K oblasti Keltov patrila vtedy spolu s južným Nemeckom, väčšia časť Čiech, Slovenska, Francúzska (vtedajšej Galie) a časť Britských ostrovov, kde sa keltské kmene udržali ešte po vpáde Rímskej ríše (francúzsky Bretónci sú potomkovia vysťahovalcov z Anglicka po vpáde Anglosasov). V severnom Španielsku boli keltské kmene zmiešané s Iberyjcami. Do Karpatskej kotliny a do severnej Itálie prenikli koncom 4. stor. pred Kr. Ich ťaženie do Itálie znamenalo koniec etruského panstva v Pádskej nížine, kde vznikla predalpská Galia a začiatok etruského úpadku vôbec. Roku 383 pred Kr. vyplienili Kelti Rím. Ten sa však skoro spamätal a ešte pred koncom 3. storočia zostalo keltské panstvo obmedzené len na Pádsku nížinu. Na východe prenikli Kelti na Balkán, odtiaľ okolo roku 280 do Grécka. Vyplienili Delfy a ovládli strednú Tráciu, kde sa ich časť usadila a časť odtiahla do Malej Ázie. Tam sa po porážkach od Antiocha I. Sýrskeho, ktoré utrpeli okolo roku 270 usadili vo vnútrozemí a založili Galatiu. Tiež odtiaľto prepadávali grécke mestá a vymáhali od nich dane; ich maloázijské panstvo definitívne zničili až Rimania, ktorí ho premenili na svoju provinciu na prelome letopočtu.
Kelti sa často konfrontovali s antickým svetom, porážali Grékov aj Rimanov, ale nedokázali svoje víťazstvá využiť. Nakoniec boli podmanení Rimanmi z juhu a zvyšok ich panstva bol rozdrvený Germánmi zo severu.
1. obdobie
Rozširujúca sa sieť hradísk v rannej dobe laténske svedčí o územnej kmeňovej organizácii. Niektoré z nich slúžili ako panské sídlo s palácmi, ale aj ako kultové strediská s posvätnými okrskami, oltármi a chrámami. Ich stavebná technika prezradzuje stredomorský pôvod. Vozy v hroboch sú dvojkolesové a popri bohatých mužských hroboch sú tiež známe pohrebiská žien s množstvom šperkov, ktoré svedčia o tom, že vládnuca vrstva už tvorila dynastie.
2. obdobie
V 4. storočí pred Kr. sa pomery v keltskom svete značne zmenili. V súvislosti s novým ochladením podnebia, ktoré práve neuľahčilo pestovanie obilia v klimaticky menej priaznivých častiach Európy, keltské bojové družiny zaútočili na juh. Keltské spoločenstvá sa súčasne demokratizovali. Hlavným dokladom keltského osídlenia v strednej Európe sú tzv. ploché (t.j. bez mohyly) kostrové pohrebiská. Boli v nich pochovávaní členovia bojových družín aj so zbraňami (železný meč, kopia a drevený štít) a ich ženy so šperkami. Hroby významných osobností boli obohnané priekopou. Nie práve časté sú hroby bez milodarov. Tie patrili otrokom. Bojové družiny so svojím vodcom tvorili základ keltského vojska.