Pravda alebo legenda? Prečo som si vybrala Juraja Jánošíka? Jánošík. Jedna z mála nespochybniteľne slovenských historických osobností. Dobrodruh, vzdorujúci vrchnosti... Hrdina legiend, povestí a rozprávok. Nepremožiteľný šuhaj s vrkôčikmi a vílami očarovaným opaskom. Spravodlivý a veľkorysý bandita, ktorý plným priehrštím rozdáva nakradnuté. Jednoducho, lúpežný rytier bez erbu, s hradom všade a nikde. Životopis Dňa 26. januára 1688 sa v rodine Martina Jánošíka narodil syn Juraj. Mladosť strávil na rodnom hospodárstve. Hoci majetkové pomery Jánošíkovcov neboli až také biedne ako to vykresľujú neskoršie legendy, okrem Juraja boli v rodine ešte traja chlapci - čo bolo priveľa aj na omnoho väčšiu usadlosť. Osemnásťročný mladík preto uvítal možnosť, ako sa dostať z domu, kde ho bohvieaké perspektívy nečakali. Roku 1706 sa stal jedným zo žoldnierov vojska Františka Rákociho. Roku 1708 po bitke pri Trenčíne sa stal členom cisárskej armády. Tu však zasiahol otec a Juraja vykúpil. Po príchode z armády sa Juraj istý čas držal pluhu. Oral a sekal dobrotu. Na jeseň roku 1710 sa však na jarmoku v Liptovskom Mikuláši stretol so starým známym - Uhorčíkom.

Ten mu predostrel zaujímavejšiu perspektívu ako celodennú drinu na poli - pašovanie koní z Poľska. Jánošík sa stal príležitostným členom Uhorčíkovej družiny. Vypomáhal pri veľkých akciách a veľmi rýchlo si osvojoval finty tohto remesla. V lete roku 1711 Tomáša Uhorčíka chytili. Hoci v septembri toho istého roku s pomocou priateľov z väzenia ušiel, rozhodol sa zbojnícke remeslo zavesiť na klinec. Vodcovstvo družiny odovzdal dvadsaťtriročnému Jurajovi, ktorý 29. septembra 1711 v prítomnosti družiny zložil zbojnícku prísahu. Súčasťou takejto prísahy bola previerka zdatnosti, ktorá v Jánošíkovom prípade musela byť zvlášť prísna - veď išlo o kapitánsky post. Podľa dobových záznamov prijímaný musel preukázať svoju schopnosť v zaobchádzaní s mečom, v streľbe z pištole i v zápasení. Schopnosť rýchlo a obratne sa pohybovať dokázal pri skoku cez vopred pripravenú, nadmerne vysokú vatru. Začiatkom osemnásteho storočia, v čoraz zložitejšom svete neskorého feudalizmu, však už telesná zdatnosť neznamenala všetko. Dôležité boli aj vedomosti a kontakty. Oboje Jánošíkovi odovzdal Uhorčík. Pozícia tejto dvojice bola totiž posilnená službou v pravidelnej armáde, kde získali základné vedomosti o taktike a stratégii.

Činnosť družiny sa utešene rozbehla. Zbojníci sa okrem pravidelného pašovania sústreďovali na prepady vopred vyhliadnutých kupcov, no predovšetkým remeselníkov a sedliakov na jarmokoch. Na veľkoobchodníkov a vysokú šľachtu si netrúfali - väčší oddiel pravidelného vojska bol pre nich neprekonateľnou prekážkou. Vonkoncom teda neplatí ono známe - bohatým brali, chudobným dávali. Zbojníci okrádali (tak ako aj dnes) predovšetkým neopatrných a bezbranných, pričom niekedy sa výsledok nevyrovnal vynaloženému úsiliu. O to viac si to potom odniesol prepadnutý, na ktorom sa hôrni chlapci za neúspech vyvŕšili. Obvykle to neprežili. Bez svedkov niet zmätkov. K obľúbenému typu akcií patrili prepady a následné rabovačky osamelých usadlostí, gazdovstiev či kúrií. Obvykle najviac opäť utrpeli chudobní zemania, či ako - tak majetnejší sedliaci, ktorí nemali dosť peňazí na zaplatenie početnejších obrancov. Aby zbojníci predišli zbytočným násilnostiam pri prepadoch nemajetných, zorganizovali na území, kde najčastejšie pôsobili, sieť príležitostných agentov, ktorí im dávali typy. Po akcii značnú časť lupu odniesli do svojich základní k prechovávačom, ktorí tovar roztriedili a opatrne po častiach ho rozpredávali.

Šikovný rozpredávač sa snažil nevzbudzovať pozornosť náhlou ponukou veľkého množstva cenností. Tovar ponúkal na viacerých od seba vzdialených miestach dôveryhodným, "mlčanlivým" ľuďom. Medzi stabilné základne Jánošíkovej družiny patrili predovšetkým Terchová, kde bol prechovávačom Jurajov mladší brat Ján a Klenová, kde sa pod menom sporiadaného občana Martina Mravca skrýval Tomáš Uhorčík. Družina postupne rozširovala pole pôsobnosti, okrem Liptova zbojníci organizovali svoje akcie na Orave, v Trenčianskej stolici, ale i v Gemeri. Mimo územia Slovenska sa Jánošík často objavoval v oblasti Podhalia (okolie dnešného Zakopaného) ako aj v dolnom Sliezsku. Napriek spomenutej rozvetvenej organizácii bol v polovici októbra 1712 Juraj Jánošík zajatý a uväznený v Hrachove. Pomocou peňazí z lupu však podplatil strážcov a ušiel. Habsburgovcami platení vojaci však boli čoraz neodbytnejší. Od skončenia Rákociho povstania (1711) už nejaký čas uplynul a situácia sa začala konsolidovať. Obyvatelia slovenských dedín a mestečiek si uvedomovali, že to boli práve Habsburgovci, ktorí dokázali roku 1683 sformovať protitureckú koalíciu a poraziť dvestotisícovú tureckú armádu, aby do konca sedemnásteho storočia vytlačili Turkov z Uhorska.

Tí istí Habsburgovci dokázali poraziť J. Rákociho - jednoducho bol kľud. A jedným z mála jeho narušiteľov bola Jánošíkova družina. Nie, Jánošík a jeho druhovia neboli v osadách vítaní ako osloboditelia. Obyvatelia nechceli slobodu. Po desaťročiach vojen na pomedzí niekoľkých štátnych celkov túžili pokojne žiť pod ochranou mocného štátu. Chceli orať, siať, obchodovať. Nečudo, že hôrnych chlapcov považovali za vyvrheľov a kde mohli, tam im uškodili. A tak súhra silnejúcej ústrednej moci s nepriazňou obyvateľstva spôsobila, že Jánošík bol začiatkom roku 1713 opäť chytený a uväznený vo vranovskom kaštieli. Tentoraz definitívne. Vodcu zbojníkov súdil stoličný súd, členmi ktorého boli aj niektorí poškodení (liptovský zeman Okoličáni, ktorému Jánošík vypálil kúriu). Pojednávanie sa uskutočnilo v dňoch 16 - 17. marca 1713. Dôležitú úlohu pri procese zohrali majitelia poddanskej osady Terchovej. Počas vypočúvania sa Jánošík správal ako skutočný hrdina. Musíme tomu veriť, lebo o tom vypovedajú jeho obžalobcovia, ktorí nemali najmenší dôvod glorifikovať ho. Tvrdošijne odmietal prezradiť spoluvinníkov, vehementne popieral účasť na akejkoľvek vražde (tu niekde korení predstava o Jánošíkovi - lupičovi - gentlemanovi, neochotnom poškvrniť si ruky krvou. Jánošík však nepopieral, že sa vraždilo. Tvrdil len, že nikdy nevraždil on. Nuž, ako vodca mal na to zrejme ľudí).

Tak či onak, obvinenému bola dokázaná účasť na množstve majetkových deliktov - lúpežných prepadnutiach či podpáleniach usadlostí. Navyše pri prehliadke rodného Jurajovho domu vojaci objavili množstvo šatstva a šperkov - evidentne časť koristi. A tak bol pred súd privedený i Jurajov brat Ján. Obaja boli napokon odsúdení na smrť. Juraj mal byť obesený za rebro na hák, druh Jánovej popravy nie je známy. Jánošíkova zbojnícka činnosť netrvala príliš dlho a nebola ani príliš bohatá. Za dva roky niekoľko desiatok akcií, z toho ani jedna ničím výnimočná.