Rok 203 pred n.l. znamenal pre Kartágo dve ťažké porážky v Itálii - Maga porazili Rimania v Kampánii a donútili k návratu a Hannibal bol nútený urobiť to isté, čo bola najťažšia chvíľa jeho života. Avšak bojovník sa v ňom nezaprel - bojoval ďalej. Jeho príchod znovu rozprúdil umierajúcu vojnu v Afrike, lebo naplnil Kartágincov novou nádejou. Scipio vyrazil smerom ku Kartágu, aby mesto zničil a Hannibal mu šiel v pätách, aby ho na ceste porazil. Po svojej porážke uznal i Hannibal, že je treba uzavrieť mier. Mierová zmluva znamenala koniec túžby Kartága stať sa vládcom mocnej ríše. Loďstvo bolo zredukované len na 10 lodí, Kartáginci mali po dobu päťdesiat rokov platiť Rímu 262 000 kg striebra, vydať všetkých zajatcov a prebehlíkov, bojovať mohli len so súhlasom víťaznej strany. Tak skončila jedna z najkrutejších vojen antiky, ak nie úplne najhoršia. Moc Kartága bola zlomená. Vtedajší Rimania nevedomky vytvorili svetovládny štátny útvar, ktorý v nasledujúcich sto rokoch expandovať do celého Stredomoria.

Tretia púnska vojna

Po porážkach v oboch predchádzajúcich púnskych vojnách bol vplyv v minulosti veľmi mocného Kartága zredukovaný na blízke okolie. Podmienky predchádzajúcej mierovej zmluvy z roku 201 pred n.l. boli pre Kartágo kruté, k povinnostiam patrilo i zaplatenie 262 000 kg striebra. Úplne Rimania obmedzili tiež práva Púnov - zakázali im napríklad viesť vojnu bez predchádzajúceho súhlasu senátu. To sa následne stalo dôvodom vojny poslednej, úplne zúfalej a zúfalo statočnej.

Najskôr je však potrebné aspoň stručne vysvetliť dôvody, prečo Rimania nezničili Kartágo už skôr (konkurovalo ich obchodu a bolo stále potencionálnym nebezpečím). Odpoveď je ťažká a vzniká kombináciou niekoľkých faktorov, ale väzí za tým asi snaha Ríma najskôr poraziť pevninských nepriateľov (Grékov a Sýrčanov) a až potom Púnov. Rozhodne nenechali Rimania prežiť Kartágo pol storočia len z dobrej vôle. V Ríme boli veľké tlaky na senát, aby zaútočil, zvlášť zo strany obchodníkov. Cato, veľmi vplyvný muž, končil každý svoj príhovor, nech už sa týkal čohokoľvek, vetou: "Súdim, že Kartágo musí byť zničené". Po definitívnej porážke Macedónie prišiel čas aj pre Kartágo.

Dôvodom vypuknutia vojny sa stal Masinissa, ten istý kráľ, ktorý sa objavil pri porážke Hannibala pri Zame pred 63 rokmi. Ten začal, pravdepodobne po dohode so senátom, útočiť na kartáginské územia (oficiálne z toho dôvodu, že Kartáginci roku 151 pred n.l. vyhnali jeho stúpencov z mesta). Púni dobre vedeli, že sa nemôžu brániť, a tak sa po nejakú dobu Masinissovi skutočne nebránili, dúfajúc v spravodlivosť rímskych senátorov. Tí však žiadosti o povolenie vojny s numidským kráľom zamietli. Preto sa kartáginský senát rozhodol vypovedať Masinissovi vojnu bez dovolenia Rimanov. To klasifikoval Rím ako porušení prímeria a nachystal si armádu na úplné zničenie Kartága.

Púni chceli mier, poslali do Ríma posolstvo s ospravedlnením, ale senát chcel kapituláciu a sľúbil Púnom právo na území. Keď vyslanci chceli vedieť, čo to znamená, odpovedal im senát, že odpoveď prinesú do Kartága konzuli rímskej republiky. Stalo sa. Kartáginská štátna rada na začiatku jednania oznámila, že odsúdila svojho vojvodcu Hasdrubala k trestu smrti. Rimania kládli ďalšie podmienky - vydanie všetkých zbraní a surovín k ich výrobe, odovzdanie všetkých lodí. Všetko bolo splnené. A posledná požiadavka: "Zbúrate svoje mesto. Dovoľuje sa vám postaviť iné, a to kdekoľvek, avšak nie bližšie než desať míľ od morského brehu!" To však bolo príliš. Začala vojna.

Púni povolali Hasdrubala späť do čela vojsk a začal heroický odpor. Mesto Kartágo malo asi 700 000 obyvateľov, ktoré chránila hradba slúžiaca zároveň aj ako kasáreň pre 20 000 pešiakov, 4000 jazdcov a 300 slonov. Koľko mužov skutočne bojovalo proti Rimanom nevieme, mali vraj desaťnásobnú prevahu, naviac ich viedol Publius Cornelius Scipio Aemilianus, veľmi schopný vojvodca. Napriek tomu Kartáginci odolávali viac než dva roky. Samozrejme, že predovšetkým vďaka odhodlaniu, prísaha boja na život a na smrť nebola jen prázdnou frázou. Muži búrali svoje kamenné budovy, aby z nich vyrobili strely do katapultov, ženy si strihali vlasy, ktorými sa nahradzovali nedostatkové tetivy do lukov, zbrane sa získavali i tavením nádob. Statočnosť však nedokáže nasýtiť hladné krky. Končil sa tretí rok obliehania, Scipio zovrel Kartágo tesným obliehacim pancierom a v meste zavládol hrozný hlad.

Rimania sa chystali k poslednému útoku a práve vtedy bolo Kartágo ceremoniálne prekliate, rovnako ako napríklad Veje alebo Korint. Po tomto úkone začal samotný útok, obrana Kartágincov sa zrútila, ale ešte šesť dní sa bojovalo od domu k domu. Zo všetkých obyvateľov mesta prežilo siedmy deň len asi 50 000 ľudí, ktorí vrátane Hasdrubala utiekli na hrad Byrsa na návrší nad mestom. Skaza mesta bola neodvratná, a tak vyslali svojho vojvodcu, aby vyjednal mier (jeho manželka spáchala i s deťmi samovraždu). Scipio nechal Púnov kapitulovať, aj keď im zaručil len život. Potom mesto vydal svojim vojakom, aby ho plienili - sedemnásť dní trvalo, než ľahlo mesto popolom. Rím stratil svojho najväčšieho soka v Stredomorí, ale len to mu nestačilo. Rimania zbúrali všetky domy, pôdu preorali a posypali soľou, aby tu nič nerástlo. Scipio vedel, že dosiahol veľké víťazstvo, ale vraj prehlásil: "Je to slávna chvíľa, ale trápi ma predtucha a strach, že rovnaký osud postihne jednou moje vlastné mesto..." Bol to múdry človek.

Vrstva popola po dohorení požiaru merala na výšku asi dva metre, z mesta nezostalo prakticky nič okrem pivníc a náhrobkov. Mesto však disponovalo tak výhodnou polohou, že ho Rimania už v roku 122 pred n.l. obnovili. Mesto zo začiatku skôr živorilo, ale Caesar a Augustus ho obnovili v plné veľkosti. Čoskoro plnilo Kartágo opäť funkciu centra Afriky, za kresťanských dôb sa stalo po Ríme najväčším mestom západu a sídlom biskupa. Roku 439 Kartágo dobyli Geiserichovi Vandalovia, o sto rokov neskôr ho získal byzantský vojvodca Belisar, pričom prvému z nich slúžilo Kartágo za sídlo. Keď v roku 626 Konstantinopolis zvierali nepriatelia, uvažoval basileus Hérakleios o preložení svojho sídla práve do Kartága. Arabi mesto dobyli v roku 697 po tuhom boji a založili na jeho mieste mesto Tunis. Tu zomrel napríklad francúzsky kráľ Ľudovít IX. Svätý na svojej krížovej výprave. Tunis je tak dodnes hlavným mestom Tuniska.

Pád Kartága definitívne uzavrel kapitolu dejín známu ako Púnske vojny. Tie trvali 118 rokov a stáli státisíce ľudských životov, rímske víťazstvá v zbrani tiež možno spôsobili porážku umenia, ktoré bolo za vojny pochopiteľne odstrčené stranou. Práve v týchto vojnách sa objavila rovnaká rímska húževnatosť pri obrane vlasti ako za čias Pyrrhových vojen, ale i rovnaká bezohľadnosť pri útoku ako napríklad pri zničení Jeruzalemu, Korintu a stoviek iných miest. Každopádne víťazstvo v púnskych vojnách stálo na začiatku cesty rímskej republiky za svetovládou.