Ich obydlia sa nachádzali pod skalnými prevismi (abris) a vo vchodoch jaskýň, takmer vždy na slnečných, pred vetrami chránených južných svahoch. V jaskyniach boli podlahy často spevňované kamenným dláždením v snahe izolovať podlahu od vlhkosti. Cromagnonský človek vedel tiež zhotovovať pevné stany z koží a kožušín. Vo východnej Európe sa vyskytujú náleziská zahĺbených obydlí. Svedčí to o vyspelosti tohto ľudského druhu, ktorý obýval Európu v tej dobe. NESKORÝ PALEOLIT (10 000 – 8 000)
V tomto období končí posledná doba ľadová. Skončil sa pleistocén (staršie štvrtohory) a ľudstvo vstúpilo do geologickej súčasnosti – holocén (mladšie štvrtohory). Ľadovce pomaly ustúpili na sever. Krajina získala nový charakter. U nás sa namiesto tundry začali šíriť lesy. Veľká stádovitá zver buď vyhynula (mamuty), alebo sa presunula na sever (soby). Postupne sa flóra a fauna priblížila dnešnej podobe a ľudia sa museli prispôsobiť.

MEZOLIT
Stredná doba kamenná (8 000 – 5 000)
Ľudia v tomto období už neputovali za stádami zveri, ale vyberali si nejaký región, v ktorom sa pohybovali. Lovili lesnú zver (špecializácia na konkrétny druh potravy – rybolov, zbieranie mušlí, lov vodného vtáctva atď.). Používali rôzne špecializované nástroje: oštep s vrhačom, harpúna, luk a šípy, bumerang, udica, pasce, čln a veslá. Ľudia už žili v rodoch.

NEOLIT
Mladšia doba kamenná (6 000 – 5 000)
V tomto období došlo k jednému z najväčších prevratov v dejinách ľudstva, preto hovoríme o neolitickej revolúcii. Ľudstvo prešlo od prisvojovacieho hospodárstva k výrobnému hospodárstvu (poľnohospodárstvo). Po prvýkrát k tomu došlo asi 9 000 rokov pred Kristom v oblasti Hornej Mezopotámie na svahoch pohorí Zagros (pohraničie Iraku a Iránu) a Taurus (juh Turecka). V tejto oblasti bol dostatočný počet zrážok, vyskytoval sa tu divý jačmeň a pšenica, žili tu ovce a kozy, ktoré človek mohol najľahšie domestikovať. Prvé poľné plodiny vysievané ľuďmi boli teda rôzne druhy pšenice a jačmeňa. Domestikované formy rastlín sa zreteľne odlišovali od divých foriem, u pšenice tak silne, že domestikované rastliny by už bez človeka nemohli existovať. Tieto zmeny v zdrojoch potravy nespočívali v nijakom cielenom zásahu, skôr v procese prispôsobovania a neuvedomelom výbere, ako to robili neolitickí zberači.
Divá pšenica má tú prirodzenú vlastnosť, že sa zrelé klasy lámu a zrná samé vypadávajú. S pomocou dlhej hrubej štetiny semená odlietajú ďaleko od materskej rastliny a po dopade sa pomerne pevne uchytia v pôde. Táto vlastnosť všetkých divoko rastúcich tráv garantuje samostatný rozmnožujúci mechanizmus.