Zámorské objavy

Španielska a portugalská ríša

V 16. storočí si európske mocnosti vytvorili prvé veľké koloniálne ríše. Španielsko aj Portugalsko podporovali veľké objaviteľské cesty, ktoré prispeli k vzniku ich ríš. keby sa Španielsko nebolo pred tým politicky zjednotilo, nevytvorili by ríšu. K zjednoteniu došlo asi v roku 1469, keď sa Izabela Kastílska vydala za Ferdinanda Aragónskeho. S jeho pomocou upevnila v Kastílii kráľovskú autoritu a poriadok. V roku 1492 padol maurský emirát Granada, čím sa skončila reconquista, znovu dobíjanie Španielska. Ferdinand a Izabela spoluprácu medzi svojimi dvoma Kráľovstvami. Aragónsko sa obávalo, že ho pohltí oveľa bohatšia Kastília, a len veľmi málo prispelo k neskoršiemu rozmach Španielska, únia sa však udržala. Najprv vďaka Ferdinandovi a Izabele, potom od roku 1516 vďaka Habsburgovcom, začínajúc Karolom V. Karol zdedil obe ríše a v roku 1519 ho zvolili aj za cisára Svätej ríše rímskej. Po pričlenení do Habsburskej ríše mohlo Španielsko využiť svoje zdroje i zdroje amerických kolónii v širšom rozsahu. Španielsko hralo až do 17. stor. úlohu vedúcej európskej mocnosti.


Rozdelenie sveta medzi Španielskom a Portugalskom

Po úspešnej Kolumbovej výprave v roku 1492 Izabela potrebovala potvrdiť svoje právo na kolonizáciu Ameriky. Po pápežskom rozhodnutí uzavreli Španielsko a Portugalsko v roku 1493 dohodu v Tordesillas. Všetky územia ležiace na západ od imaginárnej línie sever - juh, vzdialenej asi 2 000 km od Azorských a Kapverdských ostrovov, mali patriť a všetky územia na východ od nej Portugalsku. Portugalsko takto získalo Brazíliu a Španielsko prakticky zvyšok Južnej a Strednej Ameriky, dokonca aj územia v Severnej Amerike.

Španieli a domorodci

Pred osídľovaním Ameriky bolo potrebné podrobiť si existujúce domáce ríše. Toto sa úspešne podarilo conquistadorom. V krátkom čase a proti obrovskej presile - no s pomocou oveľa dokonalejších zbraní - rozvrátil Cortez Aztécku ríšu (1519 - 1521), Alvardo porazil Mayov v Yucatáne v roku 1524 a Pizzaro si podrobil ríšu Inkov v Peru (1531 - 1533).

Španielska kolonizácia sa zrýchľovala a domorodý Indiáni podliehali koloniálnej správe na čele s dvoma miestokráľmi (V Mexiku a v Peru), ktorí podliehali španielskemu kráľovi. Indiáni museli pracovať na území Španielov a v zlatých a strieborných baniach. Španielski misionári zničili indiánske chrámy a modly aj násilným obracaním na kresťanskú vieru. Rímskokatolícka cirkev takto získala mnoho veriacich.

Rozklad spôsobu života Indiánov spolu s chorobami, proti ktorým neboli Indiáni imúnny, prispel k ich hromadnému úbytku. Len v Mexiku z asi 25 miliónov (1519) klesol ich počet na vyše pol milióna (1600).

Obchod, zlato, striebro

Conquistadorov priťahovalo do Ameriky hlavne pôvodne zlato - rozprávanie o bájnom meste
El Dorade ktoré malo byť povodne plné zlata. Nakoniec však zo vzácnych kovov, zasielaných do Španielska tvorilo 90% striebro. Týmito kovmi sa platili dane a tovar, ktorí kolonisti dostávali zo Španielska. Španielsko sa usilovalo zabrániť cudzincom v obchodovaní s jeho kolóniami, nebolo to však jednoduché. Striebro stimulovalo Španielsku a tým aj Európsku ekonomiku no prispelo ku všeobecnej inflácii v 16. storočí. V 17. storočí, však samostatnosť kolónii a ekonomická recesia spolu s poklesom exportu striebra zapríčinili krízu európskej ekonomiky.

Portugalská ríša v Afrike a V Ázii

Portugalské územia boli oveľa rozptýlenejšie ako španielske. Okrem niekoľkých pobrežných osídlení v Brazílii mali Portugalci niekoľko pevností a ,,obchodných" osád v západnej Afrike, na pobreží Mozambiku a ďalšie osídlenia roztrúsené medzi Indiou a Tichomorím.
Toto rozmiestnenie dŕžav odrážalo význam obchodovania s Východom. Portugalci dovážali z východu množstvo rozličného korenia, veľmi vzácneho v Európe. Získavali aj zlato z Číny a striebro z Japonska. Časť tovaru predávali na mieste, no mnoho sa vyvážalo na európsky trh, do Lisabonu a do Antverp. Keďže z východu viedla jediná cesta do Portugalska okolo mysu dobrej nadeje, pevnosti a osady na africkom pobreží túto cestu bránili. Afrika dodávala aj zlato (najmä zo zlatonosné pobrežia - teraz Ghana) a otrokov. Otroci boli cennou pracovnou silou na vznikajúcich trstinových plantážach v Brazílii.
Kolónie lákali mnohých belochov vrátane misionárov, no celkový počet bol v španielskych a portugalských dŕžavách oveľa menší ako počet domorodcov. Portugalci tak ako Španieli, obracali domorodcov na kresťanstvo násilím, takže ťažko povedať, či ich konverzia bola úprimná alebo nie.

Postavenie Španielska v Európe

V roku 1556 abdikoval Karol V. Jeho brat, ktorí dlho vládol v Habsburských dŕžavách v Rakúsku, si ich teraz ponechal. Všetko ostatné pripadlo Karlovmu synovi Filipovi II.
Španielsko teraz ovládalo väčšinu Talianska a tým aj západné stredomorie.
Po smrti portugalského kráľa pri výprave do Maroka v roku 1578 pripojil Filip portugalskú ríšu k španielsku. Takto sa Španielsko stalo najsilnejšou mocnosťou na východe a veľmi vzrástol aj Filipov vplyv aj v Európe.

Španielska ríša bola v roku 1600 najväčšou akú kedy svet poznal.
Španielsko so svojou veľkou vojenskou silou sa dlho usilovalo potlačiť povstanie protestantského Nizozemska, ktoré sa začalo v roku 1567. Filip sa však nemohol venovať iba tomuto problému a jeho nepriatelia podporovali rebelov, aby Španielsko oslabili.
Neúspešná výprava Filipovej armády proti Anglicku v roku 1588 znamenala pokračovanie problémov. Vojna v takomto rozsahu bola pridrahá a nepomáhalo ani americké striebro. Španielsko nebolo schopné poraziť holandských rebelov.

Úpadok Španielska

Zotavenie Francúzka, oslabeného náboženskými vojnami, sa stalo pre Španielsko osudným.
V prvej polovici tridsať ročnej vojny bojovali španielske vojská veľmi úspešne, ale po vstupe Francúzka do vojny v roku 1635 sa ich víťazstvá skončili. Vtedy už Kastília nevládala sama znášať výdavky celej ríše, najmä pre pokles počtu obyvateľstva , poľnohospodárstva, priemyslu a príjmov z Ameriky. Nekastílske dŕžavy odmietali znášať väčšie náklady. Keď sa Kastília pokúsila preniesť časť bremena na Katalánsko, to v roku 1640 povstalo. A to isté urobilo aj Portugalsko, ktorého dŕžavy Španielsko nevládalo chrániť.
Španielsko si udržalo Katalánsko, no muselo uznať nezávislosť Holandska (1648) aj
Portugalska (1668). Portugalsko potom znovu získalo svoje koloniálne dŕžavy okolo Brazílie.
Hoci španielska ríša naďalej upadala, vďaka podpore iných, ktoré chceli radšej oslabiť Francúzsko ako Španielsko, ostala po smrti posledného habsburského kráľa dostatočne veľká, aby stálo za to o ňu bojovať (vojna o španielske dedičstvo).

Dobytie Mexika

Hernando Cortez (1485- 1547) ako mnohí iní conquistadori, mladším synom schudobnenej šľachtickej rodiny a ovplyvňovali ho rozličné motívy: chcel šíriť vieru,ale zároveň chcel i zabudnúť.V roku 1519 viedol súkromnú prieskumnú výpravu do vnútra Mexika so 600 dobrovoľníkmi. Kým vyrazil do vnútrozemia k aztéckemu hlavnému mestu Tenochtitlánu, dal spáliť svoje lode a delá z nich vzal so sebou. Corteza podporovali indiánske kmene, ktoré odmietali platiť Aztékom dane, najmä však dodávať ľudské obety.Aztécky vládca Montezuma odrádzal Corteza od úmyslu vtiahnuť do Tenochtitlánu, ktorí bol vybudovaný na jazere a vchádzalo sa doň po hrádzi, no Španieli, zlákaný zlatými darmi, boli neústupní. Montezuma im napokon neochotne dovolil vstúpiť. Aztékovia sa vzbúrili, zavraždili Montezumu a zaútočili na Corteza, ktorý sa musel prebojovať späť, pričom stratil tretinu vojska.Španieli potom obľahli Tenochtitlán. Cortez znemožnil prísun zásob a dal postaviť člny, na ktoré namontovl delá.

Z nich ostreľovali mesto a delá zároveň chránili Španielov pri postupe po hradzi.Aztékovia oslabený kiahňami, ktoré Španieli priniesli y Kuby, sa vzdali. Ich civilizácia sa zrútilaza dva roky od príchodu Španielov.


Predkolumbovská Amerika

Ameriku, posledný z obývateľných kontinentov osídlil človek počas poslednej ľadovej doby. Umožnili to dve protichodné geografické zmeny. Najprv vznik ľadovcov na pevnine spôsobil pokles hladiny oceánu, čím sa vytvorila šija spájajúca Áziu s Aljaškou, potom po roztopení severoamerického zaľadnenia, zmizla bariéra medzi Aljaškou a zvyškom Severnej Ameriky. Kým stúpajúca hladina oceánu stihla zaliať túto cestu tak zatiaľ cez ňu stihlo prejsť niekoľko osád sibírskych lovcov mamutov. Odohralo sa to asi 10 000 rokov pred našim letopočtom a za 1000 rokov sa potomkovia týchto rozptýlili po celej severnej a strednej Amerike. Takmer všetci Americký Indiáni pochádzali z týchto osád, jedinou výnimkou sú atabaskánske kmene z Kanady a na západe Severnej Ameriky a Inuiti na ďalekom severe. Tieto dva kmene sa sem dostali asi o 5000 rokov neskôr na člnoch.

Rozvoj civilizácie

Rovnako ako v starom svete vznik poľnohospodárstva bol iba začiatkom vývoj, ktorí vrcholil civilizáciou. Usadený roľníci môžu napomáhať ku vzniku trvalých miest. Po čase, keď sa ich počet zvýši môžu budovať chrámy s kňazskou elitou. Do roku 1500 pred n.l. prebehol takýto vývoj nezávisle od seba v obidvoch hlavných poľnohospodárskych oblastiach mierneho pásma, v Strednej Amerike a v centrálnych Andách, a do 8. stor. n.l. až do povodiach Mississippi.
K vyššiemu stupňu organizácie spoločnosti, ako je kmeňové poľnohospodárstvo a miestne náboženské centrá, došlo iba v Strednej Amerike a v centrálnych andách. Rozvoj v týchto končinách sa zameral iba na náboženstvo a na budovanie čoraz veľkolepejších chrámov a chrámových miest. Vrcholom tohoto obdobia boli Mayské mestá v Stredoamerickej nížine, Teotihuacán v Mexiku a Tiahuanaco vysoko v Andách.

Toltékovia, Aztékovia a Inkovia

Chrámové mestá neboli pôvodne hlavnými mestami štátov, ale náboženskými a spoločenskými centrami poľnohospodárskych spoločenstiev, organizovaných do kmeňov a občín, ktoré prichádzali pravidelne do chrámov slávnostne uctievať bohov. Štáty v tomto období vznikali z prevahy, ktorú bojovníci získali nad svojimi susednmi.
V Strednej Amerike bol prvým významným štátom pravdepodobne Teotihuacán, ktorý v 6 stor. n.l. doďaleka vysielal ozbrojené výpravy. Ďalší vybudovali Toltékovia, ktorí v období od 10. do 12. stor.

ovládali celú časť stredného Mexika a Yucatánu zo svojich miest Tula a Chichen Iztá.
Nasledovalo obdobie bojov regionálnych štátov, z ktorých ani jeden nezískal dlhodobejšiu prevahu. V polovici 14. stor. si Aztékovia, s centrom vo veľkom ostrovnom meste Tenochtitlán na jazere Texcoco podmanili veľkú časť strednej Ameriky. Bola to najpôsobivejšia domorodá ríša, akú stredná Amerika poznala - no posledná. V roku 1519 - 1521 podľahla španielským dobyvateľom, pod vedením Corteza
V Južnej Amerike bola prvá významnejšia vojenská hegemónia nastolená z Huari v období od 9. do 12. stor. n.l. Po období znovu vytvorenia regionálnych štátov nasledovala od konca 14. a do polovice 15. storočia nadvláda pobrežnej ríše Chimu a potom horských Inkov a Cuza.
Koncom 15. stor. Inkovia ovládli prakticky celú oblasť od dnešného Ekvádoru po severné Chile. Aj ríša Inkov bola prvou aj poslednou. Sotva vznikla a hneď ju rozvrátili Španieli pod vedením Pizarra v rokoch 1532- 1533.

Pokračovanie:
Ríše Aztékov a Inkov podľahli v nerovnom boji. Ich kultúrna úroveň zodpovedala približne bronzovej dobe starého sveta. Vybudovali prvé ozajstné mestá a zorganizovali efektívne vybranie poplatkov od kmeňov a občín, ktorými vládli. Na účinnejšiu obranu svojho územia stavali Inkovia i cesty a pevnosti, nič z toho ich však neuchránilo pred takými výdobytkami vyspelejšieho Starého sveta, ako bol meč, strelná zbraň a bojovník na koni.

Sveroamerický Indiáni

Severoamerický Indiáni po piatich storočiach rozvratu a skazy si možno len ťažko utvoriť obraz o živote amerických domorodcov na sever od Rio Grande pred rokom 1492. Ťažko dokonca oddeliť Indiánskeho bojovníka od jeho koňa, dovezeného z Európy, ktorého prérioví Indiáni začali s nadšením používať v 18. storočí.Asi milión obyvateľov Severnej Ameriky bolo v roku 1492 roztrúsených po celom kontinente. Živobytie si obstarávali všelijako. V povodí Mississippi až po východné pobrežie žili usadlí roľníci v dedinách v solídnych drevených domoch a živili sa predovšetkým - nie výlučne - poľnohospodárstvom. Ďalší roľníci obývali v drsnejšej a suchšej krajine tzv. pueblá to sú domy vtesané do nejakého kopca. Na severozápade prevládali dediny, kde hlavným zdrojom obživy boli bohaté dary riek a morí.Iné kmene boli ešte menej ustálené: lovili zver na prérii alebo zbierali plodiny v púšťach a vŕškoch západne od skalnatých vrchov. V lesoch za veľkými jazerami žili lovci a na ďalekom sever inuitskí rybári a lovci.Dedinčania a niektoré odľahlejšie skupiny lovcov a zberačov sa zoskupovali do kmeňov. Kmeň mal spoločný jazyk a kultúru a často sa odvolával na spoločný pôvod.

Riadila ho rada starších a z času na čas sa zhromažďoval na náboženských alebo spoločenských slávnostiach. Zároveň bol vždy pripravený na boj s inými kmeňmi.V bojoch velil jediný vodca. Z toto dôvodu sa niektoré kmene na východe a severozápade združovali do trvalejších zoskupení pod vedením rady náčelníkov. Náčelníci mohli žiadať väčšie právomoci a väčší podiel zdrojov pre seba i svojich bojovníkov, ale to bolo možné iba v jednotlivých kmeňoch, a dostali ich. S príchodom Európanov však boli Indiáni vytláčaní čoraz ďalej na západ, až koncom 19. storočia stratili všetky svoje územia.

Objavenie Ameriky

Kolumbus:
Za predpokladu, že Zem je guľatá, dalo sa do Indie dostať z Európy jednoduchou plavbou na západ a nebolo treba plaviť sa okolo Afriky. Krištofovi Kolumbovi z Janova trvalo takmer desať rokov, kým presvedčil o tomto geniálnom pláne španielsky a portugalský dvor. Portugalský kráľ Ján II. ho odmietol, Španielsky panovníci Izabela I. a Ferdinand II. realizáciu Kolumbovho plánu z roka na rok odďaľovali. Roku 1491 priala kráľovná Izabela Kolumba ešte raz a po dlhých rokovaniach dostal konečne poverenie odplávať na západ. Kolumbus opustil 3. augusta 1492 s troma loďami - karavelami Nina a Pinta a s vlajkovou loďou Santa Maria - španielsky prístav Palos na Rio Tinto. Pri stanovovaní plavebnej trasy sa opieral najmä o mapu svojho krajana Paola Toscanelliho. Vzdialenosť medzi Európou a Áziou na nej naznačená ako nie veľmi dlhá. Čína bola podľa Toscanelliho výpočtov vzdialená iba 5000 námorných míľ, pričom skutočná vzdialenosť je 11 760 námorných míľ. Sám Kolumbus predpokladal vzdialenosť iba 3500 námorných míľ. Keď sa konečne 12. októbra 1492 na obzore vynorila zem, bolo už mužstvo na ceste viac ako 70 dní. Novoobjavenou zemou bol malí bahamský ostrov, ktorí Kolumbus nazval San Salvador. Kapitán bol pevne presvedčený, že narazili na ostrov pri Japonskom pobreží Keď lode o 15 dní neskôr priplávali na Kubu, Kolumbus si myslel, že priplávali do Japonska. Malá flotila skúmala karibskú oblasť tri mesiace, márne dúfajúc, že narazila na bohaté krajiny Indiu a Čínu. Po tejto prvej ceste nasledovali tri ďalšie, pri ktorých sa dostal až na Americkú pevninu. Cestovateľ bol až do svojej smrti (1506) presvedčený, že dosiahol Ázijskú pevninu.
Pri svojej štvrtej výprave (poslednej) pristál pri ústi rieky Rio de Veraqua v strednej Amerike. Opäť si myslel, že je v Ázii tentoraz v provincii Mangi na juh od Číny.
Španielska vláda porušila už za Kolumbovho života výsadu ktorú mu udelila, že mu prináleží výhradne právo organizovať zámorské výpravy na preskúmanie západných krajín.

Počet expedícií ktoré Španielska vláda vysielala na západné pobrežie sa musel zvyšovať ak chcela vláda naplniť svoje ciele, ktoré si v tomto smere vytýčili, teda získať zdroje drahých kovov a prístup k Ázijským koreninám. Cesta okolo sveta - Dôkaz guľatosti Zeme

Asi 18 mesiacov po začatí plavby okolo sveta sa Victoria, jediná zachovaná loď z celej flotily, vrátila s 18 mužmi na palube pod velením Juana Sebastiána Elcanoa opäť do Španielska. Týmto oboplávaním sveta, plným nástrah a nebezpečenstiev sa dokázalo, že Zem má tvar gule. Portugalský moreplavec Fernao Magalhaes, veliteľ a iniciátor výpravy, našiel na tejto ceste v boji proti domorodcom smrť. Magalhaes, ktorí sa narodil okolo roku 1480 pravdepodobne v Porte, opustil svoju vlasť v roku 1517 a nastúpil do španielskych služieb. Po intenzívnych štúdiách nautiky a geografie vypracoval plán, ako sa dostať do východných krajín, kde rástli koreniny, západnou cestou okolo Južnej Ameriky, Keďže cestu okolo Afriky ovládali Portugalci.
Cisár Karol V. jeho plán schválil; Magalhaes, vymenovaný za generálneho kapitána, sa mohol s piatimi loďami vydať na cestu. Cez Tenerifu a Guineu sa táto malá flotila v decembri dostala k Argentínskemu pobrežiu a od marca do augusta roku 1520 prezimovala v zálive mesta San Julián. Pre nedostatočné prídely potravín sa dôstojníci aj mužstvo vzbúrili, ale Magalhaesovi sa podarilo povstanie potlačiť; dvoch vodcov dal rozštvrtiť a jedného vysadil na breh do Džungle. Dňa 21. októbra 1520 sa Magalhaes doplavil k asi 600 km dlhej morskej úžine spájajúcej Atlantik s Pacifikom a v marci 1521 dosiahol brehy Filipín. Na ostrove Cebu ho domorodci priali vľúdne, obyvatelia ostrova Mactan sa však postavili proti španielskym dobyvateľom a Magalhaes v boji padol. Ďalším z rady objaviteľov je James Cook, ktorý objavil v roku 1770 Austráliu.