Na lebke, ktorá sa našla v peruánskom Cuzku, sa našli dokonca tri otvory. Na každom sú znaky postupného zarastania.

Fraktúra lebky
Obyvatelia tichomorských ostrovov robili primitívne mozgové operácie ešte v 19. storočí. Trepanácie lebky mali uvoľniť tlak prelomených častí lebky po fraktúrach, ktoré pacient utrpel v boji alebo po úraze hlavy kameňom. Dvaja britský misionári, J. A. Crumb a Samuel Ella, v roku 1874 tieto operácie podrobne opísali v časopise The Medical Times.
Pacientovi v bezvedomí zoškriabali kožu a pomocou tvrdej mušle alebo kúska sklovitého materiálu, nazývaného obsidián, odrezali kus lebečnej kosti. Cez otvor s priemerom cca 25 mm sa dostali až k mozgu. Po operácii vrátili kožu s vlasmi na pôvodné miesto a obviazali ranu prúžkami vlákien z banánovej palmy. Osem z desiatich pacientov sa po operácii uzdravilo.
Štúdie pravekých lebiek s otvormi po operácii a vedecké pokusy odhalili, že chirurgovia doby kamennej zrejme postupovali podobne. Na vybratie pretlačenej kosti používali ostré odštiepky pazúrika či obsidiánu. Na niektorých peruánskych lebkách sú pravouhlé otvory, ktoré pravdepodobne vyrezali pazúrikovou pílkou.
Starovekí chirurgovia neraz vytvorili otvor v lebke tak, že najprv vyvŕtali kruh s malých otvorčekov. Svedčia o tom malé kruhovité zárezy na okraji veľkého otvoru, ktorý takto vznikol. Ostrý pazúrik zasadený do kolíka okrútili chirurgovia tetivou a kývavým pohybom luku (ako pri pílení) vyvŕtali v lebke otvor.
Operácie mozgu sa však neobmedzovali len na ranených bojovníkov. Archeologické nálezy v Európe (v Poľsku a Portugalsku), Južnej Amerike (v Peru), a v Severnej Amerike (na Aljaške) dokazujú, že v dobe kamennej podstupovali operáciu ľudia rôzneho veku. Dobu kamennú vystriedala doba bronzová a neskôr železná. Zmenil sa účel operácií: do medicíny vstúpila povera. Preparácie lebky sa robili – zvyčajne po smrti pacienta – kvôli získaniu kruhových doštičiek z lebečnej kosti. Ľudia ich nosili ako amulet. Experimenty s trepanáciami pomocou jednoduchých nástrojov uskutočňovali aj moderní vedci. Tí dokázali vyvŕtať dokonalý otvor v lebke približne za pol hodiny.



Prvé náboženské prejavy
Prvé hroby
Jednoduchý akt pochovávania mŕtvych je už náboženským prejavom, lebo predpokladá, že ľudské telo si vyžaduje aj iné potreby, ako prináša každodenný život. Najstaršie stopy náboženskej viery sa skrývajú v ľudských pozostatkoch obklopených alebo prikrytých predmetmi v jamách. Tieto jamy, ktoré môžeme pokladať za prvé hroby, pochádzajú z obdobia neandertálskeho človeka.