Púnske vojny
Vojna s Pyrrhom priviedla Rím do blízkeho kontaktu s ďalšou stredomorskou mocnosťou - s Kartágom v severnej Afrike. To vzniklo v druhej polovici ôsmeho storočia pred n.l. ako kolónia fenického mesta Tyros. Založená osada dostala meno "Nové Mesto" - Kart Hadašt. Čoskoro sa mesto vymanilo z vplyvu svojej metropoly a získalo úplnú nezávislosť. Tomu dopomohla i poloha mesta - stálo totiž v oblasti, kde sa Stredozemné more zužuje. Miestni obyvatelia sa tak nazývajú podľa mesta Kartáginci alebo tiež Púni, čo je odvodenina z názvu Fénícia.
Rozmach Kartága započatý po osamostatnení sa rýchlo pokračoval. Hlavný vplyv na úspech Kartága mal obchodnícky duch obyvateľov, ktorí v podstate ovládli všetok dôležitejší obchod v západnom Stredomorí. Štát obchodníkov podporoval do tej miery, že Kartáginci neslúžili vo vojsku, aby sa mohli venovať obchodu. Armádu tvorili žoldnieri prevažne afrického pôvodu, čo sa v konfliktoch s nacionálne cítiacimi Rimanmi ukázalo ako veľká slabina - žoldnieri nebojovali za svoje domovy, ale za peniaze.
Okolo roku 650 pred n.l. Kartágo ovládlo sieť fénických obchodných staníc po celom západnom Stredomorí a dokonca založilo mnoho nových osád. Väčšinou ležali na výhodných miestach ako boli kotvištia pri pobreží, na výbežkoch alebo v ústiach riek. Kartáginskí moreplavci hľadali predovšetkým kovy. Práve preto expandovali smerom do Hispánie, ktorej nerastné bohatstvo bolo značné. A keďže plaviť sa na Pyrenejský poloostrov bez zastávok nepatrilo k jednoduchým úlohám, obsadili Kartáginci niekoľko ostrovov. Jedným z týchto miest bola i západná Sicília. V meste Panormos (dnešné Palermo) si zriadili Afričania mohutnú vojenskú základňu. Miestni Gréci sa márne pokúšali vytlačit Púnov z mesta, ktoré ostalo oporou ich moci po tristo rokov. Podobne si Kartáginci viedli na Sardínii. Neskôr taktiež prevzali fénické osady napr. dnešnú Malagu alebo Cádiz, odkiaľ bol ľahký prístup k juhošpanielskym baniam. Dokonca i do Etrúrie, ďalšieho významného centra nerastných surovín sa Púni dostali, s miestnymi obyvateľmi uzavreli spojeneckú zmluvu proti Grékom (porazili ich potom v námornej bitke pri Korzike roku 535 pred n.l.).
Rovnako, ba dokonca ešte aktívnejšie, si Púni počínali v Afrike. Pevninská ríša na tomto kontinente bola druhou najväčšou v Stredomorí (po Egypte). Aj keď si Afriku predstavujeme ako kontinent púští, je sever kontinentu značne úrodný. Do začiatku piateho storočia pred n.l. obrobili Kartáginci až 50 000 kilometrov štvorcových pôdy, čo okrem iného otváralo cestu ďalej do vnútrozemia. Púni neprenikali do Afriky samozrejme len po súši, ale ich lode doplávali až do Sierry Leone.
Bolo potom už len vecou času, kedy sa táto mocnosť stretne s Rímom, lebo Kartágo ležalo len 200 km od Sicílie a jedna z jeho osád ležala len 50 km od Ríma. Diplomatické styky Ríma s Kartágom boli pomerne vzácne, do roku 279 pred n.l. vieme asi o troch zmluvách. Tá posledná sa týkala spojenectva proti Pyrrhovi. Akonáhle ten odtiahol späť do Épeiru, vzťahy Ríma a Kartága sa rapídne zhoršili. Zlom nastal, keď mesto Messana (dnešná Messina) požiadalo Kartágincov o pomoc proti nepriateľom. Kartágo s pomocou súhlasilo, ale messanskí verejní činitelia si pozvanie rozmysleli a obrátili sa s rovnakou žiadosťou na Rimanov. Senát síce váhal žiadosť prijať, ale bol prehlasovaný ľudovým zhromaždením bažiacim po koristi. Vojna sa ukázala ako nevyhnutnosť. Mala rozhodnúť o budúcnosti Messany. Zatiaľ však nikto nepredvídal, že vojny potrvajú s prestávkami skoro 120 rokov.
Rimania zahájili operáciu úspešnou prepravou dvoch légií na Sicíliu. Kartáginci nechali admirála, ktorý to Rimanom dovolil, ukrižovať. Ohniskom ďalších bojov sa stalo mesto Syrakúzy. To uzavrelo s Kartágom spojeneckú zmluvu, čo bolo rozhodnutie na grécke mesto podivné, pretože Gréci považovali Púnov za veľkých nepriateľov. Syrakúzsky kráľ Hierón II. asi považoval Rím za väčšie nebezpečenstvo. Po bojoch však Hierón zmenil svoj postoj a stal sa spojencom Ríma. Zostal mu verný po celých zostávajúcich 48 rokov vlády. To bolo prvé víťazstvo Rimanov vo vojne, ktorá bola zatiaľ len lokálnym konfliktom. Kartáginci síce zahájili veľké prípravy na vojnu, ale ešte než dorazili posily, stratili svoju hlavnú pevnosť Agrigentum, odkiaľ vraj Rimania získali 25 000 zajatcov.
O rok neskôr sa Rimania po ďalšom víťazstve rozhodli rozšíriť vojnu a obsadiť celú Sicíliu. To bolo možné len v tom prípade, ak by Rimania porazili silné kartáginské loďstvo. Preto začali z ničoho budovať vojenskú flotilu. Stalo sa tak v roku 260 pred n.l. a vzorom sa Rimanom stala zajatá púnska loď, typické vojnové plavidlo s piatimi radmi vesiel a posádkou 300 mužov. Aby vyvážili väčšie námorné skúsenosti nepriateľa, vybavili lode zariadením, ktoré sa nazýva corvus (havran). Bol to padací mostík s ostrým bodcom, ktorý sa priväzoval ku sťažňu. V boji sa potom bodec spustil na palubu nepriateľskej lode a rímski vojaci mohli prebehnúť na palubu a stretnúť sa s nepriateľskou posádkou v boji muža proti mužovi, v ktorom Rimania bezpochyby excelovali.
Takto vybavená flotila zasiahla do druhej fázy vojny. Tá sa vyznačovala najväčšími námornými bitkami staroveku. Pri prvom stretnutí pri pevnosti Mylae (Milazzo) na severovýchode Sicílie v roku 260 pred n.l. Rimania zvíťazili a zničili do 50 kartáginských lodí. O štyri roky neskôr v slávnej bitke pri myse Eknom na južnej Sicílii Rimania opäť vyhrali, tentokrát v najtvrdšej bitke staroveku. Kartágincom sa podarilo obkľúčiť rímsky stred, ale krídelné lode Rimanov prerazili obkľúčenie a nepriateľa ťažko zdecimovali.
Toto víťazstvo zahájilo tretiu fázu vojny, pretože Rimania získali prístup k severoafrickým brehom. Ich vojvodca konzul Regulus tam tiež pristál a tiahol na Kartágo až do vzdialenosti jedného denného pochodu. Keď videl, že v meste vládnu rozbroje, ponúkol mu mier. Podmienky však boli také tvrdé, že Kartáginci pokračovali radšej v bojoch. V nich využili tiež skúsenosti skúseného žoldnierskeho spartského generála Xanthippa. Obe vojska sa stretli na jar roku 255 pred n.l. na brehu rieky Bagradas (Medžerda). Tam bolo Regulove vojsko obkľúčené, ťažko porazené a sám vojvodca padol do zajatia. Flotila síce prišla vojsku na pomoc, dokonca Púnov porazila, ale veliteľa už nezachránila. Navyše cestou domov loďstvo vplávalo do búrky a 250 lodí sa potopilo.
Po týchto udalostiach Rimania vzdali ťaženie do severnej Afriky a začala štvrtá fáza bojov, kedy Rimania stavali jednu flotilu za druhou a pokúšali sa získať rozhodujúce víťazstvo na Sicílii. Rimania šťastne a rýchlo dobyli východnú a strednú časť ostrova a zanechali Púnom len jeho západnú časť. Bojové akcie prekvapujúco pokračovali ešte trinásť rokov - hlavne z toho dôvodu, že sa Rimanom opäť podarilo niekoľkokrát stratiť celú flotilu v búrkach. Na konci tohoto obdobia si finančne takmer vyčerpaný Rím vynútil pôžičku od svojich najbohatších občanov. Z nej Rimania postavili novú flotilu. Táto flotila sa osvedčila - s jej pomocou obkľúčili Rimania zostávajúce pevnosti Kartágincov na Sicílii a neskôr si pri Aegatských ostrovoch zaistili hladké definitívne víťazstvo nad loďstvom Kartága. Po týchto udalostiach už Kartágincom neostávalo nič iné než uzavrieť mier. Stalo sa tak v roku 241 pred n.l. Vojna trvajúca 23 rokov sa skončila. Grécky dejepisec Polybios označil túto vojnu za najkrutejší a najkrvavejší boj, ktorý sa kedy odohral. Obe strany zažili hrozné straty na životoch a na lodiach. Kartáginci prehrali aj napriek svojej prevahe na mori. Urobili veľkú chybu, že vôbec dovolili Rimanom, aby sa prepravili na Sicíliu. Rímski velitelia tiež urobili mnoho chýb, zvlášť na mori sa veľmi nevyznamenali. Kartáginskí vojvodcovia však iste svojim protivníkom závideli. Za porážku im totiž hrozilo ukrižovanie, po víťazstve sa zase stávali pre vládcov mesta príliš nebezpečnými súpermi. Vláda Kartága navyše bola príliš rozštiepená, takže aj vynikajúci vojvodcovia ako Hamilkar Barkas alebo Hanno nemohli zasadiť osudovú ranu Rimanom.
Porazené Kartágo nezmizlo z máp, ale už nikdy nemohlo posielať svoje lode do Itálie a nasledujúcich desať rokov platilo nepriateľovi po 320 talentoch zlata. Stratilo tiež vplyv na Sicíliu a začalo ho strácať i na ostatných ostrovoch v oblasti - Sardinii a Korzike. Aj keď Kartáginci v tejto vojne prehrali, nezrazila ich porážka na kolená a o dvadsať rokov neskôr sa Rímu opäť postavili so zbraňou v ruke v možno ešte osudovejšej vojne pre obe strany. K tomu však bolo treba mnoho zmien, ktoré uskutočnili veľké osobnosti Kartága.
Medzidobie v Ríme a Karthágu
Porazené Karthágo nesmelo po porážke v prvej púnskej vojne posielať svoje lode do rímskych vôd a nasledujúcich desať rokov muselo platiť Rímu vysoké odškodné. A predovšetkým muselo opustiť Sicíliu, tú Rimania zabrali, aby sa tam už Kartháginci nemohli vrátiť a ohrozovať odtiaľ Itáliu. Naviac Sicília bola bohatá na obilie. A tak s výnimkou Hieronových Syrakúz a niekoľkých ďalších miest so statusom nezávislých spojencov bol ostrov anektovaný.
Rimania prevzali Hieronov praktický daňový systém a zaviedli priame dane alebo poplatky vo forme desiatkov (desatiny úrody). Pripojenie Sicílie bol historický krok, lebo Rimanov po prvýkrát odviedol mimo územie Itálie, ostrov sa stal prvou provinciou. Začala nová epocha výbojov mimo materskú zem. Do funkcie správcu Sicílie bol menovaný ďalší praetor.
Strata Sicílie bola najväčšou škodou, ktorú Karthágo utrpelo. Naviac, v kritickej dobe po vojne došlo k divokému povstaniu 20 000 žoldnierov, ktorí sa vrátili do severnej Afriky a domáhali sa vyplatenia dlžného žoldu. S ohľadom na reparačné splátky a obrovské výdavky posielal Hamilkar Barkas (t.j. Blesk), vrchný veliteľ vojsk na Sicílii, žoldnierov do Karthága v malých skupinách. Rada starších mala žold preplácať postupne, aby sa príliš nezaťažovala pokladňa. Ale Karthágo je mesto obchodníkov, tí sa pokúšali so žoldniermi jednať a oddiaľovať splácanie žoldu do nedohľadna. Výsledkom bolo, že naraz stálo celé žoldnierske vojsko pred Karthágom. Táto masa bojovníkov zložená z viac ako poltucta rôznych národov sa dokonca prehlásila samostatným štátom a začala raziť vlastné mince. Vojaci sa dali na pochod proti samotnému Karthágu, zároveň sa búrili podrobené kmene z afrického vnútrozemia. Až po viac ako troch rokoch sa podarilo túto vzburu potlačiť. Boje sa vyznačovali urputnosťou a neľudskými ukrutnosťami.
Počas týchto zmätkov Rimania, donedávna nepriatelia, ale teraz spojenci, ochotne Karthágu pomáhali vo vojne so žoldniermi. Považovali ich totiž za medzinárodné nebezpečenstvo, ktoré by mohlo destabilizovať situáciu v Stredomorí.
Velenie vo vojne proti žoldnierom nezískal nikto iný než významný vojvodca Hamilkar Barkas, preslávený už v prvej vojne s Rimanmi o Sicíliu, otec Hannibala, jedného z najhroznejších protivníkov, ktoré kedy Rimania poznali. Keď sa však k rebelom pridali tiež spolubojovníci na Sardínii a obrátili sa so žiadosťou o pomoc na Rím, postoj Ríma sa radikálne zmenil. Vláda okamžite vyslala na juhozápadné pobrežie ostrova vojsko, aby vzbúrencom pomohlo a zmocnilo sa kartháginských pevností. Rimania následne anektovali Sardíniu i Korziku a naviac od porazených vyžadovali zaplatenie ďalších dávok. Karthágo bolo bezmocné. Rím na týchto ostrovoch nemal žiadny ekonomický záujem, len využil okamžitú šancu, aby sa chránil pred eventuálnymi znovu rozpútanými vojnovými chúťkami nepriateľa. Ale práve tento čin viedol k tomu, že nepriateľské pocity v Karthágu sa znovu prebudili. Obidva ostrovy, rovnako ako Sicília, museli platiť desiatok a i tu sa vytvorila nová praetura. Rimanom trvalo viac než storočie, než sardínske obyvateľstvo spacifikovali, každopádne pripravili Púnov o toto územie navždy. Karthágo naviac vplyvom gréckeho mesta Massilia stratilo takmer všetky dŕžavy v Hispánii. Karthágu zostalo len o niečo viac než Gades a Gibraltárska úžina.
V Ríme sa medzitým ľud vzoprel proti nobilite. Šlo o územie pred viac než pol storočím zabrané Gálom (r. 283 pr. n. l.) - Ager Gallicus. Rimania tam založili jednu latinskú a jednu rímsku kolóniu, ale inak tamojšie územie nevyužívali. A počas ťažkého desaťročia po vojne sa ľud začal tejto pôdy domáhať. Kampaň, ktorá tieto požiadavky podporovala, bola vedená tribúnom Gaiom Flaminiom, "novým človekom", ktorý nepatril k patricijsko-plebejskej nobilite. Avšak senátori, z ktorých niektorí si v uvedenej oblasti zaobstarali výnosné pozemky, boli ostro proti parcelácii. Flaminius prostredníctvom ľudového snemu však svoj návrh presadil. Takáto svojvôľa bola v histórii Ríma niečo nevídané, Flaminius ako prvý ukázal, že politika sa dá robiť i bez senátu. V tej dobe hrozila Rímu agresia Gálov, ktorí chceli pomstiť porážku svojich predkov. Táto agresia viedla k strate jadranských oblastí. V dôsledku tohoto nebezpečia odsúdili Flaminiovi odporcovia jeho návrh ako zbytočnú provokáciu voči Gálom, pretože tento krok by viedol k prílivu množstva Rimanov do pohraničnej oblasti. Roku 225 pr. n. l. sa koalícia gálskych kmeňov rozhodla situáciu riešiť násilím, sedemdesiattisícová armáda so silnou jazdou a vozmi sa vydala hlboko do vnútrozemia italského poloostrova. Avšak pri Telamone, kde si pri ústupe chcelo gálske vojsko bezpečne ukryť korisť, sa dostalo medzi dve rímske armády. V nasledujúcom stretnutí, na rovine, kde légie mohli operovať ako na cvičisku boli Gálovia, bojujúci opretí chrbtami o seba, totálne rozdrvení. Ich veliteľ si vzal život. V dobe víťaznej bitky nebol Flaminius veliteľom, ale aj napriek svojmu neurodzenému pôvodu sa mu podarilo získať r. 223 pr. n. l. konzulát. A potom vyrazil na sever, bez ohľadu na to, že mu senát prikázal návrat do Ríma, viedol prvú armádu cez rieku Pád. To bola predzvesť budúcich výprav, ktoré toto územie premenili na ľudnatú a kvitnúcu oblasť Itálie. Situácia sa konsolidovala - lenže ku konsolidácii dochádzalo i v Karthágu.
Najschopnejšia kartháginská rodina, Barkasovci, získala aj napriek húževnatému odporu obchodníckej oligarchie doma významné postavenie a usadili sa v Hispánii, kde si počínali takmer ako samostatní vládcovia. Táto rodina odvodzovala svoj pôvod priamo od legendárnej kráľovskej dcéry Elissy (Dido) - urazenej odmietnutej milenky legendárneho Aenea. Od tohoto momentu sa poeticky traduje zúrivé nepriateľstvo medzi Rímom a Karthágom.
Keď skončila vojna so žoldniermi, vyslala kartháginská vláda Hamilkara Barkasa do hispánskych vôd. Dostal za úlohu zmocniť sa tamojších území náhradou za stratu Sicílie a ďalších ostrovov.
Hamilkar Barkas dosiahol v Hispánii mnoho impozantných úspechov. Zabral väčšiu časť južných a východných oblastí zeme až na sever k mysom Ifach a Nao. Neďaleko hraníc obsadeného územia založil prístav a hlavné mesto v mieste zvanom Acra Leuce - Biely útes.
Hispánske územie bolo bohaté hlavne na kovy. A z Hispáncov, mužov keltsko-iberského pôvodu, preslávených svojou otužilosťou a vytrvalosťou, mohol Hamilkar postaviť najlepšiu armádu, akú kedy Karthágo malo. Podiel na výťažku z nesmierne bohatých baní, ktorý dostávali Hamilkarovi politickí odporcovia doma, ich natoľko uchlácholil, že mu nerobili potiaže. Roku 229 pr. n. l. však Hamilkar v bitke pomerne kurióznym spôsobom padol. Neznamenalo to však ani koniec postupu Karthága ani koniec vplyvu rodiny Barkasov. Po ňom nastúpil jeho zať Hasdrubal, ktorý hlavný stan presunul ďalej na juh, aby bol bližšie domovskej základni. Toto miesto Carthago Nova, čiže nové Karthágo, malo výborne strategicky položený prístav a v miestnych baniach sa ťažilo striebro. Je zaujímavé, že Púni na mená miest nemali fantáziu - už sám názov Karthágo (Kart Hadašt) totiž znamená nové mesto. Aj keď Hasdrubal presunul hlavné mesto na juh, posunul hranicu kartháginských území ďaleko na sever, až k brehom rieky Iberus (Ebro). Zabral tiež územia hlboko vo vnútrozemí a na rozsiahlych oblastiach si zaistil celý rad výhodných spojeneckých zmlúv. Hasdrubal bol potom r. 221 pred n. l. zavraždený jedným z otrokov a velenie prešlo na jeho švagra, syna Hamilkara Barkasa, Hannibala (narodil sa v roku 246 nebo 247 pr. n. l.).
Ten už ako malý chlapec sprevádzal otca na jeho hispánskych ťaženiach. Otcovi odprisahal, že bude vždy nepriateľom Ríma. Už onedlho bol považovaný za najlepšieho jazdca, šermiara i strelca z luku. Teraz dostal velenie nad pestrou žoldnierskou armádou, zloženou z numidských jazdcov, líbyjských pešiakov, strelcov z praku z Baleár, Hispáncov a Gálov. Len dôstojníci boli z Karthága. Hannibalovi boli priamo podriadení jeho bratia Hasdrubal a Mago a africký veliteľ jazdy Maharbal. Prvým činom Hannibala vo funkcii vrchného veliteľa bola zmena vojenskej organizácie. Až doposiaľ sa v oblasti Stredozemného mora podľa gréckeho vzoru presadzovali zovreté šíky. Zo všetkých strán nepohyblivé vojsko vyžadovalo dlhý výcvik a prísnu disciplínu. Zovreté šíky boli nahradené malými, pohyblivými jednotkami a celá pechota bola vybavená mečmi pre boj zblízka. To zodpovedalo tiež tradícii Hispáncov a Líbyjcov, ktorí chápali vojnu ako súhrn jednotlivých osobných súbojov. Nová organizácia mala prednosť v tom, že skupina bola územne nezávislá a mohla operovať podľa potreby. V ďalších vojnových rokoch v Itálii sa práve táto stratégia prejavila ako rozhodujúci majstrovský ťah. Takmer vždy sa Hannibalovi podarilo Rimanom vnútiť miesto boja, zosnovať pascu a rýchlymi prekvapujúcimi manévrami rozohnať nepriateľa.
Hannibal si taktiež vybudoval vynikajúcu rozviedku, ktorej výkony sú na vtedajšie podmienky neuveriteľné. Od obchodníkov a vyzvedačov sa dozvedel o vojne, ktorú Rimania viedli s Gálmi a vedel, že táto vojna Rím oslabí a z Gálov sa stanú jeho spojenci. Dozvedel sa tiež o slabine rímskych légií, ktorou bola jazda. Posilnil preto svoju kavalériu, ktorú navyše rozdelil na ľahkú a ťažkú jazdu. Prenikol ešte ďalej do vnútrozemia, až k riekam Durius a Tabus. Diplomatickými metódami si získal medzi Hispáncami značnú popularitu. Podľa Polybia mali Rimania s Hasdrubalom zmluvu, kde si vynútili, že Kartháginci nesmú ozbrojení prekročiť Iberus a ten sa tak stal hranicou sféry záujmov. Na tomto bode Rím trval kvôli svojmu dávnemu spojencovi, Massílii. Tej záležalo na zachovaní bezpečnosti vlastných obchodných stredísk na východnom pobreží Hispánie, čo dala najavo svojim nepriateľským postojom k tamojšiemu kartháginskému panstvu. Rimania si tiež nepriali, aby Kartháginci mali možnosť preniknúť do južnej Gálie a odtiaľ do Gálie Predalpskej, kde by mohli podporiť Gálov proti Rímu.
Avšak jedno mesto v kartháginskej sfére záujmov južne od Iberu, Saguntum, sa rozhodlo k odporu. S Rímom malo vcelku priateľské vzťahy a nie je vylúčené, že pod vedením nejakej protikartháginskej strany s ním uzavrelo akési spojenectvo. Sagunskí sa obrátili o pomoc na Rím. A Rím urobil osudový krok, že im vyhovel. Do Nového Karthága sa vydalo posolstvo, ktoré malo Hannibalovi odovzdať príkaz senátu, že má dať od Sagunta ruky preč. Hannibal ultimátum odmietol a pokračoval tvrdo v blokáde Sagunta. To sa Hannibalovi po ôsmich mesiacoch nemilosrdného obliehania podrobilo (r. 219 pr. n. l.). Rozhnevaní Rimania žiadali od kartháginskej vlády vydanie Hannibala, ale vláda túto požiadavku samozrejme odmietla. Nakoniec rímsky vyslanec oznámil Karthágu, že jeho rozhodnutie nevydať Hannibala znamená vojnu. Zdvihla sa opona, aby odhalila scénu pre najstrašnejšiu zo všetkých rímskych vojen, ktorá mala katastrofálne dôsledky - scénu pre druhú púnsku vojnu.
Druhá púnska vojna
Druhá púnska vojna začala tým, že si Hannibal, veliteľ kartáginských síl zaistil postavenie v Hispánii, odkiaľ vyrážal do bojov. Tu stálo mesto Saguntum, ktoré sprostredkovávalo obchod pre Grékov z dnešného Marseille a Římanom slúžilo ako východzia základňa pre výboje. S príchodom jari roku 219 pred n.l. vyrazil Hannibal proti mestu. Okolie mesta vojaci ľahko spustošili, ale samotné Saguntum sa bránilo veľmi urputne celé mesiace. Hannibal nemohol byť s vývojom situácie spokojný, pretože mal v hlave už ďalší postup do Itálie. Mesto samotné by snáď ani nebol dobyl, keby Saguntum jeho rímski spojenci nevydali napospas osudu. Keď neprichádzali posily a situácia začínala byť zúfalá, sústredili všetko zlato, znehodnotili ho (hodili ho do ohňa s kusmi medi...), muži vyšli do posledného boja a ženy s deťmi spáchali samovraždu. Osem mesiacov trvalo Hannibalovi než dobyl mesto, ktoré sa bránilo celkom samo a získalo si tak večnú slávu.
Po víťazstve Hannibal získal pomerne bohatú korisť, zajatcov poslal do Kartága a sám sa vydal na odpočinok do Nového Kartága (dnes Cartagena). Svojim vojakom povolil návštevy rodín a sám plánoval postup, ktorým chcel zničiť Rím - cez Alpy do samotnej Itálie. Rimania strácali čas zbytočnosťami. Až pád Sagunta konečne Rimanov prebral a začali zbierať svoje roztrúsené légie. Väčšinu ich však poslali zlým smerom.
Na jar roku 218 pred n.l. sa Kartáginci pripravili k pochodu. Hannibal vojsko rozdelil - časť poslal do Kartága, aby mesto chránili a udržiavali Hannibalov vplyv, časť nechal svojmu bratovi Hasdrubalovi v Hispánii a so zbytkom, podľa Livia to bolo 90 000 peších a 12 000 jazdcov so stádom vojnových slonov (37 kusov), chcel tiahnuť do Itálie. Cesta, ktorú si Hannibal vybral, je notoricky známa dnes, ale pre Rimanov bol pochod cez Pyreneje i Alpy veľkým prekvapením (resp. presne známa táto cesta nie je a nikdy nebude - antickí spisovatelia ju nezaznamenali).
Rimania reagovali stále ešte zmätene - vyslali posolstvo do kartáginského senátu. Posol vraj ponúkol Púnom vojnu alebo mier podľa ich uváženia. Kartáginci odpovedali, že si má posol sám vybrať a Riman zvolil vojnu (Kartáginci tiež odmietli vydať Rimanom Hannibala, o čo ich rímska republika taktiež naivne žiadala). Vojna sa začala. Rimania zverili obranu proti Hannibalovi Publiovi Korneliovi Scipionovi. Ten sa domnieval, že bojiskom bude Hispánia, a preto vyplával týmto smerom. Hannibal sa medzitým bez problémov dostal do južnej Gálie a tu po prvýkrát narazil na Scipia. Oboch vojvodcov čakalo pri vzájomnom strete prekvapenie, nemohli o sebe vedieť. Bitka sa zmenila v šarvátku prieskumných oddielov, z ktorej vyšli lepšie Rimania, ale Scipio vedel, že to nič neznamená a rozhodol sa stiahnuť do Itálie. Časť síl pod vedením svojho brata Gnaea Kornélia poslal tiež do Hispánie. Kartáginci sa tak v podstate bez odporu dostali k Alpám. Teraz všetko stálo proti Hannibalovi, počasie bolo nanič a horské kmene kládli Punom pasce všade, kde to len trochu šlo. Po pätnástich dňoch pochodu sa konečne trosky veľkej armády dovliekli do podhoria Álp na italskej strane. Prechod týchto hôr sa rovnal porážke v obrovskej bitke, Hannibal vraj hovoril o tom, že v Itálii mal 20 000 pešiakov a 6000 jazdcov. To by znamenalo stratu asi polovice ľudí, s ktorými sa vydával cez Alpy. Zo strategického hľadiska to samozrejme bolo veľké víťazstvo. Hannibal teraz mohol ohroziť samotný Rím.
Scipio sa vylodil v Pise a vyrazil Hannibalovi naproti. Mal prisľúbené posily zo Sicílie, kde bola rozložená väčšina légií. Hannibal medzitým skonsolidoval sily a vydal sa na juh. Cestou sa pokúšal spojiť s miestnymi kmeňmi, čo sa mu v prípade Keltov aj podarilo.
Scipio so svojimi neskúsenými légiami sa rozhodol, že skúsi Hannibala poraziť alebo aspoň spomaliť jeho postup, aby mohli doraziť posily. K bitke došlo na rieke Ticino, na sever od Pádu. Morálka Rimanov nebola dobrá, zatiaľ čo Hannibalovi sa podarilo vyvolať u svojich mužov nadšenie pre boj. V bitke samotnej sa vyznamenali numidskí jazdci, ktorí obrátili na útek rímsku jazdu a potom i légie. Scipio mal čo robiť, aby nestratil celú svoju armádu a sám bol pri tom vážne zranený. Po bitke odviedol tých, ktorí prežili za najväčšiu italskú rieku Pád. Tú Hannibal bez boja prekročil. V tej dobe prišiel na sever s posilami Sempronius Longus, plný sebadôvery. Rozhodol sa bez ohľadu na Scipia zviesť s Púnmi bitku. Tá (poznáme ju ako bitku na rieke Trebii) dopadla omnoho horšie než tá predchádzajúca a Rimanov veľa neprežilo.
Hannibal samozrejme odpočíval, získaval spojencov a nových vojakov. Jeho plánom bolo odrezať Rím od spojencov a dostať tak pyšné mesto do neriešiteľnej situácie - Rím by sa sám neubránil. K tomu, aby sa Hannibal dostal do strednej Itálie, musel prekročiť Apeniny. Prvý pokus nedopadol vôbec dobre a Hannibal sa musel vrátiť a uspokojiť sa so stratou 7 slonov. Druhý pokus začal nádejne, ale jeho pokračovanie sa stalo nočnou morou kartáginských žoldnierov. Pochod cez bažiny stál tisíce ľudských životov, zo slonov zostal jediný a jeho jazdec, Hannibal, stratil po neznámej chorobe jedno oko. Napriek tomu však Hannibal svojim vojakom vrátil v krátkej dobe bojaschopnosť. Proti nemu sa vydal konzul Gaius Flaminius, ktorého však Hannibal na hlavu porazil pri Trasimenskom jezere.
V Ríme vypukol po bitke zmätok, ešte umocnený porážkou 4000 mužov, ktorých poslal Flaminiov kolega konzul Gnaeus Servilius. V tejto situácii si Rimania zvolili diktátora. Tým sa stal Quintus Fabius Maximus, jeho akýmsi nižším kolegom potom Marcus Rufus. Fabius síce nemal závratnú popularitu, ale svojou stratégiou asi zachránil Rím. Odmietal vojenský stret s Hanibalom a len zhromažďoval sily a Kartágincov znepokojoval nájazdami. Tým si u svojich spoluobčanov vyslúžil vlnu kritiky, ktorú viedol hlavne Rufus. Prostý ľud totiž túžil po rozhodujúcej bitke, ktorá mala Hannibala konečne poraziť.
Medzitým Hannibal zvažoval ďalšie kroky. Nakoniec, namiesto toho aby tiahol na Rím, vydal sa do Umbrie, kde vojakom rozdelil korisť a nechal ich odpočívať. Tento krok považujú už antickí autori za podivný, pretože sa tak Púni dostali ďaleko od Ríma. Hannibal si asi myslel, že pochod na Rím už je nad jeho sily. Každopádne šanca zostala nevyužitá. V Kartágu samotnom si však Hannibal získal bezvýhradnú podporu.
Hannibal mal veľké potiaže so zásobovaním, a preto musel prechádzať Itáliou a drancovať bohaté kraje. V Apúlii sa na Hannibala nalepilo vojsko Gnaea Servilia a prenasledovala ho podobne ako pár mesiacov predtým Flaminiovi muži. Tentokrát však dostali Rimania Hannibala do úzkych. V rokline mu uzavreli cestu a skaza Kartágincov vyzerala veľmi reálne. Hannibal si však spomenul na boj, v ktorom padol jeho otec, pustil na Rimanov (mimochodom rovnakú lesť použil aj Žižka) vozy naplnené drevom a zapálené a prerazil bez strát cestu - Rimania totiž ustúpili. Po bitke sa Hannibal presunul do mestečka Gerunium, kde hodlal prezimovať. Ešte predtým však Hannibal Rimanov znovu porazil a len príchod diktátora Fabia zachránil légie pred ďalšou pohromou. Veliteľom porazeného vojska bol v podstate tiež diktátor Minucius.
Po ďalšej bitke pri Cannae sa Hannibal musel rozhodnúť čo ďalej. Jeho vojsko utrpelo pomerne ťažké straty, ale rímska moc sa zdala zlomená. Niet divu, že mnoho kartáginských veliteľov vrátane tých najvýznamnejších radilo Hannibalovi, aby tiahol na Rím. To však Hannibal odmietol - nevieme prečo, je však veľmi pravdepodobné, že to bolo z nejakého vážneho dôvodu. Namiesto vojenskej zahájil diplomatickú ofenzívu, ktorá mala Rím zbaviť spojencov v strednej Itálii. To sa však ukázalo ako márna snaha - spojenci zostali v drvivej väčšine verní i po bitke pri Cannae. Hannibalovi sa podarilo získať posily z Kartága a rovnako cenné boli i peniaze, ktoré poslal kartáginský senát.
Pre Rím znamenala katastrófa pri Cannae vzpruhu. Veliteľ porazených Varro, ktorý vyviazol z bitky, bol privítaný v Ríme ako muž, ktorý ani v najhoršej chvíli nezúfa nad stavom vlasti. Do čela štátu sa opäť dostal diktátor - Marcus Iunius Pera. Ten za cenu drastických opatrení obnovil silu armády - alebo ju aspoň zvýšil na maximálnu možnú úroveň. V légiách teraz bojovali vedľa mužov i sedemnásťroční chlapci, väzni a otroci. Misky váh sa začali pomaly, ale iste presúvať na rímsku stranu.
Hannibal sa presunul na juh, kde hodlal vybudovať protirímsku základňu s centrom v meste Capua. To sa mu do istej miery podarilo, i keď rozhodne nie celkom. Na kartáginskú stranu sa pridalo sicílske kráľovstvo, ktoré predtým bojovalo proti Púnom a do boja vyrazil i macedónsky kráľ Filip V., ktorý chcel od Rimanov Balkán. Rím teraz bojoval všade a jeho situácia opäť nevyzerala dobre.
Roky 215 - 211 pred n.l. sú považované za prelom vo vojne. Ukázalo sa, že len Rím môže zjednotiť Stredomorie. Na jar 215 pred n.l. síce Kartáginci dobyli dva prístavy a konečne sa k nim pripojili posily zo samotného Kartága, ale obliehanie iných miest sa stalo veľmi zdĺhavou a krvavou záležitosťou, ktorá navyše nemohla zvrátiť výsledok vojny. Posledným veľkým Hannibalovým úspechom v Itálii sa stalo dobytie juhoitalského Tarentu roku 212 pred n.l. (nepadla však citadela, ktorú Kartáginci nikdy nedobyli). Od tej doby prakticky Hannibalova armáda stratila akýkoľvek vojenský význam a získala rolu pozorovateľa. Naopak Rimania začali dvíhať hlavy a od roku 213 pred n.l. obliehali Capuu, ktorá po dvoch rokoch padla. Aby mesto zachránil, odvážil sa Hannibal k tomu, čo nechcel ani po bitke pri Cannae - k ťaženiu do Ríma. Asi tušil, že jeho vyhliadky sú malé, ale napriek tomu obišiel Rimanov pri Capue a roku 211 pred n.l. tiahol k centru impéria. Tam však nedokázal nič, len spôsobiť paniku (odtiaľ pochádza známe Hannibal ante portas - Hannibal pred bránami), lebo vojensky na Rím ani nezaútočil. Bolo jasné, že Hannibalovi dochádzajú sily, zatiaľ čo Rimania silneli zo dňa na deň.
Rímsky úspech nezostal osamotený - dobyli tiež Tarent, čo bola veľmi dôležitá základňa Kartágincov. Na Sicílii sa bojovalo o Syrakúzy, ktoré padli roku 212 pred n.l. (pri tom bol zabitý Archimédes) a Rimanom od tej doby patril i tento ostrov. V Macedónii si Rimania uvolnili ruky tým, že Filipovi dali nejaké menšie územie výmenou za mier. V samotnej Afrike bojovali Kartáginci proti numidskému kráľovi Sifakovi, čo si vyžadovalo odvelenie určitého počtu síl z Hispánie.
Tu Rimania bojovali pod velením oboch Scipiov, Púnom velil Hannibalov brat Hasdrubal, veľmi schopný vojvodca. Veci sa vyvíjali lepšie pre Rimanov - dobyli späť severné provincie a preniesli boje opäť k Saguntu. Scipiovia si boli takí istí porážkou Kartágincov, že rozdelili svoje vojsko na dve časti. To bola katastrofálna chyba a obaja bratia roku 211 pred n.l. padli v prehratých bitkách. Ako ich nástupca sa dostavil mladý, vtedy dvadsaťštyriročný muž, Publius Cornelius Scipio, neskôr jeden z najväčších vojvodcov Ríma. Ten dobyl Nové Kartágo a do roku 205 pred n.l. i celú Hispániu.
Toto víťazstvo mohlo celkom dobre stáť na počiatku porážky Rimanov. Kartáginská armáda pod velením Hannibalovho brata Hasdrubala totiž opustila Hispániu a vydala sa do Itálie, kde mala posilniť ochabnuté a nečinné zbory Hannibala. Príchod Kartágincov vyvolal prechod časti Keltov k nepriateľovi a vyvolal protirímske nálady aj v doposiaľ lojálnych častiach strednej Itálie. Rím postavil núdzové vojsko podobne ako v bitkách na začiatku vojny, ale tentokrát bitku - na riečke Metaure - prehrali. Hlava Hasdrubala tak skončila v kartáginskom tábore Hannibala. Bolo zrejmé, že Kartágo začína bojovať o svoje prežitie.
Kartáginci skúsili znovu poslať vojakov do Itálie. Druhý Hannibalov brat Mago sa vylodil v severnej Itálii, aby sa spojil s Hannibalom (roku 205 pred n.l.), jeho sily však neboli dostatočne silné, aby prerazil. Tiež pokus konvoja 100 lodí so zásobovaním a prevoz posíl pre Hannibala bol odrazený pri Sardínii a len asi pätina lodí sa zachránila a vrátila sa späť do prístavov.
V tej dobe už Rimania chystali výpravu do Afriky, ktorej mal veliť Scipio. Transport 400 lodí dorazil po menších problémoch do Afriky, aby zničil túto zem odplatou za údel Itálie po väčšinu vojny. Stalo sa tak v rovnakom roku, ako sa v Itálii vylodil Mago. Dlhú dobu sa k útoku len pripravoval, situáciu mu sťažila i zrada mocného numidského kráľa Syfaka, ktorý prešiel na stranu Kartága. Rimania teraz podporili vodcu inej časti numidských kmeňov Masinissu, ktorý Syfaka po bojoch zajal a dobyl jeho kráľovstvo. Kartáginci požiadali o mier za tvrdých podmienok, ktoré by snáď i Rimania prijali, ale plnú moc v riešení problémov dali Scipiovi, ktorý zvolil pokračovanie vojny. Rok 203 pred n.l. znamenal pre Kartágo dve ťažké porážky v Itálii - Maga porazili Rimania v Kampánii a donútili k návratu a Hannibal bol nútený urobiť to isté, čo bola najťažšia chvíľa jeho života. Avšak bojovník sa v ňom nezaprel - bojoval ďalej. Jeho príchod znovu rozprúdil umierajúcu vojnu v Afrike, lebo naplnil Kartágincov novou nádejou. Scipio vyrazil smerom ku Kartágu, aby mesto zničil a Hannibal mu šiel v pätách, aby ho na ceste porazil. Po svojej porážke uznal i Hannibal, že je treba uzavrieť mier. Mierová zmluva znamenala koniec túžby Kartága stať sa vládcom mocnej ríše. Loďstvo bolo zredukované len na 10 lodí, Kartáginci mali po dobu päťdesiat rokov platiť Rímu 262 000 kg striebra, vydať všetkých zajatcov a prebehlíkov, bojovať mohli len so súhlasom víťaznej strany. Tak skončila jedna z najkrutejších vojen antiky, ak nie úplne najhoršia. Moc Kartága bola zlomená. Vtedajší Rimania nevedomky vytvorili svetovládny štátny útvar, ktorý v nasledujúcich sto rokoch expandovať do celého Stredomoria.
Tretia púnska vojna
Po porážkach v oboch predchádzajúcich púnskych vojnách bol vplyv v minulosti veľmi mocného Kartága zredukovaný na blízke okolie. Podmienky predchádzajúcej mierovej zmluvy z roku 201 pred n.l. boli pre Kartágo kruté, k povinnostiam patrilo i zaplatenie 262 000 kg striebra. Úplne Rimania obmedzili tiež práva Púnov - zakázali im napríklad viesť vojnu bez predchádzajúceho súhlasu senátu. To sa následne stalo dôvodom vojny poslednej, úplne zúfalej a zúfalo statočnej.
Najskôr je však potrebné aspoň stručne vysvetliť dôvody, prečo Rimania nezničili Kartágo už skôr (konkurovalo ich obchodu a bolo stále potencionálnym nebezpečím). Odpoveď je ťažká a vzniká kombináciou niekoľkých faktorov, ale väzí za tým asi snaha Ríma najskôr poraziť pevninských nepriateľov (Grékov a Sýrčanov) a až potom Púnov. Rozhodne nenechali Rimania prežiť Kartágo pol storočia len z dobrej vôle. V Ríme boli veľké tlaky na senát, aby zaútočil, zvlášť zo strany obchodníkov. Cato, veľmi vplyvný muž, končil každý svoj príhovor, nech už sa týkal čohokoľvek, vetou: "Súdim, že Kartágo musí byť zničené". Po definitívnej porážke Macedónie prišiel čas aj pre Kartágo.
Dôvodom vypuknutia vojny sa stal Masinissa, ten istý kráľ, ktorý sa objavil pri porážke Hannibala pri Zame pred 63 rokmi. Ten začal, pravdepodobne po dohode so senátom, útočiť na kartáginské územia (oficiálne z toho dôvodu, že Kartáginci roku 151 pred n.l. vyhnali jeho stúpencov z mesta). Púni dobre vedeli, že sa nemôžu brániť, a tak sa po nejakú dobu Masinissovi skutočne nebránili, dúfajúc v spravodlivosť rímskych senátorov. Tí však žiadosti o povolenie vojny s numidským kráľom zamietli. Preto sa kartáginský senát rozhodol vypovedať Masinissovi vojnu bez dovolenia Rimanov. To klasifikoval Rím ako porušení prímeria a nachystal si armádu na úplné zničenie Kartága.
Púni chceli mier, poslali do Ríma posolstvo s ospravedlnením, ale senát chcel kapituláciu a sľúbil Púnom právo na území. Keď vyslanci chceli vedieť, čo to znamená, odpovedal im senát, že odpoveď prinesú do Kartága konzuli rímskej republiky. Stalo sa. Kartáginská štátna rada na začiatku jednania oznámila, že odsúdila svojho vojvodcu Hasdrubala k trestu smrti. Rimania kládli ďalšie podmienky - vydanie všetkých zbraní a surovín k ich výrobe, odovzdanie všetkých lodí. Všetko bolo splnené. A posledná požiadavka: "Zbúrate svoje mesto. Dovoľuje sa vám postaviť iné, a to kdekoľvek, avšak nie bližšie než desať míľ od morského brehu!" To však bolo príliš. Začala vojna.
Púni povolali Hasdrubala späť do čela vojsk a začal heroický odpor. Mesto Kartágo malo asi 700 000 obyvateľov, ktoré chránila hradba slúžiaca zároveň aj ako kasáreň pre 20 000 pešiakov, 4000 jazdcov a 300 slonov. Koľko mužov skutočne bojovalo proti Rimanom nevieme, mali vraj desaťnásobnú prevahu, naviac ich viedol Publius Cornelius Scipio Aemilianus, veľmi schopný vojvodca. Napriek tomu Kartáginci odolávali viac než dva roky. Samozrejme, že predovšetkým vďaka odhodlaniu, prísaha boja na život a na smrť nebola jen prázdnou frázou. Muži búrali svoje kamenné budovy, aby z nich vyrobili strely do katapultov, ženy si strihali vlasy, ktorými sa nahradzovali nedostatkové tetivy do lukov, zbrane sa získavali i tavením nádob. Statočnosť však nedokáže nasýtiť hladné krky. Končil sa tretí rok obliehania, Scipio zovrel Kartágo tesným obliehacim pancierom a v meste zavládol hrozný hlad.
Rimania sa chystali k poslednému útoku a práve vtedy bolo Kartágo ceremoniálne prekliate, rovnako ako napríklad Veje alebo Korint. Po tomto úkone začal samotný útok, obrana Kartágincov sa zrútila, ale ešte šesť dní sa bojovalo od domu k domu. Zo všetkých obyvateľov mesta prežilo siedmy deň len asi 50 000 ľudí, ktorí vrátane Hasdrubala utiekli na hrad Byrsa na návrší nad mestom. Skaza mesta bola neodvratná, a tak vyslali svojho vojvodcu, aby vyjednal mier (jeho manželka spáchala i s deťmi samovraždu). Scipio nechal Púnov kapitulovať, aj keď im zaručil len život. Potom mesto vydal svojim vojakom, aby ho plienili - sedemnásť dní trvalo, než ľahlo mesto popolom. Rím stratil svojho najväčšieho soka v Stredomorí, ale len to mu nestačilo. Rimania zbúrali všetky domy, pôdu preorali a posypali soľou, aby tu nič nerástlo. Scipio vedel, že dosiahol veľké víťazstvo, ale vraj prehlásil: "Je to slávna chvíľa, ale trápi ma predtucha a strach, že rovnaký osud postihne jednou moje vlastné mesto..." Bol to múdry človek.
Vrstva popola po dohorení požiaru merala na výšku asi dva metre, z mesta nezostalo prakticky nič okrem pivníc a náhrobkov. Mesto však disponovalo tak výhodnou polohou, že ho Rimania už v roku 122 pred n.l. obnovili. Mesto zo začiatku skôr živorilo, ale Caesar a Augustus ho obnovili v plné veľkosti. Čoskoro plnilo Kartágo opäť funkciu centra Afriky, za kresťanských dôb sa stalo po Ríme najväčším mestom západu a sídlom biskupa. Roku 439 Kartágo dobyli Geiserichovi Vandalovia, o sto rokov neskôr ho získal byzantský vojvodca Belisar, pričom prvému z nich slúžilo Kartágo za sídlo. Keď v roku 626 Konstantinopolis zvierali nepriatelia, uvažoval basileus Hérakleios o preložení svojho sídla práve do Kartága. Arabi mesto dobyli v roku 697 po tuhom boji a založili na jeho mieste mesto Tunis. Tu zomrel napríklad francúzsky kráľ Ľudovít IX. Svätý na svojej krížovej výprave. Tunis je tak dodnes hlavným mestom Tuniska.
Pád Kartága definitívne uzavrel kapitolu dejín známu ako Púnske vojny. Tie trvali 118 rokov a stáli státisíce ľudských životov, rímske víťazstvá v zbrani tiež možno spôsobili porážku umenia, ktoré bolo za vojny pochopiteľne odstrčené stranou. Práve v týchto vojnách sa objavila rovnaká rímska húževnatosť pri obrane vlasti ako za čias Pyrrhových vojen, ale i rovnaká bezohľadnosť pri útoku ako napríklad pri zničení Jeruzalemu, Korintu a stoviek iných miest. Každopádne víťazstvo v púnskych vojnách stálo na začiatku cesty rímskej republiky za svetovládou.
Zdroje:
Heiner Stadler - Hannibal, postrach Ríma - M. Grant - Dejiny antického Ríma -
|