Konštantín a Metod

846-870 Vláda kniežaťa Rastislava
863 Konštantín a Metod prišli na Veľkú Moravu
869 Zomiera Konštantín, ktorý v rímskom kláštore prijal rehoľné meno Cyril

Roku 846 zútočil východofranský kráľ Ľudovít na moravských Slovanov, ktorí sa usilovali o nezávislosť, a ustanovil za ich knieža Rastislava, Mojmírovho synovca. Úsilie našich predkov o samostatnosť sa tým však neskončilo, Svedčia o tom správy o dalších franských výpravách proti Rastislavovi. Rastislav sa chcel zbaviť franskej nadvlády aj v cirkevnej oblasti. Preto pravdepodobne roku 862 vypravil do Byzantska posolstvo. Mladému byzantskému cisárovi Michalovi III. prednieslo prosbu, aby do ich krajiny poslal učiteľov, ktorý by ovládali slovanský jazyk a vyučili by domácich kňazov. Byzantský kráľ ponuku prijal. Roku 863 prišli na Veľkú Moravu bratia Konštantín a Metod pochádzajúci zo Solúna.

Na svoje poslanie boli dobre pripravení. Ovládali reč ľudu, ku ktorému mali ísť. Konštantín preložil do slovienčiny náboženské knihy a modlitby. Vytvoril aj prvé písmo v dejinách Slovanov, hlaholiku, ktorým svoje preklady napísal. Tým položil základy slovanského písomníctva. Konštantín a Metod založili slovanské učilište, akúsi vyššiu dvorskú školu, v ktorej vychovávali a vzdelávali svojich pomocníkov a nástupcov. Za necelé štyri roky posobenia šírili kresťanstvo, kultúru, vzdelanie, písomníctvo, literatúru, ale aj zákonodarstvo a poriadok v spoločenskom živote. Kedže Konštantín nebol biskup a Metod ani kňaz, nemohli svojich žiakov vysvätiť za kňazov. Preto sa v roku 867 vybrali s niekoľkými žiakmi na dlhú cestu. Počas nej pobudli aj v Blatnohrade u Pribinovho syna Koceľa, na ktorého urobili veľký dojem. S jeho podporou sa počet ich žiakov rozšíril. Po strastiplnej ceste napokon prišli na pozvanie pápeža do Ríma. Ten slávnostne schválil preklady bohoslužobných kníh do slovienskeho jazyka, ktoré mu predložili. Metoda a niektorých dalších vysvätil za kňazov. Chorľavý a unavený Konštantín sa v Ríme utiahol do kláštora, prijal rehoľné meno Cyril a ako 42- ročný zomrel. Na Koceľovu žiadosť pápež menoval Metoda za arcibiskupa. Metod sa vrátil na Veľkú Moravu, aby sa ujal funkcie a pokračoval v začatom diele. Vyše desať rokov viedol a organizoval cirkevný život Veľkej Moravy. Zasvätil jej zvyšok života, svoje diplomatické a organizačné schopnosti. Roku 885 veľkomoravský biskup Metod zomrel. Krátko pred smrťou určili svojho nástupcu- kňaza Gorazda.

Konštantín Filozof (826/827-869) a Metod (815-885)

Narodili sa v druhom najvýznamnejšom byzantskom meste Solúne (v dnešnom Grécku). Ich otec ktorý sa volal Lev (Leo), bol zámožný úradník. Starší Metod našiel záľubu v právnických vedách, cvičil a zdokonaľoval sa v slovienskom jezyku. Aj Koštantín bol mimoriadne nadaný. Študoval filozofiu, literatúru a kresťanské učenie. Ovládal grécky i sloviensky jazyk. Takmer celý život prežili bratia spolu. Smrť však rozdelila svorných bratov. No Metod sa nevzdal a pokračoval v diele, ktoré na Veľkej Morave spolu začali. Stal sa prvým slovanským arcibiskupom. Cestou z Ríma na Moravu ho na podnet franských kňazov uväznili. Až po troch rokoch strávených v kláštornom väzení ho na príkaz pápeža prepustili. Avšak to už na Morave vládol Svätopluk. Metod musel čeliť obvineniam zo strany franských kňzov, ktorí protestovali, že bohoslužby sa vedú v slovienskom jazyku a neskor aj zápasiť so Svätoplukovou neprajnosťou. Po Metodovej smrti muselo asi 200 kňazov opustiť krajinu, lebo sa odmietli podriadiť príkazom nitrianskeho biskupa Wichinga. Wiching bol Metodovým nepriateľom. Bojoval proti slovanskej liturgii. Pokiaľ Metod žil, zvíťaziť nedokázal, ked zomrel, jeho žiaci sa už ubrániť nevedeli. Po strastiplnej ceste našli útočište v Bulharsku a v Chorvátsku. Obaja bratia boli neskor vyhlásení za svätých.

Cesta do Ríma

Sv. Konštantín-Cyril a Metod počas 40 mesiacov pobytu na Veľkej Morave pripravili miestnych kandidátov na kňazské svätenia, Pravdepodobne začiatkom roku 867 sa vybrali na cestu na juh, aby vyriešili popri vysviackach aj ďalšie cirkevnoprávne otázky spojené s ich účinkovaním na Veľkej Morave. Niektorí historici diskutujú o tom, či cieľom ich cesty bol priamo Rím alebo skôr Konštantinopol, do ktorého sa chceli dostať loďou z Benátok. Logické uvažovanie nás privádza k záveru, že cieľom musel byt Rím, keďže Veľká Morava teritoriálne patrila do jeho kompetencie, respektíve jedine Rím mohol zabezpečiť Veľkej Morave nezávislosť od franských biskupstiev latinského obradu, ktoré si na jej územie robili nárok.

Cestou sa solúnski bratia so sprievodom zastavili u panónsko-slovenského kniežaťa Koceľa, syna bývalého nitrianskeho kniežaťa Pribinu. Podľa Života Konštantína "prijal ho (Konštantína) cestou panónsky knieža Koceľ i obľúbil si slovienske knihy veľmi a naučil sa im a dal mu päťdesiat učeníkov, aby sa im tiež naučili."

Pravdepodobne počas zastávky v Benátkach, kde sa Konštantín preslávil teologickou dišputou, ktorou zdôvodnil oprávnenosť slovanského bohoslužobného jazyka, sa o ich činnosti a zámeroch dozvedel aj pápež Mikuláš I. a osobne ich pozval do Ríma.

Príchod do Ríma

Pápež Mikuláš zaslal svoje pozvanie pravdepodobne krátko pred svojou smrťou (zomrel 13. novembra 867) a pri príchode do Ríma už členov byzantskej misie privítal nový pápež Hadrián II., ktorý bol zvolený 14. decembra 867. Konštantín a Metod niesli so sebou časť pozostatkov rímskeho pápeža a mučeníka Klementa, ktoré Konštantín objavil pri svojej predchádzajúcej misijnej ceste medzi Chazarmi na Kryme. Táto skutočnosť vzbudila osobitný záujem pápeža, rímskeho duchovenstva, ale aj pospolitého ľudu.

Pozostatky sv. Klementa boli dočasne vystavené v Chráme sv. Petra vo Vatikáne a neskôr ich pápež slávnostne preniesol do baziliky, ktorá bola sv. Klementovi od najstarších čias zasvätená. Toto prenesenie ostatkov je zachytené na freske z 11. storočia, ktorá sa nachádza v bazilike sv. Klementa.

Schválenie slovanských liturgických kníh

Pápež Hadrián, ktorý pochádzal z rímskej šľachtickej rodiny, bol už predtým spolupracovníkom pápeža Mikuláša I. a od roku 842 bol presbyterom v Bazilike sv. Marka, ktorá sa nachádza na dnešnom centrálnom rímskom Námestí Piazza Venezia. Zaujímavá je poznámka z Liber Pontificalis o mariánskej úcte tohto pápeža, keď sa o ňom píše, že sa často modlieval v Bazilike Panny Márie zvanej "U jasličiek". Tu ho našli kľačiaceho aj poslovia, ktorí mu oznámili jeho voľbu za pápeža. Práve táto Hadriánova obľúbená bazilika je prvým dôležitým, ba takmer by sa dalo povedať, že najdôležitejším cyrilometodským pamätníkom v Ríme. Popri názve basilica Liberii, sa tento chrám od 6. do 9. storočia nazýval všeobecne Santa Maria ad Praespe - Svätá Mária u jasličiek alebo grécky Fatné. Tento názov pochádza z toho, že sa v nej nachádzajú relikvie jasličiek z Betlehema, v ktorých bol podľa tradície uložený Spasiteľ po narodení.

Tento chrám, Panny Márie, keďže je najväčším rímskym mariánskym chrámom (86 m), býva od čias pápeža Sergeja II. (844-847) nazývaný aj Bazilika Panny Márie Väčšej - S. Maria Maggiore. Niekedy sa stretávame aj s názvom S. Maria ad nives - Chrám Panny Márie Snežnej.

V Živote Konštantína je oficiálne schválenie slovanského prekladu Písma a liturgie opísané kratšie, ale s presným udaním miesta, v ktorom sa tento akt uskutočnil: "Keď pápež prijal slovanské knihy, posvätil ich a položil v Chráme Svätej Márie, ktorá sa volá Fatné (Pri jasličkách) a spievali nad nimi liturgiu."

Pre každého gréckokatolíka sa návšteva rímskej Baziliky S. Maria Maggiore môže stať príležitosťou k vďačnej spomienke na to, že vďaka Cyrilovi a Metodovi, ako aj vďaka jasnozrivosti pápeža Hadriána, sa práve tu symbolicky otvorili pre slovanské národy brány do Cirkvi a možnosť chváliť Boha vlastným jazykom.
Pobyt v Ríme - sv. Praxeda

Kde bývali naši veľkomoravskí pútnici, kým boli v Ríme? Staroslovanské ani grécke životopisy nám to presne neudávajú. S veľkou pravdepodobnosťou môžeme povedať, že sv. Konštantín-Cyril a Metod spolu s učeníkmi boli ubytovaní v niektorom z rímskych kláštorov a podľa dnes všeobecne prijatej mienky by to mohol byt práve kláštorný komplex pri Chráme sv. Praxedy.

Od roku 1197 až dodnes je tu pri Chráme sv. Praxedy kláštor benediktínov z Vallombrosy. Pamätná tabuľa na vonkajšej stene chrámu nám dodnes pripomína tento dočasný domov našich vierozvestov.

Vysviacka a primície slovanských učeníkov

Ďalšie konkrétne zastávky a pamätné miesta na slovanských apoštolov v Ríme sú spojené s vysviackami slovanských učeníkov a s bohoslužbami, ktoré tu títo slávili. Sv. Metod prijal najprv kňazskú vysviacku z rúk pápeža Hadriána II. v Bazilike sv. Petra, ako to dosvedčuje Život Metoda: "Hadrián položil slovienske evanjelium na oltár sv. Petra apoštola. I vysvätil za kňaza blahoslaveného Metoda. Priebeh vysviacok ďalších učeníkov uvádza Život Konštantína: "Potom kázal pápež dvom biskupom, Formosovi a Gauderichovi, vysvätiť slovienskych učeníkov. A ako ich vysvätil, hneď spievali liturgiu v Chráme sv. Petra apoštola slovienskym jazykom. A v druhý deň spievali v Chráme sv. Petronily. A v tretí deň spievali v Chráme sv. Andreja a potom zas v Chráme veľkého učiteľa sveta, Pavla apoštola, a celú noc spievali chválospevy po sloviensky, a ráno zasa liturgiu nad jeho svätým hrobom a mali na pomoc biskupa Arzénia, jedného zo siedmich biskupov, a Anastázia bibliotekára."

Citované miesta zo staroslovienskych životopisov nám teda rozširujú topografiu cyrilometodských rímskych miest o tieto lokality: Bazilika sv. Petra, Bazilika sv. Pavla, Chrám sv. Petronily a Chrám sv. Andreja.

Chrám sv. Petronily dnes nemôžeme navštíviť, pretože už neexistuje.

Spomedzi chrámov, v ktorých učeníci slovanských apoštolov slúžili svoje primičné liturgie, je najproblematickejším presné určenie Chrámu sv. Andreja. V Ríme totiž bolo v tom čase viacero kultových miest zasvätených sv. Andrejovi.

Smrť' sv. Cyrila - jeho hrob je v Chráme sv. Klementa

S pobytom solúnskych bratov v Ríme je spojená aj ďalšia dôležitá udalosť, týkajúca sa mladšieho z dvojice bratov. Konštantína skôr poznáme pod menom Cyril, ktoré si vzal pri vstupe do kláštora. Kedy sa to stalo? Jeho životopisec nám opisuje túto udalosť takto: "I postihli to mnohé trudy a do choroby upadol. A keď trpel neduhom mnoho dní, raz uvidiac Božie zjavenie, začal takto spievať: Zaradoval som sa, keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho (Ž 121, 1 ). I oblečúc sa do ctihodného rúcha, tak ostal celý ten deň, veseliac sa a hovoriac: Odteraz už nie som sluha ani cisárovi, ani nikomu inému, ale len Bohu Všemohúcemu. Bol som i na veky. Amen. Zajtrajšieho dňa do svätého mníšskeho rúcha sa obliekol, a svetlo k svetlu prijmúc, zvolil si meno Cyril. A v tom rúchu ostal 50 dní".

V Italskej legende čítame: "Keď však Filozof, ktorý sa nazýva i Konštantínom, cítil sa, že sa blíži deň jeho skonania, s dovolením najvyššieho veľkňaza vzal si meno Cyril, vraviac, že mu bolo vnuknuté, a tak po päťdesiatich dňoch, v šestnásty deň pred marcovými kalendami zosnul v Pánu."

Keďže vieme, že sv. Cyril zomrel 14. februára 869 v mníšskom rúchu ostal 50 dní, udalosti, o ktorých nám hovorí citovaná stať, stali sa na Vianoce roku 868. Na sám deň Božieho narodenia "obliekol sa v ctihodné rúcho", teda pravdepodobne do svojho biskupského rúcha, aby slávnostne slúžil sv. liturgiu v niektorom rímskom chráme. Ktovie, či to nebolo znovu práve "U jasličiek", kde pápež schválil jeho dielo - slovanské liturgické knihy. Toho istého dňa - teda na samé Vianoce - sa zriekol svojho biskupského úradu, keďže už nechcel byt sluhom nikomu, "ani cisárovi, ani nikomu inému, iba Bohu Všemohúcemu". Na druhý deň vianočný, "obliekol sa v sväté mníšske rúcho" a "zvolil si meno Cyril".

Pohreb sv. Cyrila bol mimoriadne slávnostný, keďže sám pápež nariadil "všetkým Grékom, čo boli v Ríme a tak isto aj Rimanom so sviecami zhromaždenými spievať nad ním a vystrojiť mu sprievod ako samému pápežovi" (ŽK). Pôvodným úmyslom sv. Metoda bolo odniesť bratovo telo do rodnej Byzancie a pochovať ho v ich spoločnom kláštore. Po týždenných prípravách všetko už bolo prichystané na cestu, avšak rímske duchovenstvo presvedčilo pápeža, aby rozhodol inak.

Apoštolskému však hovorili rímski biskupi: Keďže po mnohých krajinách pochodil a keď ho Boh priviedol sem a tu jeho dušu vzal, patrí sa, aby tu bol aj pochovaný, ako ctihodný muž. I povedal Apoštolský: Pre jeho svätosť a lásku prestúpim rímsku obyčaj a pochovám ho v mojej hrobke v Chráme sv. apoštola Petra. Brat jeho však hovoril: Keďže ste ma nevyslyšali a nedali ste mi ho, ak sa vám páči, nech leží v Chráme sv. Klimenta, s ktorým aj sem prišiel. Kázal teda apoštolský tak učiniť..." (ŽK).

Bazilika sv. Klementa vznikla okolo roku 384 na mieste paláca, ktorý rímsky senátor Titus Falvius Clemens, pravdepodobne otec neskoršieho pápeža a mučeníka sv. Klementa, daroval Cirkvi na bohoslužobné účely. Počas normanského vpádu do Ríma roku 1084 bola táto bazilika zničená. Roku 1108 pápež Paschal II. ( 1099-1118) nechal zarovnať jej zrúcaniny a na jej mieste dal postaviť v románskom štýle dnešnú baziliku, ktorú potom ešte stavebne upravil v rokoch 1715-1719 architekt Stefano Fontana. Pohnuté dejiny baziliky sa odzrkadlili aj na histórii hrobu a pozostatkov sv. Cyrila.

Hrob bol v 12. storočí zasypaný v sutinách starej baziliky a až roku 1862 identifikoval jeho miesto archeológ P. Joseph Mulloly, ktorý spolu s Jánom Baptistom de Rossim, zakladateľom rímskej kresťanskej archeológie, viedol v rokoch 1857-1870 vykopávky v spodnej bazilike. Nad týmto hrobom potom dali americkí Slováci roku 1952 postaviť pamätný oltár a dnes je na tomto mieste aj viacero spomienkových tabúľ jednotlivých slovanských národov. Nechýbajú však aj mienky vážnych autorov, historikov a archeológov, ktorí predpokladajú, že skutočné miesto hrobu sv. Cyrila je na opačnej strane chrámu. Diskusie a problémy vychádzajú z interpretácie lokalizácie hrobu "po pravej strane oltárnej v chráme sv. Klimenta", ako ju uvádza Život Konštantína.

Relikvie sv. Cyrila dal pápež Paschal II. na začiatku 12. storočia preniesť z pôvodného, vtedy ešte presne lokalizovaného hrobu, do novej baziliky. O ich prítomnosti v novej - hornej bazilike poznáme viacero stredovekých svedectiev. Až do napoleonských vojen - v roku 1798 boli uložené v kaplnke sv. Dominika v hornej bazilike. Počas vojnových nepokojov bola však bazilika sekularizovaná a vydrancovaná a tak sa na dlhší čas stratila stopa po Crilových relikviách. A roku 1963, po dlhom archívnom, takpovediac detektívnom výskume, sa podarilo P. Leonardovi Boylovi zistiť, že relikvie sv. Cyrila boli ešte pred vydrancovaním baziliky notársky overené a prenesené najprv do rímskeho Chrámu S. Maria in Valicella a neskôr do rodinnej kaplnky šľachtickej rodiny Mattei v Recanati. Odtiaľ boli slávnostne prenesené 17. novembra 1963 a za prítomnosti pápeža Pavla VI. slávnostne uložené opäť v Bazilike sv. Klementa, v bočnej kaplnke pravej lode, ktorá je od roku 1886 zasvätená sv. Cyrilovi a Metodovi. Medzi pozoruhodnosti baziliky patrí aj zachovaná freska z 9. storočia, ktorá znázorňuje "osobný súd" sv. Cyrila po jeho smrti. Uprostred je zobrazený Kristus pantokrátor-vševládca a po bokoch sú postavy archanjela Gabriela a sv. Klementa. Dole sú zobrazené kľačiace postavy sv. Cyrila a Metoda. Nápis, ktorý bol v minulom storočí, hneď po objavení fresky, ešte čitateľný, hlásal: Bože, udeľ, hriešnemu Cyrilovi večné odpočinutie. Amen.