V mnohých oblastiach ovládali etnicky odlišné miestne obyvateľstvo, časom sa však dobyvatelia s miestnou populáciou zbližovali a zmiešali.
Základom hospodárskeho rozmachu Keltov bolo vyspelé poľnohospodárstvo, schopné zásobovať (najmä v 3. období) pomerne veľké množstvo remeselníkov, obchodníkov a vojakov. Vtedy sa už bežne používali železné radlice v radlách a železné kosáky. Zavedenie rotačných kamenných mlynčekov (ich tvar sa nezmenil až do stredoveku), dokladá vyspelý spôsob mletia obilia, ktoré sa len pomaly uplatňovalo v súčasnom helenistickom svete. Výroba a spracovávanie kovov (najmä železiarstvo a kováčstvo) dosiahli vysokej úrovne vo výrobe nástrojov a zbraní. Ale ani ostatné remeslá nezostávali pozadu, najmä po porážkach na juhu, kedy sa zastavil príliv koristi a Kelti museli uspokojovať svoje potreby z vlastných zdrojov.
3.obdobie
Záverečnú etapu keltské vývoja v strednej Európe charakterizujú od polovice 2. storočia pred Kr. oppidum – opevnené osady mestského typu, známe skôr z južného Francúzska. Boli to kmeňové strediská správneho, výrobného, obchodného a vojenského významu. Ich najpodrobnejšie opisy prináša Caesar v Zápiskoch o vojne v Galii (mnohé boli podrobne preskúmané). Boli opevnené mohutnými kamennými hradbami, ktoré boli poprekladané drevenými trámami a obohnané priekopou. Zvláštnu pozornosť venovali stavbe brány, opevnenie obvykle využívalo výhody terénu. Oppidia majú často sieť ulíc a okrsky, kde sa sústreďovali remeselníci toho istého oboru.
Niektoré oppidia boli veľmi rozsiahle. Bibracte, podľa Caesara najväčšie oppidum vo francúzskej Galii, malo rozlohu 135 ha, Manching, v južnom Nemecku malo asi dvojnásobnú rozlohu a sú známejšie oppidá ešte väčších rozmerov. Do oppidum bolo z Itálie dovážané víno, bronzové džbány a poháre a šperky.
V oppidum sa sústreďovali remeslá. Zvlášť významné je keltské mincovníctvo. Prvé keltské razby napodobňujú helenistické, najmä macedónske statéry Filipa II., ale postupne sa ich reliéfny obraz schematizuje. Jednotlivé časti hlavy v profile a iné figurálne sa rozkladajú na izolované geometrické prvky a opis býva skomolený či vynechaný. Okolo roku 100 pred Kr. si keltské mincovníctvo začína vytvárať svoje vlastné typy, rozdielne v západoeurópskej a stredoeurópskej Galii. Napr. zlaté „dúhovky“ – typy s drakom a keltským náhrdelníkom sú rozšírené v Čechách a Bavorsku; východnejšie majú tvar mušle. Medzi záverečné stredoeurópske razby patria strieborné mince s nápisom BIATEC, časté najmä z okolia Bratislavy. Keltské mincovníctvo dožívalo v druhej polovici 1. storočia pred Kr.
Kelti stavali zastrešené chrámy len vzácne, za svätyne im slúžili háje so stromami, kolmi a oltármi.