Prvá svetová vojna zmenila chod dejín a idylické predstavy o svete panujúce v 19. storočí. Priniesla asi 10 miliónov mŕtvych a 20 miliónov zranených, zničené krajiny a biliónové škody – a nič sa nevyriešilo. Preto sa víťazi nádejali, že odpoveď do budúcnosti dá mierová konferencia. Začala sa v Paríži 18. januára 1919 – pred 86 rokmi. Krajiny boli rozdelené do skupín: hlavné mocnosti s obecnými záujmami tvorili Francúzsko, USA, Veľká Británia, Taliansko a Japonsko a tie sa zúčastňovali na všetkých schôdzach a konferenciách. Druhú skupinu tvorili menšie bojujúce krajiny, medzi nimi aj mladé Československo. Poslednou skupinou boli štáty, ktoré síce nebojovali, ale prerušili styky s Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Tureckom. Rozhodujúcim orgánom konferencie sa stala rada 5 veľmocí. Tvorili ju šéfovia vlád a ministri zahraničia . Oficiálne orgány síce formálne rozhodovali, ale za všetkým stálo mocné zákulisie. Rokovalo sa na neverejných zasadnutiach, na stretnutiach v pozadí a na polooficiálnych schôdzkach. Porazené Nemecko na konferenciu neprizvali. Za už neexistujúce Rakúsko-Uhorsko rokovali nástupnícke štáty, ale len tie, ktoré pomáhali Dohode. Sovietske Rusko konferenciu ignorovalo a vlastne ho ani nikto nevolal.

Rokovania trvali nepretržite až do roku 1923, keď boli doriešené všetky územné problémy. Hlavné slovo mali mať USA, hoci 1.svetová vojna nebola ich vojnou.
Dňa 8. januára 1918 v Kongrese americký prezident Woodrow Wilson vyhlásil 14 bodov, ktoré mali definovať povojnové ciele spojencov.
Zhrnúť sa dali takto: USA nemajú pre seba žiadne požiadavky, rokovať sa má otvorene bez daných dodatkov v zmluvách, moria budú odteraz patriť všetkým, zbrojenie sa obmedzí, hospodárske bariéry sa znížia a otázka kolónií sa bude riešiť spravodlivo.
Umiernenosť a vznešenosť myšienok obsiahnutých v 14 bodoch mali na svet veľký vplyv. V Nemecku sa beznádej z porážky zmenila na nádej, že povojnové usporiadanie bude spravodlivé. Turci zas dúfali, že Veľká Británia si osvojí Wilsonove princípy a bude rokovat o práve na sebaurčenie.
Ale čo zostalo z pôvodných Wilsonových 14 bodov? Po prvé – Wilson bol na konferenciu zle pripravený. Zákulisný spôsob diplomacie mu bol úplne cudzí, majstrami v nej boli Francúzi a Briti. Wilsona spojenci podceňovali a trúfali si ho zavádzať.

Starý kontinent bol príliš rozhádaný a sebecký, aby sa okrem slovných ubezpečení vzdal toho čo mu vojna priniesla – oslabené Nemecko, nové územia a bohatstvo pre víťazné veľmoci. Omyly mierovej konferencie boli rosiahle. Prvým bolo vynechanie porazených štátov. Druhým, že demokratické princípy ostali len na papieri. Treťou veľkou a neodpustiteľnou chybou bolo, že víťazi podcenili komunistickú hrozbu v Rusku a nezlikvidovali ju už v zárodku.
Najväčším omylom víťazov bolo, že Nemecko zahnali do kúta a svažili sa ho úplne ošklbať. Tak vytvorili živnú pôdu pre nemecký nacizmus, ktorý vychádzal z tézy, že Nemecko nebolo nikdy porazené, ale predané zradnými politikmi a a že musí povstať a pomstiť sa svetu, ktorý ho ponížil.
Štrnásť bodov napriek tomu ukázalo čosi, na čo dovtedajší svet vôbec nemal. Potrebu riešiť problémy inými cestami, než nezmyselnými vojnami.