Takisto je možné, že Semiramis je druhé meno Nabukadnesarovej manželky Nitoris. Všetky domnienky môžu byť rovnako správne – a rovnako nesprávne. Žiadny súveký záznam sa o Semiramide v spojitosti s visutými záhradami nezachoval.Opäť boli antickí autori považovaní za “rozprávkarov” a opäť im nikto neveril. Opäť sa ukázalo, že antickí autori mali pravdu, lebo Robert Koldewey opäť dokázal to, čo sa pokladalo za nemožné – našiel visuté záhrady v Babylone.Ako prvé našiel zvyšky klenieb – architektonický prvok, ktorý bol babylončanom cudzí. Vysvetlil si to tak, že ide o pivnicu, hoci bola nad úrovňou ostatných budov. Stien “pivnice” sa nedokopal. Našiel ale stĺpy, na ktorých klenby spočívali. Boli kamenné. V babylonskom stavebníctve, kde bola stavebnou hmotou temer bez výnimky tehla, skutočná rarita. Keď však našiel pozostatky po studni s trojitou špirálovitou šachtou, spomenul si na svoj koníček – históriu kanalizácie – a podozrenie, že ide o Semiramidine záhrady mu potvrdili antickí autori. V ich zväzkoch našiel, že kameň použili pri stavbe Babylonu len dvakrát – na severnej hradbe Kasru, kde ho našiel už predtým, a na visutých záhradách. Ďalej si porovnal svoje náčrtky vykopávok so Strabónovým opisom.

Napokon zistil, že vtedajšie mezopotámske čerpacie zariadenia sa bez akejkoľvek redukcie dali napojiť na vykopané šachty v prastarej studni. Vtedy si bol už celkom istý, že našiel druhý div sveta – visuté záhrady kráľovnej Semiramis. Koldewey potom určil pravdepodobný výzor záhrad a podľa neho sa v rokoch 1954-1955 Iracká pamiatková správa pokúsila o rekonštrukciu, ale pre nákladnosť stavby od toho upustila.Visuté záhrady však najlepšie opíšu ich antickí súčasníci. Strabón záhrady videl na vlastné oči a takto ich zachytil: “Záhrada tvorí štvorec a každá jej strana meria štyri plethrá (cca 120 metrov). Drží sa na klenbách, spočívajúcich na podstavcoch z kvádrov, postavených na seba ako kocky. Podstavce sú vyplnené hlinou, takže v nich môžu rásť aj najvyššie stromy. Zhotovené sú z tehál pospájaných asfaltom; asfaltom sú zaliate i oblúky a piliere z kamenných kvádrov. Najvyššia plošina má stupňovité terasy a na týchto terasách sú špirálovité čerpadlá, ktorými určení robotníci čerpajú vodu z Eufratu.”Filón pri svojom opise čerpal zo starších autorov, ktorých písomnosti sa nedochovali: “Visutou sa nazýva záhrada, ktorá má rastliny vysoko nad zemou… Predovšetkým sú tu kamenné stĺpy, ktoré nesú váhu celej stavby; ich ozdobné päty tvoria pod stavbou dvoranu, alebo kolonádu. Na nich ležia palmové trámy, oddelené od seba len úzkou medzerou…

Na tieto trámy je navezená obrovská a hlboká vrstva pôdy a do tejto pôdy je zasadené… všetko, čo je očiam príjemné a jazyku lahodné. Celá táto plocha sa pred vysadením niekoľko ráz preorie a pre záhradné práce je rovnako vhodná ako hociktorá iná pôda. Tak je teda pole zorané nad hlavami tých, ktorí sa prechádzajú medzi stĺpmi pod ním… A prúdy vody prichádzajú buď z vysoko položených studní vlastným spádom, alebo silou tlaku čerpajú točitými špirálami a pohonom príslušného mechanizmu cez rúry zariadenia. Tak sa udržuje pôda stále vlhká a rastú tu rastliny s večnou zeleňou a listnaté stromy s mocnými koreňmi v prirodzenej veľkosti a sile.”Semiramidine záhrady neboli teda ani kolosálne vysoké, ani giganticky rozmerné. To originálna myšlienka a v neposlednom rade tiež krása, ktorou sa vyznačovali, na starých Grékov zapôsobila viac, ako vysoké zigguraty, alebo predimenzované hradby. Miesto v zozname siedmich divov antického sveta patrilo visutým záhradám plným právom.ARTEMIDIN CHRÁM V EFEZEFilón v žiadnom prípade neopisuje apokalypsu, ani žiadnu inú prírodnú katastrofu.

Nejde ani o nijakú zásadnú lokálnu reorganizáciu božského poriadku, či uplatňovanie zvláštnych územnosprávnych požiadaviek vrtkavých antických bohov. Snaží sa len povedať to, čo v zásade tvrdia všetci autori staroveku: že Artemidin chrám v Efeze bol najnádhernejšou stavbou na svete.Efez je aj dnes na prvom mieste: je najväčším poľom antických zrúcanín. Kedysi však bol držiteľom mnohých prvenstiev. Bol aj hlavným mestom gréckej Iónie a rímskej Ázie, i rodiskom Homéra, prvého epického básnika a miestom prvých písomných záznamov Iliady a Odysei. V Efeze sa narodil aj Hippónax, prvý satirik a Zénodos, prvý odborný literárny kritik; za filozofov je to jeden z najväčších – “temný” Herakleitos.Podľa gréckej tradície história Efezu začala po trójskej vojne, čiže približne v 12 st. pred n. l. Vtedy tam údajne prišiel Androklos a s mužmi z ostrova Samu postavil mesto.

Či to bolo vtedy a takto, je rovnako nejasné, ako Androklova identita, isté je iba to, že Efez vznikol. Po dórskom vpáde a komplikovanom usádzaní sa gréckych kmeňov sa spolu s Aténami stal hlavným kultúrnym centrom iónskej skupiny. Už v 8.-7. st. pred n. l. stál s Milétom a Halikarnasom na čele hospodárskeho a politického rozvoja gréckeho sveta. V polovici 7. st. pred n. l. tu vzplanulo revolučné hnutie, ktoré sa rozšírilo po celom Grécku a viedlo k nahradeniu aristokracie tyranidou. Za tyranidy v Efeze vznikli široké triedy a vyrástli výstavné budovy, vyčistený prístav bol spojený s morom umelými kanálmi. Ako každé grécke mesto, Efez mal aj svoje divadlo, odeón, i štadión, ale veľkolepejšie. A mal aj Artemidin chrám. Teda – “mal”, lebo chrám stál od mesta približne sedem kilometrov na východ a jeho územie pod efezskú správu nespadalo. Ono vlastne nespadalo pod nijakú vládu. Územie chrámu bolo svojským, neutrálnym a nedotknuteľným “svätým štátom” a každý kto doň zavítal bez zbrane mal právo neporušiteľného azylu. A nielen na ľudí sa vzťahovala nedotknuteľnosť. Peržania si doň uložili zlato ako do trezoru. Herakleitos pred smrťou uložil svoje dielo O prírode na “najbezpečnejšie miesto na svete” – do Artemidinho chrámu.

Artemis pochádzala z dvojičiek; ona a jej brat Apolón sú výsledkom náhleho vzplanutia záletníka Dia pre bohyňu Létó. Héra, ešte nezvyknutá na manželove časté mimomanželské rozptýlenia, mu kvôli tomu na Olympe vyviedla slušnú manželskú scénu, ale už sa stalo. Súrodenci sa narodili na ostrove Délos v Kykladách a pustili sa do budovania svojej kariéry. Tá Artemidina bola nasledovná: najprv sa stala ochrankyňou zvierat, potom bola darkyňou vlahy a rosy, ochrankyňou lesov, hájov a polí, ako náprotivok svojmu bratovi prevzala rozdávanie mesačného svitu a napokon sa vyprofilovala na bohyňu lovu a chronickú pannu. Gréci jej dali podobu peknej dievčiny športovej postavy, oblečenej vo vysoko podkasaných prostých šatách bez rukávov, obutej do loveckých sandálov a vybavenej strieborným lukom.Nielen Artemidina kariéra prechádzala zmenami. Akousi “predhistóriou” chrámu bola malá svätyňa s drevenou sochou. Koncom 8. st. pred n. l. svätyňu prestavali a zväčšili, k ďalšej prestavbe dochádza v polovici 6. st. V 5. st. pred n. l. sa na tomto pozemku našla spodná voda a pred Efezanmi stála výzva.

Rozhodli sa postaviť Artemide chrám – úplne nový a na inom mieste.Jeho stavbou poverili Chersifrona a jeho syna Metagena, staviteľov z Knóssu na Kréte, kde monumentálna architektúra mala tisícročnú tradíciu. Plány boli skutočne monumentálne: chrám mal byť dlhý 110 metrov, široký 55 metrov. Z každej strany ho mali v dvoch radoch obkolesovať osemnásť metrov vysoké stĺpy, spredu osem, zboku dvadsať stĺpov. Vnútorné členenie malo byť trojdielne; prednú časť malo niesť osem stĺpov, zadnú štyri a vnútornú osemnásť stĺpov plus jeden za sochou bohyne. Celý chrám teda malo niesť 125 stĺpov. Dovtedy najvyšších, aké boli použité. Efezania trvali na mramore.Skôr než sa vystavila objednávka pre jeden z lomov, o ktorom sa rozmýšľalo, našiel sa cca dvanásť kilometrov od budúceho staveniska doposiaľ neobjavený lom veľmi kvalitného mramoru. Problém prepravy vyriešil Chersifon s veľkou invenciou. Stĺpy dal zo všetkých strán obložiť hrubými fošňami, fošne zapustil do pevných trámov, uprostred trámov dal urobiť čapy a na čapy pripevnil veľké kolesá. Na stavenisku potom stĺpy pozdvíhali pomocou žeriavov ťahaných býkmi, aj keď podľa legendy komponenty stavby dala dohromady sama Artemis (za jednu noc – ako inak).Unikátnosť stĺpov bola nielen v ich rozmeroch a počte, ale aj v ich forme a výzdobe. Chrám sa stal prvou monumentálnou stavbou postavenou v iónskom slohu a vyhlásili ho za miesto zrodu tohto štýlu.

A propos – výzdoba. 26 stĺpov stálo na podstavcoch s takmer dvojmetrovými reliéfmi významných umelcov.Reliéfmi bol zdobený aj predný a zadný štít strechy. Tá spočívala vo výške 25 metrov a nad štítom niesla obrovské mramorové súsošie (pravdepodobne) Artemidy s lukom a jeleňom uprostred družiny nýmf. Na rohoch strechy boli štyri mramorové býky v nadživotnej veľkosti. V samotnej cele chrámu bol oltár a cédrová socha bohyne.Na sochárskej výzdobe sa pričinili najväčšie umelecké špičky Grécka. Efez dokonca usporiadal konkurz na sochu ranenej Amazonky. Pozvaní boli Feidias, Krésilos, Fradmon a Polykleitos. Keď sochári dosochali a pozreli si výsledky ostatných súťažiacich, dali im vybrať najlepšiu sochu. Prvé miesto bolo rovnaké. Za najlepšie každý umelec považoval svoje dielo, ale za druhé najlepšie Polykleitovo. Ako hlasoval víťaz Polykleitos, sa už nepíše.Sto dvadsať rokov trvala stavba Artemidinho chrámu. Dokončili ju Paiónios Efezský a Démetrios koncom 5. st. pred n. l. Sto dvadsať rokov je počet, na ktorom sa zhodujú všetci antickí autori. Zdá sa, že to stálo za to, keď patrí medzi sedem divov. Aj v tom sa antickí autori zhodujú. Ale snáď najväčšmi a úplne stopercentne, až je to podozrivé, sa zhodujú na dátume jeho zničenia.

“Tej noci, čo sa narodil Alexander Veľký, bol chrám zapálený.” sa píše v antických knihách, čo znamená 21. júla 356 pred n. l. Nevedno ako, ale Hérostratos, muž, ktorý sa chcel dostať do histórie, bez pomocníkov a s vtedajšou technikou zapálil mramorový chrám, ktorý do rána vyhorel. Cicero to sarkasticky okomentoval: “…to asi nebola Diana doma.” Pri požiari zmizlo aj spomínané perzské zlato a Herakleitova kniha. Efezský snem páchateľovi vymeral spravodlivý trest – jeho meno malo ostať “vymazané z pamäti ľudskej” a v úradných spisoch sa o ňom píše iba ako o “jednom bláznovi.” Ako vidno, nevyšlo im to.Opravu chrámu nariadil Alexander Veľký, keď vtiahol do Efezu. Vypracovaním plánu poveril svojho dvorného architekta Deinokrata. Deinokrates usúdil, že niet čo zlepšiť, prekreslil pôvodný projekt a pridal iba desaťschodovú mramorovú terasu pod chrámom. Alexander dal Efezanom veľkorysú ponuku – že bude hradiť náklady opravy, ak na chrám pripevnia dosku s jeho menom. Efezania však zo svojho chrámu nechceli mať Alexandrov pomník a z ošemetnej situácie sa diplomaticky vyvliekli: povedali, že sa nepatrí, aby boh obdarovával iných bohov. Opäť sa v Efeze zišli najlepší umelci.