Pobyt v Ríme - sv. Praxeda

Kde bývali naši veľkomoravskí pútnici, kým boli v Ríme? Staroslovanské ani grécke životopisy nám to presne neudávajú. S veľkou pravdepodobnosťou môžeme povedať, že sv. Konštantín-Cyril a Metod spolu s učeníkmi boli ubytovaní v niektorom z rímskych kláštorov a podľa dnes všeobecne prijatej mienky by to mohol byt práve kláštorný komplex pri Chráme sv. Praxedy.

Od roku 1197 až dodnes je tu pri Chráme sv. Praxedy kláštor benediktínov z Vallombrosy. Pamätná tabuľa na vonkajšej stene chrámu nám dodnes pripomína tento dočasný domov našich vierozvestov.

Vysviacka a primície slovanských učeníkov

Ďalšie konkrétne zastávky a pamätné miesta na slovanských apoštolov v Ríme sú spojené s vysviackami slovanských učeníkov a s bohoslužbami, ktoré tu títo slávili. Sv. Metod prijal najprv kňazskú vysviacku z rúk pápeža Hadriána II. v Bazilike sv. Petra, ako to dosvedčuje Život Metoda: "Hadrián položil slovienske evanjelium na oltár sv. Petra apoštola. I vysvätil za kňaza blahoslaveného Metoda. Priebeh vysviacok ďalších učeníkov uvádza Život Konštantína: "Potom kázal pápež dvom biskupom, Formosovi a Gauderichovi, vysvätiť slovienskych učeníkov. A ako ich vysvätil, hneď spievali liturgiu v Chráme sv. Petra apoštola slovienskym jazykom. A v druhý deň spievali v Chráme sv. Petronily. A v tretí deň spievali v Chráme sv. Andreja a potom zas v Chráme veľkého učiteľa sveta, Pavla apoštola, a celú noc spievali chválospevy po sloviensky, a ráno zasa liturgiu nad jeho svätým hrobom a mali na pomoc biskupa Arzénia, jedného zo siedmich biskupov, a Anastázia bibliotekára."

Citované miesta zo staroslovienskych životopisov nám teda rozširujú topografiu cyrilometodských rímskych miest o tieto lokality: Bazilika sv. Petra, Bazilika sv. Pavla, Chrám sv. Petronily a Chrám sv. Andreja.

Chrám sv. Petronily dnes nemôžeme navštíviť, pretože už neexistuje.

Spomedzi chrámov, v ktorých učeníci slovanských apoštolov slúžili svoje primičné liturgie, je najproblematickejším presné určenie Chrámu sv. Andreja. V Ríme totiž bolo v tom čase viacero kultových miest zasvätených sv. Andrejovi.

Smrť' sv. Cyrila - jeho hrob je v Chráme sv. Klementa

S pobytom solúnskych bratov v Ríme je spojená aj ďalšia dôležitá udalosť, týkajúca sa mladšieho z dvojice bratov. Konštantína skôr poznáme pod menom Cyril, ktoré si vzal pri vstupe do kláštora. Kedy sa to stalo? Jeho životopisec nám opisuje túto udalosť takto: "I postihli to mnohé trudy a do choroby upadol. A keď trpel neduhom mnoho dní, raz uvidiac Božie zjavenie, začal takto spievať: Zaradoval som sa, keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho (Ž 121, 1 ). I oblečúc sa do ctihodného rúcha, tak ostal celý ten deň, veseliac sa a hovoriac: Odteraz už nie som sluha ani cisárovi, ani nikomu inému, ale len Bohu Všemohúcemu. Bol som i na veky. Amen. Zajtrajšieho dňa do svätého mníšskeho rúcha sa obliekol, a svetlo k svetlu prijmúc, zvolil si meno Cyril. A v tom rúchu ostal 50 dní".

V Italskej legende čítame: "Keď však Filozof, ktorý sa nazýva i Konštantínom, cítil sa, že sa blíži deň jeho skonania, s dovolením najvyššieho veľkňaza vzal si meno Cyril, vraviac, že mu bolo vnuknuté, a tak po päťdesiatich dňoch, v šestnásty deň pred marcovými kalendami zosnul v Pánu."

Keďže vieme, že sv. Cyril zomrel 14. februára 869 v mníšskom rúchu ostal 50 dní, udalosti, o ktorých nám hovorí citovaná stať, stali sa na Vianoce roku 868. Na sám deň Božieho narodenia "obliekol sa v ctihodné rúcho", teda pravdepodobne do svojho biskupského rúcha, aby slávnostne slúžil sv. liturgiu v niektorom rímskom chráme. Ktovie, či to nebolo znovu práve "U jasličiek", kde pápež schválil jeho dielo - slovanské liturgické knihy. Toho istého dňa - teda na samé Vianoce - sa zriekol svojho biskupského úradu, keďže už nechcel byt sluhom nikomu, "ani cisárovi, ani nikomu inému, iba Bohu Všemohúcemu". Na druhý deň vianočný, "obliekol sa v sväté mníšske rúcho" a "zvolil si meno Cyril".

Pohreb sv. Cyrila bol mimoriadne slávnostný, keďže sám pápež nariadil "všetkým Grékom, čo boli v Ríme a tak isto aj Rimanom so sviecami zhromaždenými spievať nad ním a vystrojiť mu sprievod ako samému pápežovi" (ŽK). Pôvodným úmyslom sv. Metoda bolo odniesť bratovo telo do rodnej Byzancie a pochovať ho v ich spoločnom kláštore. Po týždenných prípravách všetko už bolo prichystané na cestu, avšak rímske duchovenstvo presvedčilo pápeža, aby rozhodol inak.

Apoštolskému však hovorili rímski biskupi: Keďže po mnohých krajinách pochodil a keď ho Boh priviedol sem a tu jeho dušu vzal, patrí sa, aby tu bol aj pochovaný, ako ctihodný muž. I povedal Apoštolský: Pre jeho svätosť a lásku prestúpim rímsku obyčaj a pochovám ho v mojej hrobke v Chráme sv. apoštola Petra. Brat jeho však hovoril: Keďže ste ma nevyslyšali a nedali ste mi ho, ak sa vám páči, nech leží v Chráme sv. Klimenta, s ktorým aj sem prišiel. Kázal teda apoštolský tak učiniť..." (ŽK).

Bazilika sv. Klementa vznikla okolo roku 384 na mieste paláca, ktorý rímsky senátor Titus Falvius Clemens, pravdepodobne otec neskoršieho pápeža a mučeníka sv. Klementa, daroval Cirkvi na bohoslužobné účely. Počas normanského vpádu do Ríma roku 1084 bola táto bazilika zničená. Roku 1108 pápež Paschal II. ( 1099-1118) nechal zarovnať jej zrúcaniny a na jej mieste dal postaviť v románskom štýle dnešnú baziliku, ktorú potom ešte stavebne upravil v rokoch 1715-1719 architekt Stefano Fontana. Pohnuté dejiny baziliky sa odzrkadlili aj na histórii hrobu a pozostatkov sv. Cyrila.

Hrob bol v 12. storočí zasypaný v sutinách starej baziliky a až roku 1862 identifikoval jeho miesto archeológ P. Joseph Mulloly, ktorý spolu s Jánom Baptistom de Rossim, zakladateľom rímskej kresťanskej archeológie, viedol v rokoch 1857-1870 vykopávky v spodnej bazilike. Nad týmto hrobom potom dali americkí Slováci roku 1952 postaviť pamätný oltár a dnes je na tomto mieste aj viacero spomienkových tabúľ jednotlivých slovanských národov. Nechýbajú však aj mienky vážnych autorov, historikov a archeológov, ktorí predpokladajú, že skutočné miesto hrobu sv. Cyrila je na opačnej strane chrámu. Diskusie a problémy vychádzajú z interpretácie lokalizácie hrobu "po pravej strane oltárnej v chráme sv. Klimenta", ako ju uvádza Život Konštantína.

Relikvie sv. Cyrila dal pápež Paschal II. na začiatku 12. storočia preniesť z pôvodného, vtedy ešte presne lokalizovaného hrobu, do novej baziliky. O ich prítomnosti v novej - hornej bazilike poznáme viacero stredovekých svedectiev. Až do napoleonských vojen - v roku 1798 boli uložené v kaplnke sv. Dominika v hornej bazilike. Počas vojnových nepokojov bola však bazilika sekularizovaná a vydrancovaná a tak sa na dlhší čas stratila stopa po Crilových relikviách. A roku 1963, po dlhom archívnom, takpovediac detektívnom výskume, sa podarilo P. Leonardovi Boylovi zistiť, že relikvie sv. Cyrila boli ešte pred vydrancovaním baziliky notársky overené a prenesené najprv do rímskeho Chrámu S. Maria in Valicella a neskôr do rodinnej kaplnky šľachtickej rodiny Mattei v Recanati. Odtiaľ boli slávnostne prenesené 17. novembra 1963 a za prítomnosti pápeža Pavla VI. slávnostne uložené opäť v Bazilike sv. Klementa, v bočnej kaplnke pravej lode, ktorá je od roku 1886 zasvätená sv. Cyrilovi a Metodovi. Medzi pozoruhodnosti baziliky patrí aj zachovaná freska z 9. storočia, ktorá znázorňuje "osobný súd" sv. Cyrila po jeho smrti. Uprostred je zobrazený Kristus pantokrátor-vševládca a po bokoch sú postavy archanjela Gabriela a sv. Klementa. Dole sú zobrazené kľačiace postavy sv. Cyrila a Metoda. Nápis, ktorý bol v minulom storočí, hneď po objavení fresky, ešte čitateľný, hlásal: Bože, udeľ, hriešnemu Cyrilovi večné odpočinutie. Amen.