Rímska kultúra nebola pôvodná a samostatná. Oveľa ľahšie bolo prijať a prispôsobiť si grécku kultúru, ktorá Rím obklopovala zo všetkých strán. No toto ľahké osvojenie si cudzej kultúry zapríčinilo, že sa nikdy nestala majetkom všetkého ľudu. Spoločensky sa obmedzovala na vrstvu boháčov. V Ríme pracovalo mnoho gréckych umelcov a väčšina rímskych zberateľov umeleckých diel kupovala diela gréckych majstrov alebo ich kópie.
Významnou časťou rímskej kultúry je architektúra. Tak ako Gréci, aj Rimania uznávali zo všetkých výtvarných umení iba architektúru za dôstojné povolanie slobodného občana. U Etruskov Rimania poznali klenbu, a preto mohli budovať mohutné stavby aj na menej pevnej pôde. Klenbu najprv použili pri budovaní stôk (kloak), ktoré odvádzali prebytočnú a odpadovú vodu, pri stavbe vodovodov (akvaduktov), ktoré privádzali pitnú vodu do miest a pri stavbe mostov na technicky dokonale vystavaných hradských. Po dobytí Veľkého Grécka a celej helenistickej oblasti sa Rimania zoznámili priamo s gréckou architektúrou a odvtedy začali používať klenbu aj pri monumentálnych mestských stavbách.

Spojením gréckych stĺpov s klenbami a oblúkmi vznikol nový rímsky sloh. Bol oveľa ťažší a mohutnejší ako ľahké grécke stavby. Usiloval sa umelecky zvládnuť vnútorný priestor. Grécka architektúra dávala prednosť stvárneniu vonkajška stavieb. Rimania používali stavebné články, stĺpy a rímsy na skrášľovanie nielen vonkajších, ale aj vnútorných múrov. V období cisárstva sa rozvíjala veľká stavebná činnosť v Ríme a v celej ríši. V mestách sa popri vodovodoch stavali divadlá, amfiteátre, verejné kúpele, cisárske paláce baziliky, slúžiace súdnym a obchodným potrebám a mauzóleá. Plánovito vznikali mestské celky, najmä námestia, na ktorých sa sústreďoval obchod, súdnictvo, vzdelanie a spoločenský život a ktoré zároveň hlásali veľkosť rímskych cisárov. Z rímskej architektúry vznikla ranokresťanská architektúra vracala sa k nej renesancii, barok a všetky klasicizmy.

Ďalšou významnou zložkou rímskej kultúry je sochárstvo a maliarstvo. Rímske sochárstvo a maliarstvo sa na rozdiel od gréckeho nevyvinulo z príbuznej remeselnej výroby, pretože tej ešte v období ranej republiky nebolo. Rimania spočiatku čerpali z etruského sochárstva a potom gréckeho, ktoré vyhovovalo vkusu a požiadavkám rímskych zákazníkov. Rímska vládnuca trieda využívala na reprezentáciu svojho spoločenského postavenia dva druhy sochárstva. Predovšetkým podobizne, portréty, ktoré nadväzovali na staré voskové masky predkov. Masky sa často snímali z tváre zomretého. Tento domáci prvok zostal v rímskom sochárstve natrvalo. Preto sa rímsky portrét usiloval vystihnúť presnú podobu bez lichotenia, čo mu umožnilo zároveň vyjadriť aj povahu vyobrazenej osoby. Tým sa rímske sochárstvo podstatne odlišovalo od gréckeho. Druhým veľmi výrazným druhom rímskeho sochárstva je historický reliéf, zobrazujúci predovšetkým vojenské víťazstvá na víťazných oblúkoch, stĺpoch a inde. Rímske maliarstvo, ktoré svoj obsah aj formu takisto prebralo z gréckeho umenia, sa používalo na skrášlenie stavieb. Nástenné maľby, hoci mali prevažne dekoratívny ráz, sa stali cenným poučením pre renesančných maliarov.

K rímskej kultúre neodmysliteľne patrí aj literatúra. Pretože Rimania doháňali pokročilejší spôsob života svojich susedov, nemali čas rozvíjať domáce prvky aj v písomníctve. Rímska literatúra nevznikla ako grécka z ľudovej tradície, ale vyvíjala sa pod gréckym vplyvom. Najskôr Rimania napodobňovali grécku epiku, jednak prekladmi z gréčtiny, jednak samostatnými skladbami, z ktorých najvýznamnejšie je básnické spracovanie epikurejskej filozofie. Jej autorom bol Titus Lukretius Carus, ktorý vo svojej básni O podstate sveta chcel ľudí zbaviť strachu pred smrťou, bohmi a ich trestami. V dramatickom básnictve spracoval grécku komédiu Plautus pomerne samostatne, takže jeho diela sa stali predlohou najväčších dramatikov Shakespeara a Moliera. Mladší skladateľ komédií Tereutius sa pridržiaval viac svojich gréckych predlôh. Tragédia bola u Rimanov menej obľúbená a divadlo sa Rimanom nikdy nestalo potrebnou súčasťou denného života. Nahradili ho gladiátorské hry, krvavý pohľad na boj o život medzi vycvičenými otrokmi, gladiátormi.

Popri krásnej literatúre sa v Ríme rozvíjala aj náučná literatúra. Rímska vládnuca vrstva mala záujem iba o také poznanie, ktoré jej bolo na osoh. Pretože rečníctvo súviselo s politickým životom a umožňovalo dosiahnuť významné postavenie, stalo sa osobitným druhom náučnej prózy. Jeho najvýznamnejší predstaviteľ bol v 1. storočí pred n. l. Cicero. Právnická literatúra, ktorá sa starala o ochranu majetku vládnucej triedy, bola pre svoju presnú a jasnú formu veľkým prínosom náučnej literatúry. Rímska aristokracia hľadala životnú oporu vo filozofických spisoch, predovšetkým stoických. Ich najvýznačnejšími autormi boli Seneca a cisár Markus Aurelius, ktorí zdôrazňovali nevyhnutnosť osudu a mužný postoj k životným pohromám. Pokračujúci rozklad otrokárskeho zriadenia pokryl životnú istotu a rímska majetná trieda stále viac hľadala útočisko vo východných mystických kultoch. Filozofia sa začala zbližovať s náboženstvom.

Súčasťou rímskej kultúry bolo i rímske náboženstvo. Pôvodné rímske náboženstvo uctievalo veľa nadprirodzených bytostí, ktoré však nemali ani názov, ani ľudskú podobu. Až vplyvom susedných národov, najmä Grékov, zosobnili Rimania svoje božstvá a stotožnili ich s gréckymi. Rímske náboženstvo však neuspokojovalo vyššie a vzdelané vrstvy, ktoré zaň hľadali náhradu vo filozofii, ani pracujúce triedy otrokárskej spoločnosti, ktoré hľadali útechu vo viere v lepší posmrtný život. Preto sa rozšírilo nové náboženstvo, kresťanstvo.

Význam antickej vzdelanosti spočíva najmä v tom, že grécka a rímska vzdelanosť, zvyčajne označovaná jednotným názvom kultúra, ovplyvnila veľkú časť ľudstva. Vo svojej dobe pôsobila všade, kde určitým spôsobom zasiahol jej vplyv. V neskorších vývojových obdobiach sa stala podnetom a vzorom pre všetky európske aj niektoré mimoeurópske národy. Každá doba, každý národ a každá spoločenská vrstva si z odkazu antickej kultúry vyberala to, čo potrebovala. Najväčšia a trvalá hodnota, ktorú dala grécka kultúra celému ľudstvu, je zdokonalenie spôsobu ľudského myslenia.gréci nahradili predošlé neusmernené uvažovanie, ktoré bolo plynulým prúdom citovo zafarbených predstáv,logickým myslením. Začali skúmať duševné pochody, triedili a ujasňovali dojmy a usilovali sa ich vyjadriť presnými pojmami. Usmernené myslenie sa stalo nástrojom vedy, ktorá však bola opisná a nevyžadovala pokusy.

Napriek tomuto obmedzeniu veda podnecovala neskoršie bádanie, pretože väčšina jeho poznatkov sa zachovala. Na niektoré sa zabudlo práve tak ako na mnohé technické vynálezy a zlepšenia. Z ostatných oblastí antickej kultúry sa slovesné a výtvarné umenie stalo trvalým zdrojom umeleckého tvorenia pre všetky nasledujúce obdobia až dodnes. Nikdy sa nezabudlo na písmo a jazyk. Pe grécky, hoci grécky jazyk prešiel vývojom, sa dodnes hovorí a latinčina sa používala od 7. storočia v stredoveku v hovorenom aj písomnom prejave. Preto historická veda nemá veľké ťažkosti pri čítaní gréckych a rímskych nápisov a písomností. Môže sa ďalej opierať o vtedajšie zápisy z jednotlivých úsekov minulosti oboch národov. Historická spisba tak rozmnožuje pre európske aj niektoré mimoeurópske národy pramene historického poznania.