika. Ale ako to obyčajne býva, trpieť museli obyčajní spotrebitelia: robotníci, dôchodcovia, priemyselné odvetvia a služby. Ak sa niekde dáva viac, niekde sa musí ubrať. A uberalo sa z poľnohospodárstva. Hoci v poľnohospodárstve pracovalo dvakrát viac ľudí ako v severnej Amerike a západnej Európe dohromady, množstvo potravín bolo stále nedostačujúce. Moskva sa spoliehala na dovoz amerického obilia a vykupovala maslo a mlieko zo západnej Európy.
Československo malo po vojne približne rovnaké postavenie ako západoeurópske štáty. HNP bol na obyvateľa asi 200 dolárov, kým pre porovnanie v Taliansku to bolo len 135 dolárov. Predošlá vyspelosť však nedokázala vyvážiť škodlivé účinky centrálneho riadenia. Rozmanitosť výroby bola obmedzená len na ťažký priemysel.
O reformu sa pokúsil Michail Gorbačov. Spojil snahy doma so zlepšovaním vzťahov so Západom. Výsledkom tejto politiky bol koniec studenej vojny.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk