1 Napoleon Bonaparte
1.1 Napoleon ako žiak
V matematike, dejepise a zemepise predčil všetkých spolužiakov. Jeho slabou stránkou boli jazyky. Robil chyby vo francúzštine, gramatické aj významové a reč mu špatili mnohé talianizmy. Malý postavou, zamračený a nemotorný, so zlou francúzskou výslovnosťou bol často objektom posmechu svojich spolužiakov. Otcovi napísal, že im dokáže, že je najlepší. Učiteľov udivoval svojou nesmiernou usilovnosťou a húževnatosťou. Hoci jeho nadanie na matematiku bolo príznačné, nevedel vniknúť do tajomstiev šachového umenia. Rád hrával karty a keď sa dalo, podvádzal. Zatiaľ čo sa jeho spolužiaci cez prestávky odbehli hrať, on využil každú voľnú minútu na štúdium. Doslova hltal historické knihy o starovekých dejinách Egypta, Sýrie, Babylonu či Perzie. S rovnakou vášňou sa venoval aj dejinám antických štátov. Z prečítaného si robil zápisky a mnohé historické práce konspektoval. Dôkazom toho sú nájdené zošity s poznámkami o dejinách Anglicka, či Pruska. Napoleon sa však venoval aj literatúre - či umeleckej, či politickej, ku ktorej mal vždy vrelý vzťah. Nielen, že sa v nej vyznal, ale aj sám písal a to bez námahy, rýchlo a rovnako ľahko písal prózu, verše a publicistiku. Jeho tvorba bola žánrovo pestrá obsiahla aj filozoficko - politické štúdie.
1.2 Napoleon ako človek
Niektoré historické práce opisujú Napoleona ako cynika a vypočítavca, ktorý sa chladne prebíjal k úspechu. Skôr by som povedala, že tohto 166 cm vysokého Korzičana charakterizovala obdivuhodná vytrvalosť, prezieravosť, vynikajúce veliteľské schopnosti, v mladosti obrovská skromnosť, obrovská rozhľadenosť a "hlad po vedomostiach". Ale nechcem sa len kĺzať po povrchu. Napodiv bol tento muž, ktorý hýbal dejinami, v mladosti skôr v úzadí, ako nespoločenský mládenec, ktorého spoločníkom bol svet kníh. Zatiaľ čo sa jeho spolužiaci zabávali a užívali si radosti mladosti, on sa ako syn chudobných rodičov uzatváral do seba a dokonca pomýšľal na samovraždu. Vo svojich zápiskoch sa priznáva, že všetko okolo vyvoláva v ňom odpor, že život sa mu hnusí:
„... čo robiť na tomto svete? Ak mám zomrieť, či nie je lepšie spáchať samovraždu? Keby som už prekročil šesťdesiatku, rešpektoval by som predsudky ľudí a trpezlivo ponechal svoj osud prírode. No keďže len začínam chápať nešťastie a nič neprináša radosť, načo znášať dlhé dni, čo mi nič dobré nesľubujú? Oh, ako sa ľudia len vzdialili prírode! Akí sú zbabelí, podlí, podlízaví! Čo uvidím vo svojej vlasti? Rodákov spútaných okovami, ako roztrasení bozkávajú ruku, čo ich hrdúsi?"
Veľkým otrasom bolo, keď musel utekať pred Paoliho prívržencami, skrývať sa pred vlastnými krajanmi. V krajine, ktorú tak veľmi miloval, ho považovali za zradcu. Už nebol "obyvateľom ideálneho sveta" ako ho kedysi nazval jeho brat Jozef. Z mnohého vytriezvel, o všetkom začal pochybovať. Diela Rousseaua, ktoré predtým pre neho znamenali veľa, zrazu boli pre neho len prázdnymi frázami, ktorým už neveril. Stal sa z neho chladný taktik, ktorý vždy vedel akú hereckú rolu má hrať - či rolu poslušného vojačika, či podlízavého obdivovateľa,... Po rozplynutí korzických ilúzií, po toľkých rozčarovaniach, vzostupoch a pádoch, po toľkých neočakávaných zvratoch osudu stal sa z neho celkom iný človek. Naučil sa skrývať svoje city, myšlienky i plány, nosiť na tvári masku, hrať úlohu, akú vyžadovali okolnosti.
Tento nevysoký, chudý, skoro chorobne vyzerajúci mládenec s čiernymi rovnými dlhými vlasmi, čo mu padali na plecia, s čudnou bledosťou nefrancúzsky tmavej tváre, s mimoriadne živými očami, vždy nedbanlivo, takmer zle oblečený, vyznačoval sa akousi nepochopiteľnou schopnosťou upútať na seba pozornosť, prinútiť ostatných, aby ho počúvali, ba čo viac, počítali s ním. Hoci sa správal nemotorne a neuhladene, keď bolo treba, vedel byť mimoriadne príjemný, vedel očariť a získať si sympatie.
K jeho osobe treba samozrejme spomenúť aj jeho vzťah k vojsku a k jeho vojakom. V mladosti stával ráno najneskôr o štvrtej a hneď sa dal do práce. Hovorieval, že dôstojník v službe musí vedieť robiť všetko ako obyčajný vojak, počínajúc zapriahaním koní. Sám bol vo svojom prápore príkladom. Pri výcviku a neskôr na pochodoch chodieval pešo s vojakmi pod páliacim slnkom aj v ostrom vetre a bol vzorom vytrvalosti.
Ako zaujímavosť možno spomenúť, že ako skutočný Korzičan bol poverčivý a tiež mal rád hudbu. Nepochopiteľné je, že nevedel tancovať, bol nemotorný, no veľmi vytrvalý. Hoci bral aj súkromné hodiny, tanca sa zriekol.