2.1 Mladý Napoleon
Napoleon Bonaparte (pôvodne Bounaparte) sa narodil v hlavnom meste Korziky Ajaccia ako druhorodený syn drobného zemana Carla Maria Bounaparta a jeho manželky Letizie rodenej Ramolinovej 15. augusta 1769. Tento ostrov vtedy ešte patril Janovskej republike. Táto ho tri mesiace po Napoleonovom narodení predala Francúzsku. Na Korzike „vyčíňal“ Paoli, bojovník za nezávislosť tohto ostrova, ktorého odboj Francúzi krvavo potlačili a on musel emigrovať do cudziny.
Napoleon pochádzal zo starého, ale chudobného šľachtického rodu. Carlo Bonaparte, právnik v Ajacciu, chcel synom zabezpečiť vzdelanie, no nechcel zaťažiť už tak skromný rozpočet mnohodetnej rodiny. Roku 1778 odviedol najstarších - Jozefa a Napoleona do Paríža, kde sa vďaka štipendiu do škôl nakoniec dostali. Napoleon študoval na autunskom gymnáziu, no po krátkom čase sa dostal do vojenskej školy v Brienne, kde študoval päť rokov. Roku 1784 ho preradili do vojenskej školy v Paríži, kde sa špecializoval na delostrelectvo. Po roku úspešne zložil skúšky a odišiel ako podporučík k pluku do Valence (v blízkosti Lyonu).
Veľkým otrasom pre Napoleona bola smrť jeho ani štyridsať-ročného otca (1785). Bol nútený sa po siedmich rokoch vrátiť domov (1786), aby matke pomohol z finančných problémov a urovnal jej staré súdne spory.
Napoleon prijal francúzsku revolúciu s nadšením (dobytie Bastily 14. júla 1789). Počas tohto obdobia, zatiaľ čo v Paríži zúril rozvášnený dav a situácia bola kritická, sa Napoleon stále častejšie vracal domov na Korziku. Jeho snahy boli úspešné a Korzika bola zrovnoprávnená s ostatnými územiami kráľovstva. Na Korziku sa mohol z emigrácie vrátiť toľko obdivovaný "národný hrdina" Paoli. Jeho vláda sa skôr podobala diktátorstvu, čo chcel Napoleon prehliadať. Snahy Paoliho smerovali k vojne o nezávislosť Korzike. Obrátil sa na Anglicko, za čo bol obvinený zo zrady. Bonapartovci sa dostali do rozporu s Paolim a jeho separastickými prívržencami a museli ujsť do Marseilles.
2.2 Začiatok Napoleonovej vojenskej kariéry
Roku 1793 sa dobytím Toulonu začala veľká kariéra Napoleona Bonaparte. Stal sa brigádnym generálom. Francúzska revolúcia sa skončila popravou Robesppiera 27. júla 1794. Bonaparte sa ako bývalý jakobín a prívrženec Robespierra a revolúcie dostal na dva týždne do väzenia. Ani čas po revolúcii nebol pre Napoleona ľahký, odmietali ho posielať na dôležité bojiská a jeho dávne sny o Talianskej vojne sa postupne, ale isto rozplývali. Parížania sa búrili - stále vyššie ceny, hlad, zlá situácia, na povrch vychádzali prípady konzulov, ktorí sa počas revolúcie nechali podplácať a slušne na tom zbohatli. Spoločnosť ukazoval svoju ozajstnú tvár, ktorú revolúcia zakryla. Chyby vlády Direktória a ich neschopnosť utíšiť nespokojnosť ľudí vyvrcholili povstaním royalistov - prívržencov zvrhnutého kráľa 4. októbra 1795. Proti ich vojsku, ktoré malo štvornásobnú presilu sa na čele delostrelectva postavil Napoleon. Práve delá prinútili povstalcov stiahnuť sa.
Už v tomto čase sa na obzore jasne rysovala nová protifrancúzska koalícia – Anglicka, Rakúska a Ruska Kataríny II., ktorá pozorne upierala oči na revolúciou zmietané Francúzsko.
2.3 Talianska a egyptská výprava
Napoleona vymenovali sa veliteľa Talianskej armády (2. marca 1796) (a.p. dva týždne pred výpravou do Talianska sa oženil s milovanou Jozefínou.) Konečne a mu splnil sen o skutočnej vojne. Po dvojročnom štúdiu máp budúceho bojiska poznal Taliansko a Alpy ako svoju dlaň. Jeho bojové plány boli jednoduché a precízne - najskôr poraziť piemontskú armádu a potom rakúsku. Aj vďaka riskovaniu a taktike rýchleho presunu vyhral množstvo bitiek ako Montenotte, Millesime, Lod, Rivoli,... Jeho vzťahy s Direktóriom sa zhoršovali. Aby sa ho zbavili, vymenovali ho za veliteľa tzv. Anglickej armády, ktorá mala vstúpiť na Britské ostrovy. Napoleon o útoku na Anglicko rozmýšľal už dávno. Uvedomil si, že úspech môže priniesť nečakaný útok zo Stredozemného mora na Egypt, anglickú kolóniu; pokúsiť sa odrezať Anglicko od svojej kolónie. Francúzske vojská vyrazili z Toulonu (40 000 vojakov, 350 lodí) 19. mája 1798, o tri týždne sa bez ťažkostí zmocnili Malty. Anglická armádu, na čele ktorej stál admirál Nelson, kotvila v tom čase v blízkosti Gibraltárskeho prielivu. No v deň, keď Bonapartova flotila vyplával z Toulonu, strhla sa v západnej časti Stredozemného mora búrka, ktorá poškodila Nelsonove lode. Nelson sa sústredil na boj so živlom a nezbadal, kedy francúzske lode vyplávali. No len čo dostal správy, že Francúzi obsadili Maltu, pustil sa za nimi. Anglické lode minuli francúzsku flotilu v noci, keď sa pomaly plavila severne od Kréty. Napoleonovi sa 2. júla 1798 podarilo dobyť Alexandriu a o tri dni na to aj Káhiru. Bonaparte kázal schovať lode do alexandrijského prístavu, mysliac si, že Nelson sa nevráti na miesto, kde ich predtým nenašiel. Zatiaľ čo Napoleon bojoval na púšti, admirál Nelson lode objavil ukryté v Abúkirsom zálive. To všetko mal na svedomí admirál Bruyes, lebo neposlúchol rozkaz... 1. augusta o šiestej večer sa pred francúzskou flotilou, ktorá kotvila v Abúkirskom zálive neočakávane zjavilo anglické loďstvo. V námornej bitke Francúzi utrpeli zdrvujúcu porážku. Na druhý deň francúzska flotila prestala existovať. Zo stoviek lodí sa podarilo ujsť iba štyrom. Francúzi pokračovali smerom do Sýrie a obsadili Palestínu. Po trojmesačnom neúspešnom obliehaní starej pevnosti Akka, ktorá otvárala cestu do krajín Ďalekého východu, si Napoleon uvedomil, že prehral nielen bitku, ale prehral celé ťaženie. Vojaci neboli zvyknutí na tamojšie podmienky, preto boli poznačení únavou a navyše sa začal šíriť mor. Napoleon bol nútený dať príkaz na ústup do Káhiry. Tam zanechal svoje vojsko (23. augusta) pod velením generála Klébera a na malej rybárskej lodi sa spolu s niekoľkými vojakmi doplavil do Francúzska 9. októbra 1789, čo im trvalo 47 dní. Po návrate s hrôzou zistil v akej kríze sa Francúzsko vďaka Direktóriu nachádza.