Hoci sedem starovekých divov sveta je azda najznámejším zoznamom, aký kto kedy zostavil, málokto ich vie všetkých vymenovať. Určite nie je nikomu čudné, prečo je divov sedem – veď tomuto číslu sa už odpradávna pripisuje zvláštny význam.
Ale poznáte ich dejiny? Prvá zmienka o divoch sveta pochádza z 5. storočia pred n. l. od Herodota. Medzi svoje divy tento významný grécky historik zahrnul okrem iných aj známe egyptské pyramídy a visuté záhrady v Babylone. Herodotom sa niekedy okolo r. 225 pr. n. l. nechal inšpirovať matematik Filón z mesta Byzantion a po ňom okolo r. 130 pr. n. l. aj spisovateľ Antipátros zo Sidónu. Obaja však určili divy sveta ešte pred tým, ako na ostrove Faros Alexandrijčania postavili maják, a preto, aby bolo divov sedem, zahrnuli medzi ne aj monumentálne hradby mesta Babylon.
Obdobie stredoveku prijalo zoznam už ustálený. Dnes zo siedmich divov antického sveta môžu cestovatelia na vlastné oči vidieť už len Cheopsovú pyramídu v Gíze. Školský lexikón uvádza sedem divov sveta v takomto poradí a zložení:
1. pyramídy v Egypte
2. visuté záhrady kráľovnej Semiramis v Babylone
3. Artemidin chrám v Efeze4. Diova socha v Olympii
5. Mauzóleum v Halikarnase
6. Rodský Kolos
7. maják na ostrove Faros.
Egyptské pyramídy
„Človek sa bojí času, no čas sa bojí pyramíd.“ (arabské príslovie) Prvým divom sveta sú pyramídy a ako jediné zo siedmich divov sveta ešte stoja. Nachádzajú sa na skalnatej planine oddeľujúcej údolie Nílu od púšte a sú zoradené v dĺžke temer sto kilometrov od Káhiry až po Illahún. Ešte aj dnes sa pramene rozchádzajú, či sú prvým divom sveta pyramídy všetky ako také, alebo iba Gízska skupina, prípadne iba jediná a tá najväčšia. Všetky ozajstné, teda kamenné, pyramídy bili postavené za starej ríše. Len za doby panovania kráľov 3.-6. dynastie sa pyramídy stali typickými hrobkami. Prvú pyramídu si dal postaviť Džosér, ktorý bol aj panovníkom 3. dynastie. Stala sa prvou kamennou monumentálnou stavbou na svete. Je zvláštna aj tým, že je stupňovitá. Najväčšie pyramídy 4. dynastie si dali postaviť králi v 25. stor. pr. n. l. Vtedajšia spoločnosť tieto stavby nepriala veľmi nadšene. Konečným vývinovým stupňom hrobky faraóna je pyramída. Skladá sa z troch častí: z vlastnej pyramídy, z príbytku dvojníka a z chrámu pre zbožšteného faraóna. Čím dlhšie panovník panoval, tým väčšiu pyramídu mal postavenú.
Aj s použitím primitívnych nástrojov a metód dokázali Egypťania postaviť tak obrovskú pyramídu. Je vysoká 137,3 metra. Pôvodne mala o desať metrov viac. Šírka jej základne meria 230,4 metra a pôvodne bola tiež o 2 metre väčšia. Pre ilustráciu ohromného bohatstva, ktoré sa v kráľovských hrobkách ukrývalo – r. 1924 Howard Carter našiel takmer neporušenú hrobku faraóna Tutanchamóna. Z prednej komory vyniesol 34 debien rôznych zlatých predmetov, šperkov, drahokamov a umeleckých predmetov. V samostatnej hrobke bola pozlátená skriňa a tá obsahovala dve ďalšie pozlátené skrine, sarkofág zo žltého krištáľa, v nej boli ešte tri pozlátené rakvy a až v tretej rakve bola múmia kráľa.
Chufevova pyramída nie je ničím iným ako veľkou a nezmyselnou horou kamenia, ktorá mala jediný účel – zabezpečiť zosnulému panovníkovi príjemný posmrtný život.
Visuté záhrady kráľovnej Semiramis
Hoci už dvetisíc rokov inšpirujú visuté záhrady v Babylone historikov k vzletným predstavám o tom, ako asi mohli vyzerať, dodnes o ich existencii nemáme vôbec nijaký dôkaz. Staroveké správy o meste Babylon žiadne záhrady ani park nespomínajú a hoci archeológovia ruiny mesta odkryli a podrobne preskúmali, žiaľ, zatiaľ žiadne poznatky takejto stavby nenašli. Legiend o vzniku záhrad existuje niekoľko. Podľa jednej ich dala postaviť polorozprávková kráľovná Semiramis, podľa inej zas kráľ Nabukadnesar II., ktorý vládol medzi rokmi 605 – 562 pr. n. l., založil Babylonskú ríšu a zaslúžil sa o rozvoj mesta Babylon. Po r. 539 pr. n. l., keď ovládli Babylonskú ríšu Peržania, mesto spustlo a zo záhrad sa nám zachovali len legendy. Archeológom sa však podarilo objaviť podobné parky a záhrady inde, takže si dnes vieme celkom dobre predstaviť, ako asi visuté záhrady mohli vyzerať. Hovorí sa, že Nabukadnesar postavil záhrady pre svoju manželku Amytis, pretože sa cítila nešťastná v jeho kráľovstve uprostred púšte. Bujná vegetácia, ktorú dal vysadiť, pripomína kráľovnej úpätia kopcov a jej rodnej Médii. V tomto pozemskom raji sa mohol kráľovský manželský pár spolu prechádzať, oddychovať či stolovať s dvoranmi.
Artemidin chrám v Efeze
SLÁVNY CHRÁM BOHYNE ARTEMIS, ktorý sa zaradil medzi sedem divov antického sveta, nebol prvým svätostánkom v Efeze, avšak všetky ostatné predčil svojou veľkoleposťou. Staroveké mesto Efez sa rozpres-tieralo na západnom pobreží Malej Ázie a patrilo medzi najbohatšie v širokom okolí. V čase dokončenia veľkého chrámu malo toto dôležité kultové stredisko 200 000 obyvateľov. Prvé chrámy vybudovali v meste okolo r. 850 pr. n. l. a zasvätili ich bohyni plodnosti a predchodkyni známej Artemidy, Kybele. Posvätný okrsok niekoľko ráz prebudovali. Najkrajší chrám v Efeze postavili aj za prispenia nesmierne bohatého panovníka z kráľovstva Lýdia v juhovýchodnej Ázii, ktorý sa volal Krézus. V tú istú noc, keď sa narodil Alexander Veľký r. 356 pr. n. l., však blázon meno Herostratos chrám podpálil. Stavbu, ktorú neskôr zaradili antickí autori medzi známe divy sveta, obnovili až koncom 4. stor. pr. n. l. Historici píšu, že pohľad na svätostánok božskej Artemidy oslnil každého antického návštevníka, bez ohľadu na to, aké iné slávne budovy už videl predtým. Musel byť teda skutočne monumentálny. Chrám v neskoršom období vyplienili barbari a jeho definitívny zánik zapríčinil nástup kresťanstva ako štátneho náboženstva Rímskej ríše.
Diova socha v Olympii
ROKU 433 pr. n. l. DIKONČIL V MESTE OLYMPIA na Peloponézskom polostrove sochár Feidias sochu Dia, najvyššieho z gréckych bohov. Keďže merala trinásť metrov, t. j. viac ako dnešný štvorposchodový dom, museli pre ňu postaviť nový, dostatočne veľký chrám. Náklady na vytvorenie diela boli nepredstaviteľné – Feidias použil tonu slonoviny a ešte viac zlata.Rozmery sochy a Feidiov cit pre detail privádzali všetkých návštevníkov chrámu do úžasu. Tradovalo sa, že vyzerala skôr ako šperk, než ako socha. Feidias zobrazil najvyššieho z bohov na tróne tak realisticky, že mnohí uverili, že videli samotného Dia. Dielo sa uchovalo v chráme celé stáročia, ale v neskorších, rímskych časoch pomaly upadalo do zabudnutia. Roku 394 pr. n. l. podľa niektorých správ zvyšky zachránili a previezli do Konštantinopolu, kde ich zničil jeden z veľkých požiarov mesta.
Mauzóleum v Halikarnase
STAVBU, KTORÚ OBDIVOVAL celý svet pre jej monumentálnosť a prekrásnu sochársku výzdobu, postavili v 4. stor. pr. n. l. pre perzského satrapu, ktorý sa volal Mausolos. Tomuto najvýznamnejšiemu mužovi v oblasti dnešného juhozápadného Turecka malo slúžiť ako hrobka. Predpokladáme, že Mausolos sa sám rozhodol vystavať si tento pamätník – miesto svojho posledného odpočinku. Mausolos vládol v kráľovstve zvanom Kária. To v tomuto období tvorilo súčasť veľkej Perzskej ríše, hoci požívalo viaceré výhody nezávislého štátu. Mausolos hlavné Halikarnas na pobreží Egejského mora prežívalo vďaka ambicióznej výstavbe v období rokov 377 až 353 pr. n. l. veľký rozvoj. Projekt mauzólea navrhol grécky architekt Pýtheos. Po satrapovej smrti stavbu dokončovala jeho manželka a následníčka Artemisia. A hoci aj ona zomrela skôr, ako stihla dielo dokončiť, robotníci pokračovali v práci, pevne rozhodnutí zanechať pamiatku svojho majstrovstva nasledujúcim generáciám. Mauzóleum bolo v priebehu vekov zničené, ale aj napriek tomu sa archeológom podarilo odhaliť veľa z jeho tajomstiev. Halikarnas sa nachádzal neďaleko dnešnej obce Bodrum, kde môžeme navštíviť múzeum so zvyškami slávnej stavby.
Rodoský kolos
ROKU 304 PR. N. L. MALI OBYVATELIA MESTA RODOS na rovnomernom ostrove v Stredozemnom mori dôvod na veľkú oslavu. Po tretí raz za posledných 30 rokov odolali dobyvateľom. Vďačnosť rodoského ľudu bola taká veľká, že sa rozhodli na počesť ochrancu ostrova, boha Slnka Helia, postaviť kolosálne dielo. Peniaze na jeho stavbu získali z predaja zbraní, ktoré na bojisku zanechal Demetrius Poliorcetes a a jeho 40 000 vojakov po dlhom a zanietenom obliehaní hlavného mesta. Ostrovania začali stavbu 32 metrov vysokej bronzovej sochy roku 292 pr. n. l. Práce trvali 12 rokov. Boh Slnka stál na mramorovom podstavci pri prístave a zhotovili ho z vytvarovaných bronzových platní, upevnených na železnej konštrukcii. Napriek veľkému úsiliu svojho tvorcu Cháresa z Lindosu nestál tento monument viac ako 60 rokov – najkratšie zo všetkých siedmich divov antického sveta. Zničilo ho silné zemetrasenie roku 226 pr. n. l. Pod jeho otrasmi sa socha zlomila v kolenách a pri páde sa roztrieštila. Úlomky zanechali ostrovania na mieste svojmu osudu, kde ich mohli zvedavci nájsť ešte roku 654 n. l. Vtedy Arabi, ktorí ostrov Rodos dobyli, predali cenný kov zo sochy sýrskemu obchodníkovi. Ten na ostrove nezanechal z monumentu ani kúsok. Ako dopravný prostriedok mu na odvoz poslúžilo 900 ťavích chrbtov.
Maják na ostrove Faros
„Sostratos z Knidu, Dexifanov syn, bohom, chrániacich plavcov“venovanie na alexandrijskom majákuKEĎ SA ZOTMELO, ostrov Faros poskytoval obyvateľom antickej Alexandrie úžasný pohľad. Na majáku týčiacom sa do nočnej oblohy horeli ohne, ktoré varovali lode na mori pred nebezpečnými podmorskými útesmi. Maják na ostrove Faros postavili ako posledný zo známych siedmich divov antického sveta, ale bol z nich asi najužitočnejší.Egyptskú Alexandriu nezaložil roku 332 pred n. l. nikto iný ako Alexander Veľký. Na jej mieste pôvodne stála iba maličká rybárska osada – očitý svedok častých nešťastí lodí končiacich svoju púť na neďalekých podmorských útesoch. Rastúca dôležitosť a vplyv mesta si vyžiadali vytvoriť bezpečný vjazd do prístavu. Alexandrov nástupca v Egypte Ptolemaios I. Sotér sa preto rozhodol roku 299 vybudovať maják na neďa-lekom ostrovčeku, ktorý miestni obyvatelia volali Faros. Stavali ho 20 rokov.Alexandriu v neskoršom období dobyli Arabi, ale jej význam čoraz viac upadal. Prístav sa zanášal a maják nikto nepotreboval. Jeho existenciu ukončilo zemetrasenie, po ktorom zostali len rozvaliny roztrúsenéna morskom dne.
