Albert Einstein sa narodil 14. marca 1879 v nemeckom Ulme v liberálnej židovskej rodine. Po roku sa však rodina presťahovala, a tak detstvo a mladosť trávil v Bavorsku, Itálii a Švajčiarsku. Už v detskom veku si formoval pevnú vôľu, systém vlastných metód, spôsobov myslenia a konania. V šiestich rokoch začal navštevovať katolícku základnú školu, kde sa stretol s antisemitistickými a rasovými verbálnymi útokmi zo strany spolužiakov. Badateľnú zmenu pocítil, keď nastúpil na gymnázium v Mníchove, ktoré svojim liberálnym prístupom umožňovalo aj židovským študentom navštevovať hodiny ich vlastného náboženstva. Štúdium Starej Zmluvy a kníh ladených v duchu filozofie francúzskeho materializmu z neho však nakoniec urobili náboženského voľnomyšlienkára, a tak sa ani nikdy nezúčastnil Bar Micva a nestal sa plnoprávnym členom židovskej obce.
Oveľa väčšiu čistotu a pravdivosť myslenia videl v matematike a geometrii. Sklamanie z tradičného náboženstva tak vystriedalo hľadanie istoty v logických matematických postupoch. Podporou v tomto jeho skúmaní mu bola Kantova filozofia, ktorou sa zaoberal od 13. rokov a veľmi dobre jej rozumel. Oslovila ho najmä Kantova kritika čistého rozumu. Popri záľube v matematike, v ktorej však až tak nevynikal, sa venoval aj hudbe. Veľmi rád hrával na husle.
Kvôli likvidácii rodinnej firmy jeho otca a otcovho brata na výrobu elektrických osvetlení sa rodina Einsteinovcov presťahovala do Severného Talianska. Mladý Einstein tu absolvoval priemyselnú školu v Aarau, ktorá mu umožnila štúdium na univerzite v Zürichu. Učenie pre Alberta vôbec nebolo príjemnou činnosťou. Odmietol totiž memorovať to, čo už raz niekto zistil a zapísal. Chcel sa venovať samostatnému vedeckému skúmaniu. Pochopenie však samozrejme nenašiel. Podľa výpisu z jeho známok by s me ho teda asi sotva pokladali za vynikajúceho študenta. Veď problémy s učením a známkami mal už od základnej školy. Jeho životné úspechy však ukázali, že známky nie sú najdôležitejšie a vôbec nemusia vypovedať o nadaní a inteligencii človeka.
Po skončení vysokoškolského štúdia sa ocitol mladý Einstein v existenčných a finančných problémoch. Túžil pokračovať ďalej v štúdiu a zamestnať sa ako asistent na univerzite, no univerzitná dráha mu zostala na krátky čas zatvorená. Oveľa priaznivejšie podmienky mu prinieslo získanie švajčiarského štátneho občianstva.
Veľkou oporou v jeho každodennom zápase mu bola jeho priateľka Mileva Maričová. Pochádzala zo srbskej veľkostatkárskej rodiny a Albert sa s ňou zoznámil počas štúdia v Zürichu. V januári 1901 sa im narodila dcéra. Manželstvo však uzavreli až o rok na to. Neskôr sa im narodil ešte syn.
Práca Albeta Einsteina
V tom čase je však už Albert zamestnancom patentového úradu a členom prírodovedeckej spoločnosti v Berne. Tu sa začína Albertova vedecká práca. Potom, čo vedeckému a akademickému kruhu predstavil svoju prácu o špeciálnej teórii relativity a o novom určení rozmerov molekúl, získava doktorát. Roku 1908 sa stal docentom na univerzite v Berne. Karty sa v jeho živote obrátili a doterajší nezáujem o jeho názory bol vystriedaný veľkým pochopením a ohlasom vo vedeckých a akademických kruhoch. Profesorské miesto mu poskytla univerzita v Zürichu a záujem prejavili aj ďalšie.
V rokoch 1911-1912 pôsobil ako profesor teoretickej fyziky na fakulte Nemeckej univerzity v Prahe. Jeho vedecká činnosť v oblasti fyziky postupne vzbudila záujem v akademických kruhoch celej Európskej spoločnosti.
Zlomovým bodom v jeho živote bol rok 1916, kedy oficiálne prezentoval svoju všeobecnú teóriu relativity. sa snažil dokázať, že čas a priestor sú relatívne. toho potom odvodil nové transformačné zákony. Vo všeobecnej teórii relativity odmieta aj absolútne ponímanie pohybu. Teória bola všeobecne prijatá a akceptovaná. Otvorila Einsteinovi cestu k veľkému uznaniu a sláve. V roku 1922 mu bola udelená Nobelova cena za fyziku za rok 1921.
Okolnosti 2. Svetovej vojny však v ňom vyvolali veľké rozhorčenie. Spolu so svojou druhou manželkou sesternicou Elsou sa odsťahoval do USA. Otvorene sa postavil proti vojnovému násiliu. Americkému prezidentovi Roosveltovi napísal listy, v ktorých ho varoval pred možnosťou výroby atómovej bomby a pred nebezpečenstvom použitia tejto zbrane. Svetová verejnosť dala jeho varovným signálom za pravdu až po tom, keď v roku 1945 zostali Hirošima a Nagasaki zničené. Za toto nešťastie pociťoval sám vinu. Nepredpokladal totiž, že teória, s ktorou ohúril svet a jeho slávny vzorec E=mc2, nepriamo povedú k výrobe atómovej bomby. Táto skutočnosť urobila z neho veľkého zástancu pacifizmu. (Pacifizmus- teória ,ktorá propaguje mier pred vojnou)
Viera Alberta Einsteina
Napriek tomu, že Albert Einstein sa počas svojho života nikdy nehlásil k oficiálnemu a praktizujúcemu náboženstvu, vždy sa pokladal za úprimne veriaceho človeka. Svoje náboženské presvedčenie však neopieral o rodinné zázemie a konfesijnú príslušnosť. Vieru v Boha poznával a upevňoval štúdiom prírodných vied. Vo filozofickom zmýšľaní sa opieral o racionalizmus. Sám seba pokladal za veriaceho racionalistu, teda človeka, ktorý prijíma iba rozumovo preukázateľné pravdy. Veril v Boha, ktorý sa zjavuje v usporiadanom a harmonicky riadenom svete, nie v Boha, ktorý sa zaoberá osudmi, konaním a problémami jednotlivcov. Boh je podľa neho viazaný logickou a matematickou nevyhnutnosťou. Boh by totiž nikdy nemohol protirečiť daným zákonitostiam prírody, ktoré stvoril.
Za veľkoleposťou vesmíru, usporiadanosťou prírody, prírodnými a matematickými zákonmi videl ruku a pôsobenie veľkej inteligencie. V otázke viery bol vždy verejne otvorený a nehanbil sa vyznať svoje presvedčenie: "Ja verím v jedného osobného Boha a môžem s čistým svedomím vyhlásiť, že som vo svojom živote nikdy neholdoval ateistickému presvedčeniu. Už ako študent som odmietal vedecké stanovisko 80. rokov a na vývojovú teóriu Darwina, Haichlera a Husleyho sa pozerám ako na bezvýznamne zastaralú vec. Treba uvážiť, že vývoj ide ďalej a to nie len v technike ale aj vo vede samotnej. O najväčšej časti prírodovedcov možno povedať, že sa zhodujú v tom, že náboženstvo a veda nestoja proti sebe nepriateľsky."
Einstein bol pevne presvedčený, že ľudstvo by sa bez náboženstva nachádzalo ešte stále na barbarskom stupni vývoja. "Spoločenský život ľudí by bol poznačený nepredstaviteľným primitivizmom. Nikde by nebolo nijakej istoty života. Bolo to práve náboženstvo, ktoré dopomohlo ľudstvu ku pokroku vo všetkých oblastiach života."
Prameňom jeho viery v Boha ako najvyššej mysliacej bytosti bol praktický rozum. "Moje náboženstvo spočíva v úcte voči nekonečnej duchovnej bytosti vyššej podstaty, zjavujúcej sa v malých jednotlivostiach, ktoré sme schopní poznávať našimi slabými a nedostatočnými zmyslami." (Racionalizmus – 1.smer pokladajúci rozum za jediný alebo rozhodujúci zdroj pravdivého poznania 2.presvedčenie o neobmedzených schopnostiach ľudského rozumu)
Dlh Alberta Einsteina
Viera v Boha sprevádzala jeho život až do smrti. Tak aký skromný bol jeho slávny život, tak skromne a s tichosťou odchádzal z tohto sveta s nádejou, že ľudstvo raz bude schopné ceniť si hodnotu života. "Smrť je len stará vina, ktorú konečne splatíme. Človek pri tom robí inštinktívne všetko pre to, aby tento okamih odsunul. Je to hra, ktorú príroda s nami hrá. Pri lúčení sa s týmto zvláštnym svetom ma smrť trocha predbehla. To však nič neznamená. Pre nás veriacich fyzikov má delenie na minulosť, prítomnosť a budúcnosť iba význam ilúzie."
Albert Einstein zomrel 18. apríla 1955. Po krátkom a jednoduchom obrade jeho telo spopolnili a rozsypali na neznámom mieste, tak ako si to prial. Dnes tento snáď najvýznamnejší vedec 20. storočia nie len prispieva k rozširovaniu nášho poznania o tomto svete. Svojim životným zápasom nám totiž okrem toho pripomína našu ľudskú, sociálnu a politickú zodpovednosť za osud ľudstva a tejto zeme
