Na sebe mali brnenie, ktoré im chránilo hlavu, hruď a nohy. Zahraničná politika–útok etrúrskych, sabinovských a latinovských vojsk: Porsennovo vojsko, čo odtiahlo spred Ríma roku 507 pred n.l. S veľkou armádou prekroči-li Tiber a vtrhli do Latia, kde ich zastavili až hradby Aricie. Rimania nemali dosť síl, aby obliehanému mestu pomohli. Latinovia sa obrátili na dávnych nepriateľov, kúmskych Grékov a s ich pomocou ich na hlavu porazili. Bolo to roku 506 pred n.l., tento rok sa označuje za začiatok konca etruskej slávy. Oslabené mesto Rím lákalo nepriateľov a hladných vlkov z hôr. Preto proti mestu pritiahlo Sabinovské vojsko. Rimanom sa ale našťastie podarilo nepevný tábor Sabinov rozdvojiť. Časť nepriateľského vojska sa pridala na stranu Rimanov. Horské kmene Sabinov sa ale s Rimanmi nezmierili a do roku 449 pred n.l. ich prepadali. Potom s nimi uzavreli mier. Úspechy Ríma v boji so Sabinmi vyvolali v Latiu napätie. Latinovia sa cítili mocou Ríma ohrození. Rimania sa zase domnievali, že majú dosť síl, aby zaujali v Latiu vedúce postavenie. Osem latinských miest uzavrelo protirímsku federáciu, na čelo ktorého sa postavilo Tuskulum. V bojoch sa ale ukázalo, že sily Rimanov a federácie sú vyrovnané.

Preto v roku 493 pred n.l. bolo uzavreté prímerie a spojenectvo. Rimania a Latinovia sa potom spojenými silami porážali horské kmene, ktoré zostupovali z hôr, aby sa zmocnili obilia. Postupne zostalo z horských kmeňov iba mená na papieri rímskych víťazstiev. Najťažšie boje čakali Rimanov na pravom brehu Tiberu, kde si chceli zabezpečiť predpolie proti útokom etrúrskych vojsk. Vypravili sa preto proti Vejam. Mesto obliehali 10 rokov. Pri rozhodujúcej bitke boli však porazení. Nato uzavreli Rimania s mestom prímerie na 400 mesiacov. Potom ho opäť napadli a po 10 rokoch obliehania ho konečne porazili, keď sa dostali podzemnou chodbou do vejskej akropoly. Tak mesto roku 396 pred n.l. dobyli. Oslabený Etruskovia sa pokúšali ešte napádať Kartágo, ale dosiahli iba drvivé porážky od Kartága. Na Rím Etruskovia nemohli útočiť, lebo Rimania presvedčili Latinov, že je v ich záujme, aby sa etrúrske vojská nezachytili na ľavom brehu Tiberu.

Zahraničná politika– porážka Pyrrhosa: Rím musel už od svojich počiatkov bojovať s ostatnými latinskými mestami o nadvládu v strednej Itálií. Napokon uzavreli Rimania spojeneckú zmluvu, ktorou získali nadvládu v strednej Itálií. Najnepriateľskejšie sa k Rímu chovali etruské mestá. Rimania s nimi, preto museli viesť ťažké boje. Keďže sa, ale tieto mestá nedokázali spojiť, Rimania porážali jedno mesto za druhým. V rokoch 406-396 pred n.l. definitívne ovládli etruské územie. Rimania rozširovali územie na východ do Kampánie, ktorú ovládali Samniti. V troch ťažkých vojnách (343-290 pred n.l.) Rimania utrpeli ťažké porážky, ale vojny napokon vyhrali a podrobili si aj Samnitov. Keď začali rozširovať svoje územie na juh (3.stor. pred n.l.) naďabili na grécke osady. Jednou s najvýznamnejších bol prístav Tarent. Tarenťania si na pomoc zavolali kráľa Pyrrha, ktorý mal veľkú armádu aj s bojovými slonmi. Vojna sa začala roku 281 pre n.l. Pyrrhovo vojsko malo 20 000 ťažkoodencov a 3 000 jazdcov a 20 vojenských slonov. Pyrrhova armáda bola dobre vyzbrojená a platená. Stretnutie s prvotriednym Pyrrhovým vojskom znamenalo pre Rimanov ťažkú skúšku, ale i Pyrrhos dovtedy ešte nebojoval s takou pechotou ako je rímska.

Na jar 280 pred n.l. sa začali vojenské akcie. 4 légie Rimanov zaútočili na Pyrrhovo vojsko. Vojna bola vyrovnaná, ale keď Pyrrhos poslal do vojny slony, kone Rimanov sa splašili a na úteku podľahli. Na bojisku ostalo 7 000 mŕtvych a 2 000 ranených Rimanov, ale i Pyrrhos mal veľké straty. Postupoval potom hlboko do srdca Itálie až sa dostal na dohľad Ríma. Rimania, ale nestratili hlavu a poslali proti nemu dve veľké vojská. Jedno viedol jeden konzul z juhu a druhé druhý konzul zo severu. Pyrrhos, ktorý si uvedomil veľkosť armád sa vzdialil z Apeninského polostrova. Na jar 279 pred n.l. Pyrrhos znovu zaútočil na Apuliu. Rimanom sa podarilo sústrediť 7 000 armádu. V Apulii neďaleko Auscula sa odohrala veľká bitka. Obe strany zreorganizovali vojsko. Bitka trvala dva dni. Prvý deň priniesol úspech Rimanom, ale na druhý deň prinútil Pyrrhos Rimanov zmeniť miesto boja a bojisko sa zo strmých močiarov prenieslo na rovinu, kde mohol Pyrrhos využiť jazdcov a slony. Rimania boli opäť porazený, ale ich tábor sa Pyrrhovi opätovne nepodarilo dobyť.

Víťazstvo pri Auscule Pyrrhos strašne zaplatil, vojsko mu utrpelo strašné straty. Na bojisku ostalo takmer 5 000 Pyrrhových vojakov. Vtom čase poprosili Pyrrha o pomoc Syrakúzania, a to v boji proti Kartágu. Preto Pyrrhos prestal viesť vojnu s Rímom a zvábil ho úrodný ostrov Sicília. Rím, ale nechcel mier a tajne sa spojil s Kartágom. Po čiastočných úspechoch na začiatku, prestali Pyrrha podporovať grécke mestá a musel sa vrátiť späť do Talianska. Tam sa odohrala posledná bitka, a to v roku 275 pri meste Benevente. Slony zastrašené ohnivými strelami, ktoré na ne vystreľovali z rímskeho tábora, sa obrátili v zmätku nazad a šliapali po vlastnom vojsku. Pyrrhos utrpel hroznú porážku a len s niekoľ-kými jazdcami sa ukryl v Tarente. O tri roky ho v pouličnej bitke v Argu zabili. Tarent po Pyrrhovom neúspechu uzavrel s Rímom mier.Zahraničná politika–vpád Galov: Po oslabení Etruskov na západe a severozápade Ríma vzniklo zriedenie moci. Rím to považoval za výhodu, ale prekvapil ho náhly vpád galských vojsk, ktoré prešli cez hory a keďže im nestáli v ceste etruské mestské štáty prihrnuli sa až pred Rím.

Kým sa Rimania spamätali, začali Rím obliehať. Galovia, ktorí boli rozšírení v strednom Francúzsku, boli národ bojovný, obratne ovládajúci meč a nepríliš disciplinovaný. Za jediný dôstojný spôsob obživy považovali vojnu a poľovačku. Nikdy si nevytvorili štát. Obliehať Rím začali po tom, ako sa Rimania zamiešali do ich obliehania etrúrskeho mesta Klúzia. Rimanov to prekvapilo a tak stihli sformovať iba malé, narýchlo zostavené vojsko. V bitke pri rieke Aliu ich Galovia na hlavu porazili. Rím ostal bez ochrany. Tri dni po bitke prešli Galovia otvorenými bránami do mesta. Mesto našli napolo vyľudnené. Kto mohol sa spasil útekom do hôr a latinských miest. Len najzdatnejší muži ostali brániť mesto na Kapitole. Sedem mesiacov obliehali Galovia kapitolskú pevnosť, ale nepodarilo sa im ju dobiť. Niekoľko ráz sa rozhodli ju dobiť útokom, ale zakaždým ich Rimania porazili. Potom sa rozhodli ich prekvapiť útokom v noci. Tu ale Rimanov varovali husi, ktoré začali vystrašene gágať a Rimania útok odrazili. Keďže Galovia nechali svoje ženy a deti samotné, rozhodli sa vrátiť a opustili Rím. Ešte 6 ráz pritiahli Galovia pred Rím, ale zakaždým ich Rimania porazili. Po galských vpádoch postavili Rimania na obranu mesta hradby.

Po vojne s Galmi bol aj opäť obnovený Rím.Zahraničná politika–boj so Samnitmi: Samniti obývali rozsiahle územia na sever a juh od Latia. Vynikali vo vojenstve. V bojoch sa vždy spájali s mocným kmeňom–Sabellov. Okolo roku 424 pred n.l. zostúpil jeden samnitský kmeň do Kampánie a dobyl bohatú etruskú Kápuu a usadil sa v nej. Za jednu- dve generácie sa Samniti zmiešali s pôvodným obyvateľstvom mesta, s Oskami, a vznikol „kampánsky národ“. Roku 343 pred n.l. prepadol Kápuu iný samnitský kmeň a jej obyvatelia sa báli, že ich postihne rovnaký osud aký pripravili ich predkovia Etruskom. Obrátili sa preto o pomoc na Rím. Kápuu veľvyslanci vyhlásili v senáte v Ríme za „poddanú Ríma“. Preto sa Rimania rozhodli, že budú chrániť a brániť Kápuu ako rímske mesto. Vyslali, preto dve légie Kápue na pomoc. Vojna o Kápuu bola omnoho ťažšia ako Rimania predpokladali a bojovalo sa o ňu dva roky. Potom sa im podarilo zatlačiť Samnitov do hôr. Mestu nechali samosprávu a obyvateľom udelili rímske občianstvo. Keď ale chceli si zabezpečiť severné hranice narazili znovu na Samnitov.

Rimania rozpútali druhú samnitskú vojnu s pomocou Lukáncov a Apúlov (327-304 pred n.l.). Spočiatku sa im darilo ako každému útočníkovi, potom sa však Samniti vzchopili a vylákali nepriateľské vojská do hôr, kde im schystali drvivú porážku. Vojnové šťastie sa obrátilo až v roku 316 pred n.l. keď Rimania zmenili taktiku a prispôsobili svoj boj na horské podmienky. Zorganizovali sa do malých pohyblivých jednotiek. Samnitské vojská sa museli stiahnuť do opevnených miest. Rimania sa dozvedeli, že vodca Samnitov je v meste Bovian, vzali ho útokom a Samniti sa vzdali roku 304 pred n.l. a uzavreli s Rimanmi mier. Získaním tohto územia mohli poraziť a vyhladiť sabellské kmene, Herniky, Volskov a pod-manili si ich. V tom čase sa stalo, že sa spojili Galovia s Etruskami a vydali sa na Rím. Nedostali sa ďaleko ale zaneprázdnenosť rímskych légií využili Samniti a porušili mier, tým, že napadli rímskych spojencov v Lukánií. Tým začala tretia samnitská vojna, ktorá trvala osem rokov. Rimania pritom postupovali odvážne a rozvážne. Najprv rozbili diplomaciou a zbraňami galsko- etruskú koalíciu, potom prinútili Galské a Samnitské vojská, aby bojovali ďaleko od svojich území. Bojovalo sa na planine pri meste Sentin v Umbrii a stretlo sa tam 60 000 rímske vojsko s nepriateľmi.

Bitka sa odohrala v roku 296 pred n.l. a stal sa jedným z míľnikov na ceste ovládnutia Itálie Rimanmi. Etruskovia uzavreli s Rimanmi mier. Galovia odtiahli na sever, a keď sa po dvanástich rokoch znovu stretli s rímskym vojskom ( pri Vadimonskom jazere roku 283 pred n.l.) utrpeli drvivú porážku z ktorej sa ani za pol storočia nespamätali. Samniti sa stiahli na juh a ich likvidácia ostala iba otázkou času. Rimania tak ovládli celý Apeninský polostrov od rieky Pád po posledný výbežok na polostrove.Vnútorná politika: V Ríme sa majetkové rozdiely stále prehlbovali. V rímskej spoločnosti dochádzalo ku rozporom. Keďže plebejci tvorili podstatnú časť vojska, využili to a odmietali slúžiť vo vojsku. Po tajnej nočnej schôdzi sa plebejci zhromaždili a vysťahovali sa na Svätý vrch. Vysťahovali sa, iba vojaci. Na Svätom vrchu sa obohnali hradbami a priekopou a vydržali tam. Ľudí v meste sa medzitým zmocnil nepokoj, lebo sa navzájom všetci báli, čo kto urobí. Báli sa tiež, čo keď vypukne zahraničná vojna?