Udalosti, ktoré viedli k vytvoreniu republiky: O počiatkoch Rímskej republiky sa toho vie málo. U Rimanov je však rozšírená povesť o poslednom rímskom kráľovi Luciusovi Tarquiniusovi. Lucius mal za ženu Tulliu, dcéru starého kráľa Servia Tullia. Lucius túžil po tom, aby sa stal kráľom. Keď patricijovia, ktorí nenávideli Servia Tullia, pripravovali sprisahanie, Lucius a jeho žena sa hneď postavili na jeho čelo. Po čase, keď sa Lucius nazdával, že je vhodná chvíľa na odstránenie kráľa, na čele vzbúrencov vtrhol na fórum, na hlavné rímske námestie. Oblečený v kráľovskom odeve vstúpil do senátu a zasadol na trón. Na fórum pribehol aj Servius Tullius. Pokúsil sa zhodiť uchvatiteľa z trónu, ale bol na to prislabý. Lucius starca chytil a sotil ho z kamenných stupňov. Zakrvavený Servius sa pokúsil vstať, ale povstalci sa na neho vrhli a dobili ho. Jeho mŕtvolu potom vyhodili na ulicu.

Lucius Tarquinius sa stal kráľom. Prvá ho prišla pozdraviť Tullia. Keď sa vracala na voze domov, vozataj náhle zastavil kone a preľaknutý ukázal svojej panej mŕtvolu Servia Tullia, ležiacu uprostred ulice. Tullia so zlovestným smiechom rozkázala, aby hnal kone ďalej, a prešla cez otcovu mŕtvolu. Na pamiatku tohto zločinu Rimania dlho volali túto ulicu „Ulicou zločinu“. Tarquinius sa pokúsil vládnuť bez senátu a aj bez ľudu. Správal sa naduto a spupne. Preto ho nazývali Spupný ( Superbus). Tarquinius začal byť podozrievavý, že sa niekto pokúsi naplánovať sprisahanie, lebo aj on sa dostal k moci vraždou a sprisahaním. Bez rozmýšľania dal popraviť každého, kto mu bol nepohodlný. Tiež bojoval proti najbližším susedom Ríma, aby preslávil svoje meno a opevnil svoju moc. Podarilo sa mu upevniť vedúce miesto Ríma medzi ostatnými latinskými mestami a vyzdobil ho veľkolepými stavbami, chrámami a verejnými budovami. Medzi kráľovskými synmi vtedy vyrastal aj syn Marca Iunia, Lucius, syn jedného z najurodzenejších rímskych patricijov, ktorý bol na Tarquiniov rozkaz popravený spolu aj s najstarším synom, aby sa nemusel obávať pomsty. Ale jeho mladšieho syna Lucia, ešte dieťa, ušetril a vychovával spolu so svojimi synmi.

Keď mladý Lucius vyrástol a dozvedel sa o osude svojho otca, chcel sa vyhnúť podobnému osudu. Preto sa začal správať ako pomätený. Preto dostal prezývku Brutus, čo znamená „hlupák“. V Luciovom srdci však rástla nenávisť k vrahovi svojho otca a brata. Keď na Tarquinovo srdce doľahli ťažké, hrozivé sny, rozhodol sa poradiť s vychýrenou delfskou veštiarňou. Preto poslal svojich synov do Grécka aj s mladým Luciusom. Keď bratia prišli do Delf, dali Apolónovi bohaté dary. Brutus obetoval svoju pútnickú palicu s vnútrom vyplneným zlatom. Keď mladíci splnili otcov príkaz, chceli od orákula vedieť, kto z nich sa stane vládcom Ríma. Odpoveď znela, že ten, kto prvý pobozká svoju matku. Bratia sa rozhodli zveriť to náhode, ale Brutus si význam odpovede vysvetlil ináč. Predstierajúc, že sa pošmykol, padol na zem a nepozorovane ju pobozkal. Trpezlivosť Rimanov čoskoro pobúril nový kráľov zločin. Tarquiniov syn na smrť urazil jednu z popredných Rimaniek. Zrazu ožili spomienky na všetky staré krivdy, svojvôľu a Tarquiniove ukrutnosti. Rimania sa chytili zbrane a povstali proti kráľovi. Brutus prestal predstierať slabomyseľnosť a stal sa jedným z vodcov povstania. Na ľudovom zhromaždení v Ríme vystúpil s plamennou rečou. Hovoril o Tarquinovom násilí, o tom, ako ľud trpí a ťažko pracuje. Pripomenul zavraždenie Servia Tullia aj zločin jeho dcéry, keď prešla cez otcovu mŕtvolu.

Ľudové zhromaždenie rozhodlo, aby Tarquinia zbavili moci a aby bol aj so svojou rodinou vyhnaný z Ríma. Brutus s oddielom ozbrojených dobrovoľníkov pritiahol k vojsku, a to sa pridalo k ľudu. Rimania nepustili Tarquinia do mesta a oboznámili ho s rozhodnutím ľudového zhromaždenia, že bol odsúdený do vyhnanstva. Tarquinius sa musel podriadiť. Uchýlil sa so svojou rodinou do Etrúrie. Tarquinius bol zvrhnutý roku 510 pred n.l. a toto dátum sa uvádza, ako vznik rímskej republiky.Úradníci republiky: Po vyhnaní kráľa patricijovia prevzali vládu. Slovo „kráľ“ bolo nenávidené. Pokus o samovládu sa trestal smrťou. Miesto kráľa boli každoročne volení 2 konzuli. Konzuli nosili tógu, obrúbenú purpurovou obrubou. Pri vykonávaní úradu sedeli na kreslách zo slonovej kosti. Neprestajne ich sprevádzala čestná stráž, 12 liktorov. Títo mimo iného nosili pred nimi symboly ich moci ( zväzky prútov so sekerou). Konzuli mali moc rovnakú ako kráľ, ale boli obmedzení, neboli samovládcami. Jeden konzul mohol zrušiť príkazy druhého. Po roku sa konzul stal opäť súkromnou osobou, ktorá mohla byť za zlé činy spôsobené počas vládnutia súdená. Rimania podľa mien konzulov označovali dokonca rok. Konzuli mali množstvo služobníkov; prétori pomáhali v súdnych procesoch, kvestori s financiami štátu, edilovia sa starali o bezpečnosť a poriadok v štáte a cenzori(volení každých päť rokov) ohodnocovali majetok rímskych občanov a podľa toho ich zaraďovali do jednotlivých majetkových tried. Tiež zostavovali zoznam senátorov.

V mimoriadnych udalostiach alebo v ťažkých vojnách Rimania menovali do čela štátu diktátora, ktorý mal neobmedzenú moc nad životom a smrťou každého z obyvateľov. Mimo týchto hodností pomáhal úradníkom aj tristočlenný senát zložený z vážených občanov, bývalých úradníkov, ktorí mali skúsenosti s domácou, ale i zahraničnou politikou. Všetky úrady v Ríme boli čestné neplatené funkcie.Pokus o obnovenie kráľovstva: K vzniku republiky sa vzťahuje aj povesť o pokuse zrušiť republiku. Vyhnaný kráľ Tarquinius Superbus sa nechcel zmieriť so stratou svojej moci. Usadil sa neďaleko Ríma. Odtiaľ prostredníctvom svojich prívržencov popudzoval mladíkov zo vznešených rodín do vzbury proti republike. Dosiahol úspech, keď vzniklo sprisahanie proti republike. Zúčastnili sa na ňom mladí Rimania, nespokojní s tým, že bola zničená kráľovská moc. Sľúbili Tarquiniovi, že mu otvoria brány, až sa so svojím ozbrojeným vojskom priblíži k Rímu. Medzi vzbúrencami boli aj dvaja synovia Iunia Bruta a dvoja synovci druhého konzula. Jednoduchí občania si však neželali, aby sa kráľ vrátil a pomohli sprisahanie odhaliť; vzbúrenci boli prezradení. Konzuli za účasti ľudu odsúdili zradcov na trest smrti za čin proti republike.

Liktori rozviazali prúty, odsúdených nemilosrdne zbili, a potom ich sťali. Brutus pokojne sedel a sledoval popravu, ale druhý konzul nemal jeho povahu, chcel zachrániť svojim synovcom život. Brutus bol neoblomný a trval na treste smrti. Konzul Publicola, ktorý nepreukázal dostatok tvrdosti pri boji proti nepriateľom republiky musel odísť do vyhnanstva. Keď boli Tarquiniove plány na návrat do Ríma zmarené, i tak neustúpil a ihneď začal poburovať proti Rímu susedné mestá. Pobúril proti Rimanom Porsennu, vládcu etrúrskeho mesta Klúzia( dnešného Chiusi). Porsennovo mesto sa vydalo na pochod proti Rímu. Obkľúčili Rím. Rím chránila veľká rieka Tiber. Jediný most, ktorý viedol do mesta Rimania strhli. To zabránilo Porsennovi zničiť Rím pri náhlom útoku a musel začať mesto obliehať. Obliehanie trvalo dlho. V meste vypukli choroby a šíril sa hlad. Porsenna potom zaútočil na Rím. Obrancovia ho nezadržali a stiahli sa na Palatín. Potom bol uzavretý čestný mier. Porsenna odtiahol, ale len preto, aby najprv Rím zbavil spojencov, a potom s ním skoncoval.

Vznik republiky: Meno republika pochádza z latinského pomenovania res publica–obec, štát, vec verejná, vedenie verejných záležitostí. Za prvých konzulov vyhlásili Lucia Junia Bruta a Publia Valeria Publicolu. Medzinárodné postavenie Ríma sa zhoršilo. Vládcovia okolitých miest zaujali voči ľudu, čo sa odvážil postaviť nad kráľa, nepriateľský postoj. Poľnohospodárska výroba poklesla a Rimania sa viac ako pluhu chytali mečov. Výstavba Ríma sa obmedzila na budovanie hradieb. V Ríme mali vedúce postavenie patricijovia. Pod nimi bola patricijmi ovládaná trieda plebejcov. Najnižšiu, bez práv, časť tvoria otroci. Vlastniť pôdu bola v Ríme vec posvätná. Plebejci sa domáhali pôdy, ktorá sa v dôsledku konfiškácií porazených nepriateľov stále rozširovala. Tu vznikali konflikty s patricijmi. Ale i keď si niečo plebejci vymohli, nemali dosť prostriedkov na jej obhospodarovanie. Takže si museli od patricijov požičať. Keď to nemohli zaplatiť stratili slobodu a museli pracovať v otroctve, kým nesplatili dlh. Rozdiel medzi triedami: 1) plebejci- mohli voliť, zúčastňovať sa na ľudových zhromaždeniach, byť vojakmi, padnúť za štát2) patricijovia- vládnuca trieda, mohli voliť, zúčastňovať sa na ľudových zhromaždeniach, byť vojakmi, padnúť za štát, byť úradníkmi3) otroci- nemali práva, bez slobody4) zadĺžený plebejci- nemali práva, bez slobody, a to všetko kým nesplatia dlhRímsky vojaci boli vyzbrojený oštepmi a dlhým mečom.